PRVÝ ODKLON LIETADLA

Ľudia vymysleli lietajúce stroje. Vymysleli mašiny vážiace viac ako sedemdesiat ton, ktoré sa vo veľkej rýchlosti dokážu odlepiť od zeme a preletieť ponad nekonečné moria a kontinenty, až na koniec sveta, kde je už len ten veľký plot a za ním nič.

Ale nech sme akokoľvek vzdelaní, šikovní, rozumní, nadaní a bohatí, nech sa postavíme na hlavu a hovoríme všetkými jazykmi sveta, keď si počasie povie, že nepristaneme, tak nepristaneme.

Predvčerom bolo nad Talianskom studené, ale pomerne jasné ráno. Na letisko som prišla ešte zahalená tmou a bolo by romantické, keby mi na cestu svietil len mesiac. Ibaže na letisku je svetiel viac, než dosť. Kapitán nás nechcel strašiť, len povedal, že v Poľsku je veľká zima a pristátie na letisku v Krakove je podľa predbežnej predpovede počasia najbližšiu hodinu určite nemožné, potom pravdepodobne možné a po jedenástej možné určite. Ibaže o jedenástej by naša posádka už mala byť z Krakova dávno preč a nech ľudstvo dokáže urobiť akokoľvek presné predpovede počasia, nebu nikdy nerozkáže.

Bolo mierne podozrivé, že lietadlo neklesá, hoci sme mali dvadsať minút do pristátia. V tom zavolal kapitán, najbližšiu štvrťhodinku budeme krúžiť nad Krakovom a počkáme, či si to hmla a oblaky rozmyslia. Nerozmysleli. Po pätnástich minútach sme dostali povel nad odklon do Katowic. Napadlo mi, že našťastie len Katowiec a nie Wroclaw. Keby sme našich pasažirov vyložili na druhej strane Poľska, neviem, či by nás mali radi. A keby aj mali, asi nie tak, ako by sme chceli.

Nad Katowicami lietal prekný zástup lietadiel. Znie to hlúpo? Oblaky sú veľká diaľnica, plná križovatiek a kruhových objazdov. Niektoré lietadlá lietajú vyššie a niektoré nižšie. Keďže Krakov odklonil všetky lety, spolu s nami čakali v oblakoch pasažieri z rôznych kútov Európy, aby mohli pristáť. Kapitán pred odletom spomínal, že máme viac paliva, než potrebujeme, čo bolo v tomto prípade upokojujúcim faktom. (No dobre, trochu som prežívala svoj prvý odklon lietadla.)

Letisko v Katowiciach je malé. No a v ten deň bolo úplne plné. Po hodinovom čakaní na nový letový plán sme zavreli dvere a rozbehli sa po rolovacej dráhe. Ďalší benefit mojej práce - lietadlo bez pasažierov znamená sledovanie všetkých fáz letu cez okná pilotnej kabíny. Nasmerovali sme si to naspäť do Krakova. Ale niekto tam hore si to nerozmyslel a my sme to museli odkloniť naspäť do Talianska bez pasažierov. V Krakove bola vidieľnosť príliš nízka na to, aby mohol Boing bezpečne pristáť. 

Prvý raz som si mohla v uniforme sadnúť na miesta pasažierov počas letu. Prvý raz som s vyloženými nohami mala čas pozerať z okna a popíjať kávu, obdivujúc zem pod nami. Krakov je veľký a krásny. Videla som autá smerujúce do mesta a z mesta, hadiace sa cesty a hnedé polia. Zrazu som cítila vôňu ranného Krakova v nose, cítila chuť čerstvého pečiva, ktoré som kupovala na námestí Všetkých Svätých cestou na prednášky. Pod nami sa objavili kopce a ja som až teraz prvý raz v živote obsiahla Vysoké Tatry v ich plnej hrozivej kráse. Štíty trčali pomedzi husté biele oblaky, ktoré oblizovali všetko, čo sa im postavilo do cesty. Chcela som natiahnuť ruku a dotknúť sa periny, ktorú Perinbaba stihla za posledné dni naprášiť. Zrazu mi bolo príjemne a teplo. Túžila som zastaviť čas, bez pohnutia sa vznášať v oblakoch, vediac, že desať kilometrov podo mnou, tam niekde, pod tými oblakmi, je dom, kde pravdepodobne môj tato popíja rannú kávu a náš pes spí po dlhej prechádzke. Že tam niekde je moja mama, vôňa kuchyne, v ktorej niet ani stopy po mozzarelách, balzamikových octoch a boloňských špagetách. Len na moment som chcela byť zase doma.

