Včera som prišla na letisko už pred piatou ráno. Keďže nesneží, nosím len lodičky. Zima sa mi pomaly zahrýzala do chodidiel, oblizla každý jeden prst a pomaly sa plazila po pokožke až pod sukňu. Tráviť deň v uniforme na letisku ma baví. Kolegovia sa radi sťažujú, že tratia veľa hodín za málo peňazí. Ale ľudia sa všeobecne veľmi radi sťažujú. Mňa letisko baví. Než by sa ráno objavil ktokoľvek z posádky, ktorá mala čoskoro odletieť, sledovala som malé tučné lietadlo s veľkými vrtuľami na každom krídle, ako do neho nastupuje elegantne oblečený kapitán v dlhom kabáte. O chvíľu sa lietadlo pohlo a po rozbehu stratilo v čiernej oblohe.
Naše posádky sa rozbehli do svojich lietadiel. Neodčkaví Taliani prešľapovali na miestach, vyčkávajúc, kedy im dovolíme nastúpiť. Postavila som sa k technikovi, vraj v noci spojazdňoval motor a je čas, aby ho kapitán prevetral skôr, než sa ktokoľvek z pasažierov prilepí zadkom na svoje miesto. Zadné schodisko museli odstaviť od lietadla, dispečer sa schoval v trupe s posádkou a nasadil si slúchadlá, inžinier s otvorenými ústami čakal, čo bude. Pomaly som urobila dva kroky vzad. Pripadala som si ako vo filme, keď sa má na scéne niečo stať a ja neviem, čo to vlastne bude. Motor zahučal, zvyšoval obrátky a ja som ustúpila o ďalšie dva kroky. Pasažieri sa čudovali, čo tak hučí, keď oni ešte nenastúpili a ja som premýšľala nad tým, že som si dobrovoľne vybrala prácu, pri ktorej pomaly, ale určite, prichádzam o sluch. Neustále stúpanie a klesanie, hluk motorov lietadla, v ktorom trávim dlhé hodiny a hluk na letisku zo mňa určite raz urobia invalida.
Všetky lietadlá sa odlepili od zeme. Kancelária bola prázdna, ostala som sama ako prst. Čas na raňajky. V budove terminálu ma už poznajú. Preplazila som sa bezpečnostnou kontrolou a zamierila k baru s výhľadom na pristávaciu dráhu. Káva omámila moje chuťové bunky, kým oči sa popásali na vychádzajúcom slnku. Letisko zaliali prvé lúče, obloha sa menila od čiernej na červenú, modrú a kadejakú. Napadlo mi, že to, čo robím, má svoje čaro.
Pred Vianocami bývajú lety pomerne plné. Študenti odlietajú za mamou, manželia od mileniek k manželkám, starí rodičia sa prvý raz v živote zveria do rúk letušiek, aby navštívila vnúča na opačnej strane pobrežia.
Vnútroštátne lety sú tie najnáročnejšie. Ak človek letí do Palerma a Lamézie piaty raz v tom istom týždni, má chuť sa obesiť. Sedela som na svojom mieste tesne pred pristátím, mala som za sebou ešte len druhý let a čakali ma ďalšie dva, keď som si uvedomila, že som fyzicky a psychicky unavená tak veľmi, že sa už nedokážem usmiať, že si nevšímam tváre pasažierov a moje pohyby sú automatické.
V takom momente sa ale vždy objaví niekto, kto mi pozdvihne náladu, prípadne nám urobí robotu navyše, aby sme sa náhodou počas letu nenudili.
Cestou do Palerma si do druhej rady sadla dvojica postarších pánov. Vrčali niečo o mojich blond vlasoch a výške, tak som len s úsmevom profesionálne pustila "Io non parlo italiano." Smiešne, veľmi smiešne. Keď už nie ja, tak nech sa aspoň pasažieri bavia, pomyslela som si. Vraj vysoká Nemka, čo sa nenaučila taliansky. "Ja nie som Nemka, páni." Vrátila som im späť po bezpečnostnej demonštrácii a upozornila ich, že záchranné vesty majú umiestnené pod sedadlom, na ktorom sedia. "Snáď ich nebudeme potrebovať," povedal ten starší, s neprofesionálne zafarbenými vlasmi a vytrhaným obočím. "Uvidíme," podotkla som s úsmevom. Priznávam, ani jeden z nich mi nebol sympatický. Nemám rada "zábavných" a vraj vtipných starých chlapov, čo si doma farbia šedivé vlasy čiernou farbou a myslia si, že letušky sú tu na to, aby im oni mohli zlomiť srdce.
V ten istý deň si v Brindisi nastúpilo basketbalové mužstvo. Prvý raz v živote som na palube v tom istom čase videla dvanásť Talianov vyšších než dva metre. Mali strašne veľké dlane, príliš dlhé chodidlá a museli sedieť pri uníkových východoch nad krídlami, lebo by sa nezmestili do lietadla. Už som videla Talianov v značkovom oblečení, pekne učesaných, voňavých, flirtujúcich, dokonca hovoriacich aj iným jazkom, než je ich rodný. Ale ešte nikdy som nevidela na jednom mieste viac ako dvoch Talianov vyšších odo mňa. Niekto z mojich kolegov podotkol, že je čas založiť si rodinu a na výber manžela mám práve najvhodnejšiu príležitosť. No dobre, som vyššia, než bežné Talianky. Som vyššia, než bežní Taliani. Kapitán povedal, že navyše nevyzerám ako Nemka. Prerušil ho útly starec, ktorému chýbalo niekoľko zubov. Pri dverách položil kufor, ktorý mal určite naložený domácimi koláčmi pre vnuka, založil si čiapku, usmial sa a pozdravil "Aufwiedersehen." Spolu s kapitánom sme padli smiechom. Nuž, toto sa mi na vnútroštátnych letoch stáva denne.
