"A PREČO BY AJ NIE?"

Ranné šichty sú pre mňa občas ako kameň na krku, keď plávam v príliš hlbokej vode. Že musím vstávať skoro, vlastne uprostred noci, to by som ešte ako tak prežila. Aj pocit, že už mám za sebou dva lety, no stále je ešte len deväť ráno, vie potešiť. Problém vidím skôr v tom, že moje reakcie sú pomalšie, organizmus sám bojuje s faktom, že namiesto spánku sa musí štverať do desiatich kilometrov nad morom. Viem, že redší vzduch únavu niekoľko razy znásobuje, ale po rannej šichte sa mi zdá slovo unáva občas slabé. Po návrate domov nie som schopná komunikovať, len tak si chodím, pomaly, trávim čas, až kým opäť nejdem do posele, aby som zase vstala uprostred noci, obliekla si uniformu, natrela make-up a vykročila do práce.

Studený trup lietadla, ktoré celú noc stálo na letisku, sa zaplnil pasažiermi. Rolovali sme pred odletom. Navliekala som na seba záchrannú vestu, ktorá mala demonštrovať, čo treba urobiť, keby náhodou (predsa len, leteli sme do Palerma), keď na mňa začal kývať postarší šedivý zavalitý muž. Cestoval s manželkou a dcérou, ktorej tvár bola sivá, cez úzke štrbiny som videla pohyb jej očí, pripomínala handrovú bábiku. Na silné potriasanie ramien nereagovala. Bola pri vedomí, zatiaľ. Kapitán zavolal sanitku a zaparkoval lietadlo pri termináli. Pasažieri pochopili, že sa niečo deje, keď sa kolega objavil s kyslíkovou fľašou. Cez otvorené dvere lietadla sa mi naskytla scéna ako z pravého talianskeho filmu. Sanitka zaparkovaná dvadsať mestrov od nás, dvaja muži v reflexných odevoch vybiehajú z budovy, jeden z nich otvára dvere auta, štartuje motor, vzápätí vystúpi a začne oškrabávať predné sklo, ktoré bolo pokryté tenkou vrstvou ľadu. Predsa len - bolo skoré ráno. Druhý stojí pri ňom a sleduje ho. Nazrela som do pilotnej kabíny, "Kapitán, to je tá sanitka pre nás?". Muži nasadli do auta, prešli pár metrov k lietadlu a vystúpili. Našťastie, kyslík držal pasažierku pri vedomí a tak sme mohli počkať na Talianov, ktorí si museli oškrabať predné sklo, aby mohli zakročiť. Troch Sicílčanov sme nechali na letisku a lietadlo sa konečne odlepilo od zeme s citeľným meškaním.

Palermo bolo na dohľad, usadili sme sa na svojich miestach, pripútali. Turbuencie boli silné, lietadlo zápasilo s vetrom ako malý vrabec, snažiaci sa doletieť do cieľa. Pár razy sme sa otočili okolo letiska, ale klesanie bolo príliš náročné. More bolo rozbúrené, vlny ako z amerického filmu. Čo vlny, celý deň bol ako jedna poriadna filmová scéna. Spomenula som si na záchrané vesty. V poslednej chvíli kapitán zodvihol lietadlo a prudko stúpal, pristátie v Palerme nemožné, odklon letu do Trapani. Niekoľko hodín sme presedeli na letisku.

Za oknami poskakujú slnečné lúče, je pravé jarné nedeľné predpoludnie. Včera som premýšľala o strachu a pochybnostiach. "Postav sa im tvárou v tvár, to je jediná cesta. Čo môžeš spraviť?," povedalo malé talianske klbko, ktoré so mnou brázdilo ulice podvečernej mestskej štvrte. Myslím, že mal pravdu. Celé hodiny trávim v oblakoch, stúpam a klesám, lietam ponad moria a hory, pristávam a opäť vzlietam, či prší, či padá sneh a nikdy nemám pochybnosti. Prečo by som sa mala niečoho v živote báť, ak sa nebojím lietať?