Naše lietadlo mohli odkloniť kdekoľvek. Nad Sicíliou bývajú búrky, trepocú blesky a fúka vietor, že sa neraz nedá pristáť. Celý juh Talianska býve pekelne nedostupný a ponad Grécko sa často nedá ani len preletieť. Na Kose sme pristáli až na tertí pokus. Ale že môj prvý odklon bude opäť moje spomienky spájať s Poľskom, že prvý raz poletím v prázdnom lietadle ponad miesta, ktoré mi chýbajú najviac, to je podľa mňa malý zázrak, o ktorý sa postarali tie husté biele oblaky. 

Nezáleží mi na poredpovedi počasia. Ani mi nezáleží na dokonalosti ľudkého rozumu. Rešpektujem múdrosť. Ale každý deň vidím, že nech ľudia dokážu čokoľvek, stále sú slabí a malí v porovnaní so silou sveta, v ktorom žijeme.

Pol hodinu pred pristátím

Včera som bola na Ibize. Kapitán mi počas letu naspť do Talianska dovolil urobiť niekoľko záberov z pilotnej kabíny. Vravel, že počasie mi nepraje, lebo viditeľnosť nie je najlepšia, všade samé oblaky. "Ale mňa nezaujíma zem, ja chcem tie oblaky...", povedala som. Prilietali sme k talianskemu pobrežiu. Z výšky som videla prístav v Janove, pohoria tam niekde strašne ďaleko a pre tie krásne husté oblaky sme na vežu v Pise nedovideli. Ďalší benefit - zistila som, že piloti sú obyčajní ľudia. Majú dve ruky, dve nohy, radi sa smejú a občas sa v práci nudia. Keď som po desiatich minútach vyliezla z pilotnej kabíny, s úsmevom takým veľkým, že keby som nemala uši, smejem sa po obvode celej hlavy, uvidela som sto žiarlivých pohľadov. Cink...Vtedy mi napadlo - ďalší benefit: môžem sa dívať na svet z miesta, ktoré je mnohým ľuďom jednoducho nedostupné. Keby som bola chlapec, určite by som chcela byť pilotom. 

Talianske pobrežie stratené v oblakoch

MORA ČIERNA AKO NOC

Nedávno som sa sťažovala na nedostatok snov, že v poslednej dobe snívam menej a takmer bezfarebne. Možno moje sny nadobudli iný charakter, iné tóny. Sú strašidelnejšie a v posledných dňoch sa ich počet výrazne znísobil.

Vidím padať lietadlá - v mojich snoch, pochopiteľne. Predvčerom padlo ďalšie. No tento raz bol môj sen akýsi iný..

...ležala som v posteli. Cítila som istý druh prekvapenia, že tá posteľ je v lietadle. Naše lietadlá nemajú postele a už vonkoncom by som nemohla spať v práci. Nevidela som okolo seba žiadnych pasažierov. Uvedomila som si, že som v kabíne s dvoma pilotmi, ktorých som dobre poznala, ibaže teraz sa už presne nepamätám, kto v skutočnosti pilotoval. Snažila som sa vytiahnuť päty spod periny, keď som ucítila, že pomerne strmo klesáme. Nakukla som pilotom ponad ramená a pod nami som videla neveľké mesto, ktoré som nepoznala. Nebolo to Bari, nebolo to Palermo, ani Bologna, Krakow, či Ibiza, alebo iný podobný ostrov. Mesto malo európsky charakter, nebolo veľké a viedla k nemu diaľnica postavená na kopci. Videla som autá, ako smerujú z jednej svetovej strany na druhú. Vedela som, že tak strmé klesanie predchádza pristátiu a taktiež som dobre vedela, že nemám čo stáť, ale byť pripútaná na svojom mieste, aby sa mi nič nestalo. Ako letuška by som mala ísť príkladom pasažierom, ktorých som v sne ale nikde nevidela. Ticho som sa šupla naspäť pod perinu. Postrehla som, že kapitán sa obzrel, chcel sa uistiť, že som pripútaná. Zdalo sa mi čudné, že počas pristátia ležím v posteli. V tom som ale rozoznala mesto, ponad ktoré sme leteli. Bolo to moje mesto, náš dom.

