STAV: POHOTOVOSŤ

Tento pracovný týždeň sa nesie v znamení štyroch odlietaných dní a pohotovosti - služby, počas ktorej musím mať zapnutý telefón, vyžehlenú uniformu, nabalenú tašku a čakať, či niekto ochorie, nepríde do práce, či bude nejaké lietadlo mať poruchu, či meškať a ja budem musieť utekať na letisko, až mi kropaje potu nakreslia na čele zreteľné pramienky.

Už aj v Taliansku začalo mrznúť. Človek si na konci januára povie, že sa zima dotýka svojho konca, a práve vtedy udrie prízemný mráz a začne snežiť. Celé letisko robilo strašné bu-bu-bu. Nasneží, Taliani nevedie odpratávať sneh, lietadlá budú meškať, telefóny budú vyzváňať..a mne napadlo len, že by sa mi zišli nové pneumatiky na zimu.

Myslím, že zima mladým Talianom neprospieva. Posledné dni som mala šťastie na príjemných dôchodcov, vďačné postaršie dámy z malých miest, ktorým stačil úsmev, pomoc so zapnutím bezpečnostných pásov, keďže sedeli v lietadle prvý raz a na nevďačných vulgárnych mladých ľúdí. Či ja môžem za to, že v krajine to vrie nezamestnanosťou, štrajkujúcimi kamionistami a drahým benzínom? Občas to proste zabolí. Pretože sa tvária, akoby Taliani žili len v Taliansku a nikto z nich nikdy nevycestval do zahraničia.

Letisko bolo večer dosť prázdne. Len policajné autá sa striedali pri malom bielom lietadle. Napadlo mi, že taká mašinka ako súkromné lietadlo, to je luxus. Policajtom mrzli prsty, keď cez otvorené okno auta odklepávali popol z nikdy nehasnúcich cigariet. Nudili sa. Napadlo mi, že to musí byť nejaký týpek, niekto asi dosť bohatý, keď mu strážia jeho dvojmotorový poklad. Ten týpek bol taliansky prezident.

(Obrázok z it.bing.com)

Včerajší deň sa niesol v duchu náhod. Každý deň lietam do iných krajín a iných miest, včera to mal byť Brusel. Aká to náhoda, že v meste, kde sa málokto rád sťažuje, zavreli demonštranti letisko práve včera. A tak nás poslali do Bari. Kapitán povedal, že musíme poriadne natankovať, lebo v Bari nemajú palivo. Nuž, v Bari teraz ani benzínky nefungujú. Demonštrácia.

Celý svet sa stavia na hlavu, za oknami sneží a ja dúfam, že dnešné lety sa zaobídu bez meškania.

VÍNOM OČARENÁ

Okrem slovenského piva, halušiek, trubičiek DRU a iných živých, aj neživých príjemností, mám rada ešte i slovenské vína.

Nie som žiadny odborník, nevyznám sa v ich vôňach, viem len povedať, či mi chutia, či nechutia. Včera som počula jednu rozumnú vetu "Nemusím byť šéfkuchárom, aby som povedal, či mi chutí jedlo, ktoré jem." Alebo aspoň tak nejak boli uložené slová, ktoré vystihli podstatu toho, že by sa človek nemal báť vyjadrenia svojich pocitov.

Prvý raz mená Stanko a Mrva ku mne dorazili v sms, keď mi jeden z mojich priateľov odpovedal na otázku, čo práve robí. Sadla som na riť a "vygooglila" si týchto dvoch pánov. Onedlho na to mi ten istý priateľ podaroval fľašu bieleho chutného vína. Aké príjemné slovenské prekvapenie.

Doma je doma. Mestá voňajú inak, ľudia používajú zrozumiteľnú reč, jedlo chutí akosi viac a dlhý spánok sa zdá byť stratou času. Keď má človek len pár dní, chce ich prežiť "naplnené" a "skutočne". Včera sa mi opäť potvrdilo pravidlo, že dobrému čas neujde, ako ma naučil práve ten priateľ s dobrým bielym vínom a ešte viac som si istá, že všetko sa deje vtedy, keď má.

Pred pár rokmi moja cesta k vínu neviedla, degustáciu som musela vypustiť z hlavy ako obláčik, či ľahkú paru a sústrediť sa na niečo úplne iné. Za tých viac ako sedemsto dní sa môj život radikálne zmenil a keď som asi pred mesiacom kupovala neplánovanú januárovú letenku, ani len som netušila, aký príjemný večer a noc na mňa čakajú, zahalené tmou, hmlou a jemným dažďom.