(obrázok z google.com)

LET DO PARÍŽA

Pasažieri sedeli priviazaní k vlastným miestam bezpečnostnými pásmi. V prednej čsti kabíny som sledovala pomalý rozbeh lietadla po dráhe. Prekvapilo ma, že dvere pilotnej kabíny boli dokorán. Na mieste kapitána sedel Marek, nízky, vážny a sústredený. Snažil sa nabrať dostatočnú rýchlosť a úprimne, lietadlo zodvihol od zeme v poslednom momente. Stihli sme sa vyhnúť rampe na konci dráhy, hneď za ktorou bol nízky trávnatý svah. Hoci nedošlo ku kolízii, ja som cítila, ako sa končekmi prstov dotýkam jemnej nepokosenej trávy. Viem, že je to postavené na hlavu, ak sedím v kabíne, nemôžem sa predsa končekmi prstov dotýkať trávnatých svahov.

Aj keď som vedela, že Marek nie je pilotom veľkých Boeingov, nebála som sa. Vždy mi pripadal zodpovedný a dospelý. Napadlo mi, že by si nesadol na kapitánske miesto, keby chcel riskovať.

Nechli sme za sebou niektoré z letísk východného Rakúska.Svahy pod nami boli vyššie, menej trávnaté a najmä príliš blízko. "Musíš letieť ponad tento les. Vyhni sa tomu svahu...pred nami. Leť ponad tento les," ozvala sa z miesta pomocného pilota mladá žena. Blond vlasy jej siahali poniže ramien, do tváre som jej nevidela a nepoznala jej hlas. Natiahla ruku k Marekovi, aby mu pomohla odkloniť lietadlo. Pod nami boli kopce zasypané ihličnanmi, lesy hustli a z oblakov vyzerali krásne. Ibaže ja som vedela, že sme stále príliš nízko a niečo nie je v poriadku. Že v tej rýchloti sme nenabrali dostatočnú výšku.

Zrazu sa lietadlo otrelo o svah, trup pošteklili konáre stromov. Preleteli sme ponad hrebeň a na druhej strane sme sa kĺzavým pohybom zviezli po hustej tráve. Lietadlo zabrzdilo. Pokúsili sme sa ho ešte akosi rozhýbať, v nádeji, že sa skĺzne po svahu, naberie rýchlosť a my predsa len poletíme do Paríža. Lietadlo sa usadilo vo veľkej tráve. "Musíme dostať pasažierov von a lietadlo naspäť na letisko," povedal Marek. Pozrela som po plnej kabíne. Ľudia boli spokojní, niektorí sa usmievali. Predstavila som si, že budeme musieť evakuovať, vyhnať ľúdí východmi nad krídlami. Ibaže trup lietadla sa zdal byť nepoškodený, palivo neunikalo a úprimne, pristáli sme na tej lúke ako detská riť v plienke. Marek ma poslal otvoriť dvere, vraj už vysielačkou určil polohu a z letiska posielajú pomoc. Zrazu sa náš Boeing zmenil na akési nákladné lietadlo, pod chvostom som otvorila ťažké dvere a pasažieri po jednom prestupovali do autobusu, ktorý už stál na poľnej ceste. Premýšľala som, ako dostaneme lietadlo naspäť na letisko, ako ho dostaneme z trávnatého svahu...

(obrázok z boeing.com)

Občas mám problémy so spánkom. Moja predstavivosť je bujará, moje sny sú farebné a živé. Nielen, že si pamätám tváre, miesta, ale tiež pocity, pachy a v tomto prípade aj dotyk trávy, keď sme sa trupom lietadla prvý raz dotkli svahu.

Možno ťažké sny a dlhé noci sú následkom zážitkov z letiska. Pred pár dňami horelo jedno (nie z našich) lietadiel. Následky mohli byť viac než fatálne a večné, našťastie, príbeh horiaceho lietadla skončil dobre a nikto to zbytočne nerozmazával. A možno sa mi do sna len vkradla útla dvadsaťročná Talianka, ktorá plakala pri lete z Paríža, keď sme sa nad Alpami otriasali v turbulenciách. Pomedzi slzy ma prosila, že ju mám držať za ruku a ostať s ňou, hoci ju celý čas objímal jej priateľ. "Mám strach," šepkala a slzami si umývala tvár. Kapitán nás poslal sadnúť si a pripútať sa, stáť uprostred kabíny v takejto turbulencii môže viesť k ľahkému zraneniu. "Držte ma za ruku, " prosila. Snažila som sa ju upokojiť, presvedčiť, že turbulencie sú bežnou súčasťou letu a nič nám nehrozí. "Ste si istá, že toto je normálne?," opýal sa štyridsiatnik sediaci vedľa mladej ženy. Celý čas bol zahĺbený vo svojich článkov o futbale a zrazu ho posmešne zaujala turbulencia. Ten mi teda nepomohol. "Viac, než normálne...bežné...pane." Dievča mi ďakovalo niekoľko razy, ešte i po pristátí prišla so sklopeným zrakom, ako keby strach bol prejavom slabosti. Pohladila som ju po ramene, bola útla, malá, krehká, ale najmä veľmi vďačná.