Spoznávala som zástavbu panelákov a videla som náš balkón. Vedela som, že neďaleko je letisko, vedela som, že pristátie je možné, ale aj tak sa mi zdalo, že letíme prinízko, aby sme tesne minuli strechu domu, kde som prežila celé detstvo. Kapitán to zdvihol v poslednom momente, ale i tak kúskom krídla a spodnou časťou chvosta zachytil takú tú malú búdku, pod ktorou sa na každom paneláku skrýva výťah. Zrazu som už nevnímala celý dej ako pasažier. Pozerala som sa na lietadlo s nadhľadom a uvidela som malä explóziu pri chvoste. Zadné dvere na ľavej strane boli otvorené a trup oblizovali plamene. Lietadlo padlo na zem, hneď pred vchod nášho domu. Nebolo veľmi zničené a ani oheň nebol veľký. Až teraz som videla, že sme neleteli veľkým Boingom, len niečím menší, pre pár ľudí. Niekto sa vyštveral z trupu lietadla. Poznala som toho človeka z práce, ale teraz si už nespomeniem, kto to bol. Vytiahol moje telo. A ja som len počula ručať môj vlastný hlas opitý panikou "Ja som mŕtva, som mŕtva." Moja tvár bola bledá, zašpinená popolom. Telo sa nehýbalo. Vyzerala som, že spím. Po nekonečných minútach strachu som sa zachvela, telom sa niesol hlboký kašeľ. Otvorila som oči...

Otvorila som oči a pozrela na strop tmavej izby. Uvedomila som si, že telo sa mi chveje a srdce chce vyskočiť z hrude. Prvý raz v živote som samú seba videla mŕtvu vo vlastnom sne. Teda, len som si myslela, že som mŕtva.

Nikdy som sa nebála lietať a ani teraz sa nebojím chodiť do práce. V ten deň som si vyžehlila uniformu a pred službou zašla na kávu k Antonelle. Lietame spolu. Temperamentnej Talianke som rozpovedala môj sen... "Šťastie...," povedala. Najprv som jej nerozumela. Urobila som svoje obľúbené nechápavé gesto. " V Taliansku veríme, že keď niekoho vidíš vo svojom sne mŕtveho, znamená pre neho ďalších päťdesiat rokov života." Spokojne som vydýchla. "Takže ak by mal byť môj dnešný deň posledný, môžem si byť teraz istá, že sa dožijem minimálne sedemdesiatosem rokov," konštatovala som. Potom mi ale ešte niečo napadlo: "Dúfam, že už sa mŕtva v sne vidieť nebudem, predstava, že by som sa mala dožiť viac ako stodvadsať rokov je dosť desivá." 

Moje sny bývajú desivé, hrúzostrašné a najmä dlhé. Mám ich desiatky každý týždeň. Občas mám chuť niektoré z nich požiťat tým, čo tvrdia, že sa im nikdy nesníva.

PS: Viem, že tento sen sa už objavil v mojom anglickom blogu, ale musela som pridať jeho slovenskú verziu. 

S NOHAMI NA ZEMI

Zaradila som sa do skupiny ľudí, čo vedia oceniť trávenie voľného času v teple kuchyne, s knihou a kávou, bez cestovania a lietania.

S nohami na zemi, aspoň pár dní v týždni, sa cítim dobre a bezpečne. Lietadlá ma už nepriťahujú tak, ako pred pár rokmi. Piloti mi už nepripadajú nadpozemskí a vstávanie o pol štvrtej ráno sa stalo pre mňa tým, čím umývanie zubov po každom jedle - zvykom.

Občas musím čeliť nie veľmi príjemným momentom, keď usádzame pasažierov v prvej rade a v sedadlách pri únikových východoch nad krídlami. Teší ma, že rada čítam, aspoň poznám slová, ktoré môžem opatrne vybrať, aby som náhodou neurazila ľudí s barlami, že ich postihnutie z nich robí tých, čo si v lietadle nemôžu sadnúť kamkoľvek, ale len tam, kde by sme eventuálne, v prípade katastrofickej situácie, nepotrebovali ich pomoc.

