ÚNAVA

"Únava je stav organizmu na základe predošlého zaťaženia, choroby, alebo potreby spánku. Svalová únava býva sprevádzaná subjektívne pociťovanými prejavmi zhoršeného vnímania, zníženej pozornosti, spomalenia reakcií a podobne." (zdroj: Wikipedia.org)

"Od tisícpäťsto metrov snežilo," privítal ma kapitán s úsmevom pod krídlom lietadla v dnešné skoré, už takmer jesenné ráno. Počasie sa zmenilo ako nálada starej dievky. Z horúceho augustového dňa sme v priebehu niekoľkých hodín preskočili pár týždňov. Zobudila som sa do tmy, do hustého lejaku, asi o tretej ráno.

Nemôžem spať. Neviem, čím to je, ale noci sú mi nepriateľom, spánok je fatamorgánou. Ani dnes to neboli viac ako dve hodiny nepretržitého spánku a to je po trinástich hodinách na palube lietadla trochu málo. Ľudia pre taký stav únavy...

Na pár minút som odložila pero a papier a vošla do pilotnej kabíny. Boli sme akurát niekde nad Nemeckom, Berlín na východ od nás. To sú momenty, ktoré mám počas lietania najradšej - dívať sa na svet z vtáčej perspektívy pomedzi všetky tie kontrolky, tlačidlá a tlačidielka, občas prerušované hlasom z vysielačky, mrmlaním pilota. Sledujem križovatky v oblakoch, imaginárne diaľnice, ktorými letia nespočetné množstvá takých, ako my.

...ľudia pre taký stav únavy často nemajú porozumenie. Vtedy sa zatiahnem do svojej ulity a začnem snívať. Nezostalo mi toho veľa, ďaleko od rodiny, takmer neustále sama, naučila som sa žiť v tichu a s vlastnými myšlienkami, tešiac sa, že mám dve zdravé ruky a nohy, ktoré ma zanesú, kde ma srdce ťahá. Snívam o horách. Tento rok som prvý raz olizla naše vábne, voňavé a nevyspytateľné Tatry. A zrazu mi všetky túry a pokusy o výstupy v Alpách pripadali tak banálne.

Téryho chata je ďaleko - zapísal si mozog, keď mi studená kofola orosila pohár ani nie na polceste. Aj v Alpách som neraz putovala celé hodiny, ale možno práve vyššou frekvenciou horských chát, ktoré ma neraz uchránili pred dažďom, búrkou, zimou, hmlou, som mala často pocit, že je všetko len na skok. Ale tu sa ten pocit vytratil. Musela som preskakovať z kameňa na kameň a chodník k chate mi pripadal ako neuveriteľné dobrodružstvo.

Ďalšiu spomienku vytvorila miska horúcej polievky plná strukovín, že v nej lyžica doslova stála. Pri druhom súste udrel do skalnej steny za oknom blesk a v sekunde začali z neba padať kvapky veľké ako bobule hrozna z južného Tirolska, nad chatou zostalo prítmie, obloha čierna ako fúnus. V Tatrách sa vstáva zavčasu, aby bol človek o druhej, keď sa láme počasie, v bezpečí. Teraz už viem prečo. A tak môj prvý dotyk s našimi veľhorami, pokiaľ nerátam zimný výstup na Lomničák, mal skutočné tatranské čaro. Môj rešpekt od tej chvíle narástol stonásobne.

"17E", vracia ma do reality drobný postarší Talian. Šedivé vlasy, drahý plášť, ešte drahšie hodinky. "Dobrý deň." Nič. Ryje sa ako krtko. Za ním jeho najdrahší diamant - pani odfarbená na blond, jesenný plášť z toho istého butiku. "Dobrý deň," skúšam ešte raz. Stále nič. "16E" "Dobrý deň," opieram sa už silou do slov a nereagujem na jej strapaté 16E. Pani ma prepáli pohľadom, až sa mi zadymí za golierom. Usadia sa ako kráľovská rodina nad krídlami. To nech ma chráni anjel strážny, ak by mi mali práve oni pomáhať pri evakuácii, keďže sedia pri únikových východoch. "Pani, ten plášť musí ísť do úložného priestoru," beriem jej z rúk drahocenný kus odevu, ktorý nie a nie pustiť. "Ale veď ja som tam už dala svoju kabelku." Usmejem sa, čo to kútiky úst dajú a slušne podotknem "..a dobre ste urobili." Zabuchnem za plášťom úložný priestor. Oči mi zasvietia. Ďalšia z tých, čo si myslím, že po práci skáčem doma po palme, kým prežúvam banány. Desí ma, akú trpkú, drzú a nahnevanú príchuť má dnešná doba. Preto tie hory. Neignorujú, neurážajú, nerania. Stačí, ak človek dodržiava ich pravidlá a odmenia sa nekonečným kľudom. Hory ma naučili pokore, prifarbili pocit strachu, ale bez nich som ako Exupéry, keď havaroval na púšti. Sú mojim Malým princom a ja líškou, ktorú si skrotili. Teraz sa musím naučiť už si len dôverovať.

Plač. Po pristátí na letisku v Bratislave sa ozval v prednej časti kabíny plač dospelej ženy. Pasažierka poľskej národnosti prepadla panike, keď uvidela názov letiska. S manželom plánovali navštíviť mamu žijúcu v meste Wroclaw. Manžel, Talian, sa podujal na zakúpenie spiatočných leteniek. Taliansky sa Wroclaw povie Breslavia. Pánovi gratulujem, evidentne si dal na príprave spoločnej dovolenky záležať a určite sa na svokru veľmi tešil. Ale že si pani nevšimla počas vyčkávania na letisku, ako sa volá ich destinácia, ani to, čo bolo napísané na letenke, nehovoriac, že na nástup do lietadla čakalo takmer dvesto ľudí, ktorí hovorili len slovensky alebo taliansky, ale poľsky ani slovo? Nesúdim, možno na ňu tlačil stres, možno tupo nasleduje manžela, možno mala zlý deň (doslova). No v Bratislave už mala len oči pre plač, keď ten jej milovaný povedal: "Keby sme nemuseli ísť k tvojej mame, zostali by sme tu týždeň na dovolenke." A vystúpil.

To nevymyslíš, to je proste život.