POTÁPANIE

Za oknami oblaky biele ako mlieko, pomaly sme sa do nich ponorili. Biela pena ľahko oblizovala trup lietadla a ja som začala spoznávať zákutia nepoznaného sveta niekde medzi zemou a jasným nebom...

Chvíľu sa cítim, ako keby som písala začiatok ďalšej kapitoly v hrubej knihe. Aj keď to vyzerá dobrodružne, nenapísala by som ani napínavú detektívku, ani knihu o živote po živote. Možno tak skromný cestopis. Alebo denník o mojich vzletoch a pristátiach.

Lietadlá mi už od detstva pripadali atraktívne, ale skôr mi imponovala ich „ozrutnosť“, veľkosť, rýchlosť, oblaky za oknami, než lesk a sláva uniforiem letušiek. Ešte tak piloti, to bola iná káva. Brat tiež ako dieťa sníval o lietaní v oblakoch. No letuška na zozname mojich vysnívaných zamestnaní miesto nemala. Teraz strúham strašnú „frajerku“, tam, v oblakoch.

(zdroj: google.com)

Bol pekný slnečný deň, na malých jabloniach viseli jablká. Sedela som v detskej sedačke pripevnenej na bicykli, hlavu pchala medzi časti vysokého oplotenia neďalekého letiska. Všetky tie stíhačky a lietadlá, ktoré sa z času na čas preháňali nebom ponad náš dom, som vnímala ako bežnú vec. Starý otec chcel mať z brata vojaka, učil nás strieľať zo vzduchovky, chodili sme s vojakmi variť guláš, dokonca si spomínam na deň detí v kasárňach, kde nám premietali Vlka a zajaca. A tento môj starý otec tam so mnou stál, pozeral sa na pristávaciu dráhu, chvosty malých dopravných lietadiel, ktoré spájali Sliač s Prahou. Pamätám sa na tie chvosty a aj na tie malé jablká v korunách jabloní.

Za oknami oblaky biele ako mlieko, pomaly sme sa do nich ponorili. Biela pena ľahko oblizovala trup lietadla...

(zdroj: google.com)

Hustá hmla nás donútila odkloniť lietadlo a pristáť na najväčšom letisku vo Varšave. Čakali sme v dlhom zástupe lietadiel, kým vyložia našich pasažierov a poskytnú nám ďalšie pokyny. Po hodine nám dispečer podal nový letový plán. Budeme smerovať do pôvodnej destinácie, pokúsime sa pristáť a naložiť pasažierov a ak nie, vrátime sa „domov“. Všetkými preletela vlna sklamania, budeme meškať, pasažieri budú nervózni... Len čo kapitán povedal, kde pristaneme, rozletelo sa moje chvíľkové sklamanie na tisíc malých kúskov, ktoré pohltila nádej na zahliadnutie Dreamlinera. Na priblíženie – je to lietadlo, nový, veľký a komfortný Boeing. Poliaci ho kúpili ako prví v Európe.

„Tu niekde parkuje aj Dreamliner, nie?“ vrazila som do cockpitu, len čo sme vyložili pasažierov. Ukazovák pomocného pilota preletel popred môj nos a zapichol sa do neviditeľného bodu. Tam bol, majestátny, veľký. Najprv som zazrela len jeho chvost, presne ako vtedy na Sliači, keď sme s dedom obzerali stíhačky cez špáry vysokého oplotenia. Lietadlo vyzeralo ako z filmu, ako futuristický, či rozprávkový stroj, rýchlejší než lietajúci koberec. „Čo ste všetci takí nadšení z nejakého lietadla?,“ kolegyňa si usrkla z teplej kávy, únavou dotknutá tvár prejavovala neporozumenie a nezáujem. Len sme sa s kapitánom a druhým pilotom na seba pozreli a opäť venovali zamilované pohľady veľkej plechovej tube.