Na lete z Palerma si ku krídlam sadol postarší manželský pár. Sklonila som sa k nim a vysvetlila, že vzhľadom na miesta, kde sedia, musím ich požiadať, aby nám v prípade pohotovosti pomohli. Po otázke, či sú ochotní výjsť nám v ústrety, staršia pani si len odkašľala, usmiala sa a pomedzi naružované pery pustila jediné slovo: "Nie." Premerala som si ju a zopakovala otázku. Pani opäť roztvorila nalíčené pery a povedala: "Prepáčte, ale v žiadnom prípade sa necítim, že by som vám mohla pomôcť." Prvý raz sa mi stalo, že niekto, kto si našiel miesto nad krídlom, kde je síce únikový východ, ale na druhej strane najviac priestoru na nohy, odmietol spoluprácu s posádkou. Stoosemdesiattri palermských pasažierov čakalo, kedy konečne zavrieme dvere a pohneme sa. Po tvrdom zápase s ich taškami, kuframi, zimnými vetrovkami (áno, Palermčania už teraz nosia zimné plášte ozdobené kožušinkou), s nepriazňou na ich tvárach, lebo som ich slušne komandovala inak, než taliansky, som musela pre tento starší manželský pár nájsť nové miesto a presadiť ich.

Na druhý deň som robila ten istý let. V Palerme nastúpil asi stotridsaťkilový pán, ktorému do dvoch metrov chýbalo málo, no do šesťdesiatky ešte menej. Jeho vek nebol prekážkou, skôr jeho brucho, ktoré bezpečnostný pás neobchádzal. Pán mal na tvári jeden z najväčších úsmevov, aké som videla. Nielen jeho telo sa mi zdalo priveľké, jeho pery príliš plné, tvár príliš veľká, dlane ako stany, ale aj jeho úsmev mal rozmer desiatich bežných úsmevov. Niečo bolo na tom človeku tak sympatické, až mi prišlo ľúto, keď som ho musela požiadať, aby si sadol inde, keďže v prvej rade ho pre rozmery jeho tela nechať nemôžem. Občas sa cítim nepríjmne, keď musím niekomu povedať, že je príliš objemný, starý, chorý, či jeho končatiny nie sú dostatočne zdravé na to, aby mohol sedieť na mieste, o ktoré bojoval od momentu, kedy prišiel na letisko. Veľký pán zo Sicílie sa s pochopením zarehotal a presadol si. Niečo je pravdy na tom, že ľudia s nadváhou majú v sebe viac pozitívnej energie, viac smiechu, radosti a najmä menej stresu.

Na Taliansko padla jeseň. V obchodoch sú pulty zaplnené gaštanmi a neskorým hroznom, ľudia nosia krásne šály obviazané okolo voňavej šije, chodníky už nie sú rozpálené horúcimi dňami, ale lístie stromov sa ešte stále trblieta v slnečných lúčoch, ktoré ma lákajú von, vdychovať atmosféru neskorých popoludní. Ako veľmi si vážim, keď môžem stáť nohami pevne na zemi.

BARCELÓNSKE NOČNÉ MORY

Autobus z Girony do Barcelóny bol úplne plný. Každé jedno miestečko bolo obsadené turistami z celého sveta, či domácimi, ktorí sa vracali do práce, z dovolenky, alebo cestovali z rôznych príčin, o ktorých ja nemám ani len malú predstavu. Klimatizácia nastavená na ten najchladnejší stupeň bola zrejme výsledkom snahy vodiča udržať nás v bdení, aby sme nepospali a sledovali krásu krajiny okolo nás. Neúspešne, takmer každá hlava sa v zákrutách kývala zo strany na stranu, odľahčená hlbokým spánkom. Predpokladala som, že po štyroch hodinách snívania počas prechádzajúcej noci a po týždni lietania po celej Európe, zaspím ako malé dieťa skôr, než sa autobus pohne z parkoviska pri letisku. Ale zrejme to bolo vzrušením z cesty do neznáma, že som ani jediné jedno oko nezažmúrila a hltala všetko, čo sa okolo mňa pohlo.

Knihu som nechala v kufri, ktorý cestoval v batožinovom priestore autobusu. Bola som zvedavá, čo Hemingway vymyslel pre svojich hrdinov, ktorí, mimochodom, v tej malej útlej knihe tiež boli na ceste do Španielska.

Autobusová stanica v Barcelóne je ukrytá v spleti veľkých preplnených ulíc. Nasmerovali sme si to priamo k Sagrade Famílii. S batožinou, unavení, nechcelo sa nám usmievať do objektívu fotoaparátu. Len sme sa zhodli na to, že na druhý deň sa musíme vrátiť a vychutnať si pohľad na stavbu z tieňa stromov neďalekého parku.