Prvý krok k vínu som urobila v útulnej izbe, ktorej strop, steny, farby a doplnky prebúdzali túžby mojich chutí. Všetko nápadne pripomínalo vinič, víno a sklo, z ktorého sa popíja. "Winemaker´s cut sú vína vyjadrujúce vinárovu dušu," dočítala som sa a o necelé dve hodiny som sa už potápala a strácala v ročníkoch 2009 a 2010 a rôznych iných. Zamilovala som sa do slov Cuveé a sekt a prišla na to, že aj Taliani majú Rulandské šedé, len ho nazývajú Pinot grigio.

"Someliér, z francúzskeho sommelier, pracuje v reštaurácii a je poradcom pre majiteľa a hosťa v oblasti ponuky vín." Aj to som si "vygooglila", hoci už dávno som poznala význam tohto slova. Myslím, že je to príjemná práca a myslím, že je to práca pre muža. Akosi sa v mojich predstavách hodí ku galantne sa správajúcemu mladému mužovi s vážnou tvárou a mäkkými rysmi.

Stretla som someliéra, ktorý nemusel mať oblečený oblek a motýlika, aby som s rešpektom vážila jeho slová. Myslím, že bolo strašne fajn, že netrval na nudnom monológu a profesionálne nadväzoval očný kontakt s tými, ktorí víno nielen pili, ale aj ochutnávali. Občas som mala problém roztočiť jemne objem pohára, aby sa ku mne dostala vôňa vín. Prekvapilo ma, čo všetko sa v nich skrýva, od ovocia, cez tabak, vôňu suda, až po exotické plody. "Ja tam mak necítim," priznala som pri víne, ktoré pobláznilo moju hlavu. "A čo tam cítite?," trafil ma mešec zvedavosti someliéra. Zahanbila som sa, nevedela som, čo mám povedať. Ak sa mi vône pomútia v parfumériách a ja strácam stopu, dovolia mi privoňať ku káve, aby som opäť mohla nastúpiť na rozbehnutý hodnotiaci vlak. Ale pri víne, ktoré nieslo stopy vône maku som vypadla z vlaku, natrvalo.

Vzápätí kuchár ako z nemeckého filmu, priniesol na drevenom podnose velikánske pečené prasa. Aj napriek dlhotrvajúcemu "nemäsožravstvu", priznávam, voňalo hriešne. V živote by mi nenapadlo, že na degustácii vína budem vidieť prasa, ktoré má namiesto očí cherry paradajky.

Prechádzka pomedzi sudy a kade plné vína mi hlavou preháňali predstavy. Viem, že sa ľudia kúpu v pive, robia si zábaly z čokolády a medu, mne hlúpo napadlo, aké musí byť kúpať sa vo víne a aká by to bola "sakra" škoda. Predstavovala som si tisíce malých bobuliek a plesní, ktoré im spôsobili hlboké vrásky, no a ani neviem prečo, myslela som na filmy z Kalifornie a Sicíliu. V pivnici som zrazu cítila chlad, slnko na pokožke, teplé večery pri mori, kvapky vína, všetky tie syry, ktoré som pojedla. A pri tom tam nebolo viac, než sudy s vínom rôznych veľkostí.

Zaspávala som rýchlo, s myšlienkou, že keď veci prestávam plánovať, tešia ma drobnosti oveľa viac. Posteľ bola mäkká a voňavá, zvuky opätkov na chodbe za dverami sa stratili... Cítila som sa vínom očarená.

(V mojom príspevku som si dovolila použiť niekoľko citácií viet, ktoré som počula alebo čítala počas degustácie a príjemného posedenia do neskorej noci a verím, že nikto zo Stankovcov a Mrvovcov sa na mňa nenahnevá.)

MALÉ NEMECKÉ LIETADIELKO

Sanitka, ktorú práve prezrel pri bráne letiska strážnik, zamierila k melému lietadlu s dvoma vrtuľami na krídlach a chvostom pomaľovaným modrou farbou. Motory už boli vypnuté, na zadnej časti trupu vysunuté malé schodisko. Dnes som videla na letisku to najmenšie osobné lietadlo.