(zdroj: google.com)

V hustej hmle sme sa pokúsili pristáť len niekoľko minút letu za Varšavou, počasie nás ale odpichla od zeme. Technicky sa jedná o to, že ak nemôžeme z rôznych príčin pristáť, v poslednom momente sa zobák lietadla zodvihne, motory sa naplno rozbehnú. Pasažierov moment prekvapenia často vystraší, najmä ak nevedia, čo sa deje a prečo stúpame, keď by sme mali pristáť. No tento raz sme leteli prázdni a ja som si strmé stúpanie vychutnala.

„Klop, klop,“ otvorila som dvere cock-pitu a poprosila kapitána, či by som sa mohla zúčastniť pristátia. Podali mi sadu slúchadiel, pred ústa som si pritiahla malý mikrofón, aby som mohla komunikovať s pilotmi, ak by bolo treba. Sediac na špeciálne upravenom sedadle, pripútaná, počúvajúc cez slúchadlá komunikáciu kapitána a veže, spomenula som si na bratove sny z detstva. Ja už tie pristátia ani nepočítam, aj keď každé z nich je iné. A koľko ľudí by dalo čokoľvek za to, keby si mohli na chvíľu sadnúť medzi pilotov?!

Za oknami oblaky biele ako mlieko, pomaly sme sa do nich ponorili...

Chvíľu som sledovala oblohu a biely koberec pod nami, nemohla som sa dočkať momentu, keď lietadlo celou svojou váhou vhupne do oblakov. Myslela som, že nimi len preletíme, že sa nám otvorí krásny výhľad na mesto a na okolie. Ibaže počasie mi neprialo. V bielej hmle sme nevideli absolútne nič. Nastal moment, kedy som si uvedomila, že všetko je len na tých strojoch, mašinách, navigácii, veži a pilotoch. Ako keby ste mali zacúvať auto do garáže so zaviazanými očami, podľa pokynov nejakého mužíka z vysielačky.

„Vidíš pristávaciu dráhu?,“ opýtal sa kapitán. Chvíľu som nechcela priznať, že ja nič nevidím. Zaostrila som a v hustej hmle sa objavilo pár svetiel. „Vidím,“ prikývla som a v hlave sa rozhučala otázka: „Tam ideme pristáť?“

(zdroj: google.com)

Vrátili sme sa „domov“ prázdni. Teda ako kto. Ja som v ten deň videla Dreamliner a pristávala v cockpite takmer s nulovou viditeľnosťou. To zase strúham frajerku.

MEINE LIEBE DOLOMITEN

V pondelok ráno sa talianske vlaky zapĺňajú mladými upravenými mužmi, dievčatami a študentmi, ktorí smerujú z malých dediniek za Veronou do Trenta na univerzitu a iné školy.

Vyrazili sme pred východom slnka. Hnala ma túžba uvidieť kopce, hory a ujsť z krajiny zmrzliny, cestovín a lámačov sŕdc. Keď sa vlak vymanil z náručia hlučných dorastencov, začal svoju dobrodružnú cestu do Bolzana. Pomedzi hory a kopce, pomedzi vinice, dravé rieky a prvé slnečné lúče, unášal ma rozprávkou a snami, ktoré som snívala s otvorenými očami. Zrazu nikto nehovoril taliansky a ak predsa aj, tak so silným nemeckým prízvukom, z jedálnych lístkov sa vytratili šaláty, nahradili ich teplé polievky, pečené klobásy a syrové knedle. Nepotrebovala som prekročiť štátnu hranicu, aby som sa ocitla v inom svete, plnom vysokých ľudí s jasnými vlasmi, rečou, ktorá bola zrazu viac zrozumiteľná, s jedlami, ktoré voňali Alpami.

Jesenná nádhera obaľovala kopce, lúky a údolia

Hlavy nám kropil jemný dážď. Túžila som sa schovať v snehu, naháňať prvé vločky. Tento rok je jeseň príliš teplá a zima na seba necháva čakať. Asi tisícpäťsto metrov nad hladinou mora, kde lesy hustli, obyvateľov ubúdalo a večerné svetlá Bolzana sa stratili za niekoľkými kopcami, natrafili sme na horské chodníky, turistické trasy, skaly a štíty. Dolomity sú na jeseň nádherné. Zaspávajú v červenkastom a žltom kabáte, opierajúc sa o hustú hmlu ako mäkký vankúš.