Enri, ktorého som spomínala niekoľko razy, je v porovnaní so mnou drobný Talian. Ibaže veľkosť ducha sa nikdy nemeria výškou a bohatstvo osobnosti, ktoré sa v nás môže skrývať, nepotrebuje veľkú fyzickú obálku. Priateľstvo môže stáť aj na pilieroch, ktoré nie sú rovnako vysoké.

Presne tento Enri si vytipoval na autobusovej zastávke tú najkrajšiu slečnu. V ten deň síce na tej zastávke nebolo veľmi z čoho vyberať, ale on si vždy vyberie to najlepšie, čo sa mu ponúka. Bola veľmi veľmi štíhla, takmer presvitala, keď sa jej slnko oprelo do chrbta, tmavá, dlhé vlasy a ja som zhodnotila, že musela mať problémy so štítnou žľazou, keď som si za slnečnými okuliarmi všimla jej oči. Ale Enri povedal, že vyzerala ako modelka. Na Francúzku, žijúcu v Katalánsku, hovorila skutočne dobrou angličtinou. Autobusom sme sa nechali uniesť až do prístavu, kde sme vykročili na Ramblu, jednu z najznámejších ulíc Barcelony. Zvodne flirtujúca Francúzka, ktorá akosi nemohla uveriť, že sme z Talianska (to jej povedal Enri) len zaštebotala, že má priateľa a stratila sa v dave. Hotel sme síce skúšali nájsť deň, dva pred cestou, ale na záver sme dorazli do Barcelóny len s peniazmi vo vrecku a predstavou, že potrebujeme čistú posteľ a kúpeľňu.

V zastrčenej uličke sme natrafili na hostelík. Premýšľala som nad tou Francúzkou, že na svoj vek, už žila takmer všade, že pôsobila odvážne a jej oblečenie zahaľovalo z jej mladého tela pomerne málo. Bolo horúco, ale nie až tak príliš. Potom to Enri vyslovil za mňa..."Kto vie, čo má za robotu..." Cesta do Barcelóny začala zaujímavo, ale to najlepšie na nás ešte len čakalo.

Izba, ktorú sme videli, nebola luxusná, ale posteľ čistá a lacná. Raňajky sme nepotrebovali, tešili sme sa, že sa ráno rozbehneme ešte so strapatými vlasmi do najbližšieho baru, kde sa zahryzneme do mäkkého pečiva a pery si zamažeme penou z kapučína.

Na recepcii som si všimla barle opreté o stenu. Recepčný sedel na nízkej stoličke, takže jeho hlava takmer ani nevykúkala spoza pultu, pri ktorom nás oblsuhoval. Až keď sa začal presúvať k neďalekému stolu, uvdeli sme jeho telo ukrátené o jednu nohu. To bol zatiaľ ten najneobyčajnejší hostel a recepčný, ktorých som sa svojich cestách kedy stretla. Enri prekvapene kukol na mňa a zašepkla..."Videla si tú nohu..." Nie, Enri, nevidela, lebo on žiadnu nohu predsa nemal.

Spánok v tej čistej posteli bol hlboký. Neviem prečo, ale od detstva mávam nočné mory. V tomto období často vidím v snoch padať lietadlá. Nesníva sa mi, že padá to, v ktorom som ja. Ale ja postávam na letisku a vidiím padať tie, ktoré by mali pristáť, alebo sa len tak zrazu objavia nad mojou hlavou a potom padnú. Neviem, kde sa tie sny berú, nikdy som sa nebála lietať a ani moja práca ma nedesí. Pochopiteľne, že cítim rešpekt, predsa len pracujem 10 km nad zemským povrchom, ale rešpekt a strach nemajú spolu tak veľa spoločné. Barcelónsky spánok bol zahalený nočnými morami o padajúcich lietadlách. Ráno som sa len zobudila s potešením, že som v Barcelóne, že to bol sen a moje vyplašené oči som vypleštila na polospiaceho Enriho.