Zo sanitky vystúpili dvaja ošetrovatelia v oranžovom oblečení a vyložili nosidlá. Okolo lietadla sa motalo veľa personálu, dispečer a ešte nejakí páni v elegantnom oblečení a reflexných vestách. Neviem, koho bolo to lietadlo, ani kto v ňom sedel. Nevidela som žiadneho pilota, len muža pobehujúceho po schodoch dnu a von, akoby niekoho (niečo) hľadal. Elegantní páni si ma premerali, videli ako postávam neďaleko a zvedavo sledujem. Priznám sa, dnes nebol môj deň, necítila som sa vo svojej koži. Upriamila som zvedavosť na malé pekné lietadlo s modrým chvostom. Premýšľala som, aké to musí byť robiť letušku v súkromnom triskáčovi nejakého zbohatlíka. Na sanitku a ani na to, čo sa vlastne deje okolo nej, som nepomyslela. V tom z lietadla vyšiel muž, pomerne mladý, niesol nejakú krabicu, pripomínala prenosnú chladničku. Jeden z ošetrovateľov rozložil nosidlá, druhý vošiel do lietadla. Vtedy mi doplo.. Pravdepodobne doviezli súkromným lietadlom nejakého pacienta. Už som počula o tom, že tu v meste je niekoľko preslávených nemocníc, ktoré navštevujú ľudia z celého Talianska. To vlastne vysvetľuje, prečo mávame na palube často ľúdí pripútaných k invalidným vozíkom, s obviazanými končatinami, hlavami a "pofačovanými" nosmi. Najprv som si myslela, že si južania radi nakladú doma na ciferník, ale teraz sa im za tú povrchnú myšlienku musím ospravedlniť.

Viem, že som sa zdala ošetrovateľom a personálu okolo lietadla podozrivá. Stála som na mieste ako soľný stĺp a pozerala. Akosi sa mi nechcelo kráčať. Oblečená v civile, celá v čiernom, ladila som s ponurou náladou okolo lietadla. Až vtedy som si pri chvoste všimla registráciu - Nemecko. Platil by si Nemec súkromný let do talianskej nemocnice? Čo by to musela byť za choroba, aby sa nezveril do rúk vlastných lekárov? A možno z Nemecka priviezli orgány...preto tá malá krabica, pripomínajúca prenosnú chladničku. Tak som tam stála a myslela na to, že v tej sanitke je momentálne kus nejakého človeka, čo sa na mňa z neba díva, keď mu lietam popod nos. Možno srdce, možno oblička, akosi mi to prišlo ľúto. Ale ani to mi nehralo, predsa by odovzdali zásielku, podpísali papiere, sanitka by zavrela dvere a šlo by sa. Tak prečo tie nosidlá, prečo ten rozruch? Uvedomila som si, že premýšľam pridlho a nechcela som rušiť súkromie, na ktorom elegantným pánom očividne záležalo. Ešte raz som sa obzrela.. Možno mal pilot infarkt, možno omdlel, možno už ani nežije. To malé lietadlo s modrým chvostom dnes na letisku napísalo príliš veľa scenárov.

Myslím, že každý deň by sme mali stretnúť aspoň jedného človeka, ktorý nám svojimi slovami namaľuje úsmev. Auto mi dávalo najavo, že chce svoju dávku stravy, zamierila som teda na neďalekú benzínku, ešte stále premýšľajúc o pilotovi nemeckého lietadla. (Mimochodom, kým som opustila budovu terminálu, videla som to lietadlo odliepať sa od zeme.) Prešedivelý nízky muž v červenej šiltovke, zamestnanec pumpy, sa opýtal, či benzín a či diesel. "Benzín, veru benzín." (To mi pripomína slová kamaráta, ktorý nedávno povedal, že silnejšia, než taliansky benzín, je len moja hruškovica.) Pri platení si ma usmiaty pán premeral. "Videl som zahraničné auto, preto som chcel pomôcť. Zastalo také malé autičko a vystúpila taká veľká krásna žena." Musela som sa zasmiať. "Také mini autíčko, taká veľká krásavica." Ja viem, že v tejto krajine sú krásavice všetky, mne sa skôr páčil jeho údiv, že z mini auta vyskočila žena aspoň o hlavu vyššia než on. Akosi mi spravil náladu.

Niektoré dni sa mi zdajú prázdne, tak ako ten dnešný. Ale keď si spätne čítam pár riadkov, mám pocit, že až tak zle dnes nebolo.

STRACH, ČI NOČNÉ MORY?