Večer som si zaliala bylinkový čaj na upokojenie a dobrý spánok. Nie som si istá, či skutočne funguje... A možno aj áno. Možno ma malo upokojiť to, že trupu lietadla a nám sa v mojom sne nič nestalo. O pár dní letím do Paríža, s Marekom, ... ktorý v skutočnosti vôbec nie je pilotom sedem-tri-sedmičiek.

KEĎ PRÍDE PANI ZIMA

Padali biele snehové vločky. Pomaly zakrývali lúky, polia, domy, ulice, cesty, autá, až sa pod nimi stratili aj ľudia. Tak zavreli školy, úrady a v obchodoch nebol tovar, len ľudia, ktorí sa nemohli prestať čudovať.

Bola nedeľa. Zavolali mi, že mám prísť na letisko, vraj budem letieť do Lamézie. Na otázku "O koľkej?", mi hlas v telefóne povedal "Okamžite". Zasmiala som sa "Opýtam sa inak, kedy je odlet?" "O 45 minút." Nebol to žart. Nedeľné Taliansko je ako krajina duchov, v prípade hustého sneženia, je to ešte horšie. Chvíľu som mala pocit, že som na planéte Malého princa a letisko sa nachádza v úplne inej slnečnej sústave. Autobusy sa brodili snehom len zriedkavo, smerom na letisko nešiel ani jeden. Moje auto spalo pod snehovou perinou, pretože lopaty tu majú len na obrázkoch a telefónny operátor taxislužby mi oznamoval, že mám ostať na linke. Čas mi utekal pomedzi prsty ako šialený. Vykročila som smerom k letisku dúfajúc, že niektorý z taxikárov zareguje na moje kývanie a prosebný výraz. Nepomohlo. Stopovanie sa mi zdalo nevhodné a tak trochu odvážne. Ibaže do odletu nebolo už ani dvadsať minút a operátor taxislužby tvrdil stále to isté. "Potrebujete ísť na letisko?", prihovorila sa mi mladá žena. Jej priteľ za volantom mi kývol na pozdrav. "Môžeme vás zaviesť." Stihla som odlet do Lamézie a presvedčila sa, že ľudia občas predsa len chodia s očami dokorán a nehľadia skúpo len na seba.

Pani Zima zasahla Taliansko presným a tvrdým kopancom pod pás. Paralizovaná doprava, zúfalé pohľady, zavreté školy. Nasnežilo aj v Bari, kde sme museli rozmrazovať lietadlo, pre husté sneženie nás odklonili a pristáli sme v Pise, lety boli nekonečné a únavné a bodkou za odpracovaným týždňom bol šedivý Sicílčan, ktorý si nastúpil nielen s rodinou, ale aj s problematickými pľúcami a vyzeralo to, že do Bologne sa možno ani nepredýcha. V tú noc som spala viac ako dvanásť hodín.

Našťastie slnko vytrčilo nos a pomaly roztápa haldy snehu, ulice sa zapĺňajú trúbiacimi autami. Na križovatke som si uvedomila, ako veľmi sa mi páčia autá, že sa za nimi občas obzriem radšej, než za pekným mužom. Neviem, či je to v autách, alebo v mužoch.

Dnes ma môj - akože - brat zobral na prechádzku mestom. Po veľkej porcii špagiet, polenty a rýb, brázdili sme slnkom zaliate uličky, plánovali, snívali a občas len tak mlčali, smejúc sa spokojnosťou. Otriasala mnou veselosť, nemohla som nájsť slová, ktoré by ju opísali, obrovská radosť, až som sa k tomu malému klbku musela pritúliť. Bez priateľov by bol život ako koláč bez cukru, ako deň bez noci a zem bez slnka. Snehová kráľovná nepochovala len talianske mestá, ale tak trochu aj mňa. Slnko dnes roztopilo smútky. Bodaj by každý deň tak jednoduchý a pekný, ako ten dnešný ...v náručí skutočných priateľov.