To mi pripomenulo dnešný sen. Nejaký muž na letisku sa ma opýtal, či si môžeme sadnúť na kávu. Bol tam ešte niekto, ale netuším kto. Sedeli sme v presklenej peknej kaviarni, on chrbtom k otvorenej terase, rozprávali sme sa. Dával mi také bežné otázky, myslela som, že flirtuje. Tak som mu len povedala niečo o mojich plánoch na cestu. Robotu som až tak nespomínala. V tom sa nečakane postavil, vyskočil terasou k autu, nasadol do veľkého BMW X5 s talianskou ŠPZ a vypálil z parkovacieho miesta, akoby horel. Napadlo mi "Ďalší chlap, čo sa zbalil uprostred vety". V tom zacúval nasäť ku mne a podal mi ponad stôl hrubú obálku - vraj ďakujeme, práve sme vás vyhodili. Bol to firemný špión, ktorý sa preplietal pomedzi čerstvých zamestnancov a zisťoval, do akej miery vypúšťajú na verejnosť informácie. Zvláštne bolo, že sa rozhodli zbaviť sa ma, keďže ja som v tom rozhovore firmu nespomenula, o robote nehovorila. Ale v obálke bolo odstupné niečo cez 11 800 Euro. No nie aby ma tie peniaze potešili, ja som sa rozplakala, že chcem späť moju prácu. Znamená to snáď, že sa mi tá robota skutočne páči?

A s radosťou pokračujem v písaní blogov...

JUŽANSKÉ

Občas mám pocit, že kávu neroznášam v lietadle, ale vo vlaku. Pasažieri využívajú naše skoré ranné lety, aby stihli prísť na schôdzu a večer sa vracajú tým istým lietadlom, len s inou posádkou, naspäť k svojim manželkám. V pondelok ráno a v piatok pred obedom smerujeme do Palerma a na juh Talianska preplnení. Letieť do Bari či Brindisi ako letuška, to chce občas nervy z ocele. Ale letieť do Palerma, to chce odvahu. A ešte lepšie sú odlety z Palerma.

Sťažovať sa tiež nie je na mieste. Talianskí "biznismeni" sa vedia obliecť, poviem vám. Ich obleky majú šmrnc, voňajú krásne a pôsobia dôležito. Kto by sa na nich rád nepozrel, všakže. Dokonca, v tom lepšom prípade, tak každý desiaty hovorí aj anglicky. Potom ma práca určite baví.

Niektorých pasažierov si už pamätám. Hoci neviem ich mená, tváre sa mi zdajú viac než familiárne. Veď za posledného polroka som niektorých z nich videla častejšie, než vlastnú rodinu. Najmä do Palerma mám pravidelne na plaube vysokého tridsiatnika, ktorý sa už len pousmeje a kývne na pozdrav, keď nastúpi a nízkeho päťdesiatnika, ktorý vždy sedí v prvej alebo druhej rade, akoby mal na sedadle menovku či rezervačné číslo.

Každý kút Európy, kam lietam, je niečim špecifický. Teda najmä správaním sa pasažierov. Francúzi sú pokojní, ale neradi hovoria anglicky, Poliaci majú na tvárach pomerne často prekvapený výraz, občas si donesú vlastné pivo, Taliani sú strašne neposlušní a netrpezliví. Čím južnejšie, tým drsnejšie...dalo by sa povedať nielen o charaktere krajiny, ale aj správaní obyvateľov. Neviem, čím to je, ale posledné týždne sa z Palerma prevážajú len "pacienti". A to doslova. Včera pán, ktorý bol zrejme po čerstvej amputácii troch prstov ľavej ruky, dievča s jednou nohou, to sú takí, pri ktorých mi napadne, aké mám šťastie, že mám dve ruky, svoje zdravie a život, ktorý ja prispôsobujem tomu, čomu chcem a nie taký, ktorý by som musela prispôsobovať svojmu zdravotnému stavu, či fyzickým nedostatkom.

Ale skôr mi rozum zastáva pri polámaných rukách, veľkých modrinách, chrastách, odreninách, krvavých podliatinách a počas posledných týždňov sme mali na palube niekoľko mužov s polámanými nosmi. Jeden letel aj včera, dvaja asi pred mesiacom - sedeli len niekoľko sedadiel od seba, ale nastupovali a vystuipovali spolu. Buď malé nezhody doma a "bratia" si nakládli na nos, alebo boli členmi toho istého športového klubu. A možno ich len otec oprel o stenu, ak sa im nedarilo v rodinnom južanskom biznise.

Iný kraj, iný mrav. A pravdou je, že Taliansko je rôznorodé, čo mesto, čo kopec, čo región, ľudia majú iné črty, iný smiech.

Hurá, najbližšie ma čakajú lety do Palerma niekoľko dní nepretržite...