Nedávno som letela zo Španielska. V lietadle máme 189 miest a my sme mali 190 pasažierov. Pre tých, čo by sa čudovali: na palube boli deti do dvoch rokov, preto tak vysoké číslo.

Let nebol výnimočný, všeobecne pomerne kľudný. Tak som sa na chvíľu utiahla k chvostu, kde máme takú svoju "kuchynku", zaliala som si zázvorový čaj a pomaly popíjala. Turbulencie neboli príliš silné, ľudia sa pohybovali v úzkej uličke a ja som mala čas ich sledovať. Na taký oddych pri 190 ľuďoch nebýva príležitosť.

Pohľad mi zastal na pani asi v tridsiatej rade, tridsiatnička v sivom svetri, polodlhé vlasy, národnosť talianska. Už skôr ma kolegovia upozornili, že má fóbiu z lietania a každú minútu sa musí uistiť, že všetko je fajn. Stačí gesto, zdvihnutý palec, úsmev, pohladenie po pleci. Najprv som sa pousmiala, ale keď som videla, že v priebehu piatich minút mi venovala asi desať spýtavých a vystrašených pohľadov, prišlo mi jej ľúto. Let netrval ani dve hodiny, ale viem si predstaviť, že jej sa tie dve hodiny museli zdať nekonečné. "Všetko je v poriadku?" "Áno, nebojte sa." "Je všetko, ako má byť?" "Áno." "Deje sa niečo zlé?" "Nie." "Čo sa deje?" "Nič, nebojte sa." "Určite pristaneme?" "Už o štyridsaťpäť minút." "Pristávame?" "Áno." "Prečo tá letuška niekam telefonuje?" "To hovorí s kapitánom." "Stalo sa mu niečo?????" "Vonkoncom nie." "Tak prečo mu volá???" Občas sa na jej otázky nedalo odpovedať. Nemohla som a zároveň som ani nemala čas vysvetľovať, že taká je procedúra a hovoríme s kapitánom pravidelne a často. Ja som na tom bola lepšie, robila som viac v prednej časti kabíny a navyše hovorím taliansky len veľmi málo, ale kolegovia, čo boli vzadu, museli s úsmevom na tvári robiť dojem, aby nám náhodou neomdlela, nezačala robiť krik, či vyvolávať paniku. Naozaj mi jej prišlo ľúto. Poznám pocit strachu, ktorého dôvod je ťažké odhaliť. Od detstva trpím ťažkou fóbiou, ktorá mi spôsobuje celý život neznesiteľné nočné mory. Tie sa v posledných dňoch vrátili. Nočná mora je skutočne vyčerpávajúca. Budiť sa ráno s pocitom, že som unavená, zobudiť sa o tretej a nie o pol štvrtej ráno, len preto, že mám ťažké sny a vypnúť budík skôr, než zazvoní, večer zaspávať so strachom, čo za noc ma to opäť čaká...to sú len tie najmenšie dôvody, prečo ma nočné mory ničia. A o fóbii a jej obmedzeniach v mojom živote už ani nehovorím. Koľko miest na svete určite nikdy dobrovoľne nebudem chcieť navštíviť len preto, že nejaká tá fóbia riadi už roky môj život? A nie je to na smiech. Ani táto pani zrejme nelieta každý víkend za priateľmi a v dnešnej dobe, držať sa pri zemi, keď za pár šupov môžem človek letieť kamkoľvek a kúpiť si pozemok na Mesiaci, je fakt trestom.

Ľudia na palube mávajú strach. Našťastie, ja nemám strach z ľudí v lietadle.

"PALERMO SHOOTING"

Snáď sa pán Wim Winders na mňa nenahnevá, že si som si požičala názov jeho filmu, aby som veľmi výstižne pomenovala dnešný deň.

Tak ako obyčajne, strávila som dnes približne deväť hodín v lietadle. V plnom lietadle. Palermo je úžasné mesto, jedlá sú voňavé, reštaurácie otvorené do neskorých nočných hodín, ulice hlučné a preplnené. Dnes sme s pomocným pilotom hľadali slovo, ktoré by mohlo vystihnúť charakter Sicílčanov - či už pasažierov, alebo aj zamestnancov letiska, dispečerov a šoférov vozidiel, ktoré vyzerajú ako výťah a slúžia k tomu, aby sme invalidov a ľudí neschopných chodiť, mohli naložiť na palubu. To slovo mi cvenglo popod nos v momente, keď som sa zadívala na vetrom ošľahaných unudených a nič nerobiacich zamestnancov letiska - sú proste špecifickí.

Včera sa s nami vyhralo počasie. Už pri prvom štarte a štveraní sa do neba nami triaslo tak silno, že niekoľko pasažierov neudržalo v sebe raňajky. Turbulencie neboli nejak výrazné, len časté a občas aj dlhé, tak si mladík v dvadsiatej rade povedal, že nám ukáže, čo v sebe skrýva. "To musel byť kebab," povedala jedna z nás po vzhliadnutí kôpky. Nechutné? Isteže. Ibaže taktiež súčasť mojej práce.

Taliansko teraz otriasa svojimi hlbokými koreňmi. Etna sa prebúdza zo spánku - aspoň sa piloti nenudia a fotia si vrcholec sopky medzi oblakmi, ako dmúcha do neba všetko, čo pod sebou ukrýva rozžeravenú lávu, vietor fúka ako šialený, oblaky sa nadúvajú a vypúšťajú pramene dažďových kvapiek. Včera nás hojdalo aj nad Brindisi, kapitán síce pristal v daždi bez jediného zaváhania, ale klesanie bolo náročné aj na niektorých členov posádky. Keď som sa popoludní vrátila z práce, známa mi vravela, že okolo Bari sa vraj tvoril lievik pripomínajúci tornádo a letisko popoludní zavreli. Brindisi a Bari, pozrite sa do mapy, nie sú od seba až tak ďaleko.

Dnes som zo 185 Palermčanov mala chuť dať výchovnú lekciu len jednému. Pánovi, čo by mi mohol byť otcom. Ešte lietadlo ani nezaparkovalo, stále sme rolovali po pristátí a on len tak rýchlo, akože nebadane, vybavil krátky hovor. Mala som chť ho uhryznúť. Pamätám si na éru, keď som lietala len občas - ako pasažier. Pre mňa boli letušky vždy Desatoro, ktoré vládlo kabíne a celému letu. Ak letuška povedala vypnúť telefón, tak som ho vypla, ak mi povedala, že sa mám pripútať, tak som sa pripútala. Ale to sa tu nenosí. Taliani svoje deti v plienkach radostne po pristátí dvíhajú nad hlavy a tešia sa, že sme na zemi. Ale raz kapitán môže lietadlo nečakane a prudko zabrzdiť...

Telefóny všeobecne vládnu svetom, všimla som si. Každý jeden pasažier sa odpúta skôr, než treba, len aby čo najrýchlejšie vybral z vrecka telefón. Skôr, než vystúpia, musia napísať správu, zavolať, skontrolovať zameškané hovory... Občas mám chuť sa ľudí pýtať, čo je tak strašne dôležité, že po lete, ktorý trval len hodinu, musia hneď volať. Čo je tak veľmi dôležité? Mňa práca naučila žiť bez telefónu, keď som na palube a priznávam, celkom si to viem vychutnať.

Ale som vykreslila Sicílčanov a talianskych pasažierov.. Klamala by som, keby som tvrdila, že v lietadle s nimi trpím. Naopak. Človek si vždy zapamätá len tých špecifických. A ešte nikdy som nemyslela na to, že aj oni by si mohli pamätať mňa. Sedela som v bare, bol neskorý večer uprostred týždňa, keď sa pristavili dve mladé Talianky. "Ty hovoríš anglicky...že? My si ťa pamätáme..." Potriasali mi obidve rukou. Boli snedé, pekné a veselé. "Ty si bola na našom lete... Ty si taká krásna... Ty si letuška." Usmievali sa a nechceli mi pustiť ruku, ktorú ešte stále, raz jedna a raz druhá, držali v pevnom zovretí. "A odkiaľ ste leteli?," pyšne som sa opýtala. "Z Palerma." Teraz som sa musela zasmiať ja. A to sa sťažujem na Palermčanov? "Videli sme ťa, niesla si také veľké kufre..." To bolo presné. Dievčatá mi ešte niekoľko razy kývli na pozdrav a ja som opäť pocítila istý pocit zadosťučinenia. Špecifickí Palermčania...pomaly ich začínam mať rada...

(PS: Ja dobre viem, že moja práca nie je o tom, kam letím, ale o ľudoch, ktorých stretávam a tiež i o tom, ako sa ja sama ku nim správam.)