Ani nám nenapadlo, že za prvým kopcom sú už mestá plné ľudí a ich neľudskosti

Dobre padne na chvíľu odísť z miest, ktoré sú nám už akosi príliš známe, nemenia sa a sú preplnené ľuďmi, ktorí sa nám zdravia a prihovárajú len preto, že sa to má a nie preto, že naozaj chcú. Občas sa mi do práce nechce. Nestáva sa mi to často, ale niekedy to príde, najmä ak viem, že natrafím na palube na človeka, ktorého netúžim vidieť. Predstava, že s tým niekým mám byť zavretá minimálne deväť hodín v jednej plechovej tube, je zarážajúca. Ale taký je život. Keby bol ideálny, bolo by to podozrivé. Ibaže ja si nesmiem dovoliť prejaviť nevôľu. Odo mňa sa očakáva nekonečný úsmev, trpezlivosť a pohotovosť.

Koniec letnej a nástup zimnej sezóny v letectve funguje ako starnutie. Prvé dni si vždy vydýchnem, že náročné preplnené lety sú preč, ale asi po týždni vnútroštátnych zápasov s kuframi mrzutých južanov, mi začína byť smutno. Túžim po sparných dňoch, teplých nociach, slnečných lúčoch, ktoré mi rozpaľovali líca. Viem, že prídu prvé meškania, že zrazu sneh zakryje pristávacie dráhy, ktoré budeme musieť vymeniť za iné, vzdialenejšie, opustenejšie, že pasažieri budú bez nálady, nahnevaní na celý svet a najmä na nás, že dni budú príliš krátke a občas slnko vôbec neuvidím, iba ak sa pozriem z okna lietadla počas únavného letu.

Tohoročná jeseň mi zatiaľ priniesla dve nové skúsenosti, mŕtvu pasažierku v budove terminálu, keď práve mala nastúpiť na náš let a vtáka v motore počas pristátia. Ľudia umierajú, kedykoľvek, kdekoľvek a určite. Myslím, že pre ňu, pre jej rodinu, všetkých pasažierov a celú posádku to tam hore zariadili dobre, ak jej dali vydýchnuť v budove terminálu, kde je lekár a sanitka hneď za rohom. My v oblakoch by sme sa určite pokúsili, no zrejme veľmi nepomohli. Dali by sme nádej jej rodine, sebe, ale kým by kapitán odklonil lietadlo a pristál, zmáčali by sme sa už v smútku, keďže pani sa už nikdy neprebrala.

Keď sa leto vytratí z kalendára a šatníka, začne moja duša kričať na poplach a prosiť lesných škriatkov o pomoc – zatúžim po horách, snehom zahalených štítoch. Večer vleziem pod perinu s mapou a hľadám tie, ktoré by som si na moment mohla podmaniť v mojej skromnej neprofesionálnej horskej výbave – jeansových nohaviciach, zimnej vetrovke, čiapke, rukaviciach a topánkach s poriadnou podrážkou Vibram.

Ráno sme s Magdou hodili do batoha mandarinky, obložené žemle, fľašu vody. Na veľkú čokoládu sme zabudli. Vybrali sme sa do lesa, ešte kým boli kopce zahalené hmlou, nohy sa nám chvíľu zabárali do vlhkej trávy, ale keď sme sa asi po hodine dostali vyššie a prebrodili zmáčané polia, naskytol sa nám pohľad na Dolomity, farebné stromy, na ktorých sa stále držalo lístie. Zabudla som na ľudí, prácu, pasažierov, výplatu, život ako taký. A zrazu som vedela, že nič z toho, čo ma v ponurej izbe po večeroch trápilo skutočne nestojí za to.

Uprostred lesa, kde Magda hľadala medveďa

Magda je útla, krehká, občas vo svetle vyzerá ako porcelánová bábika. Dôkaz toho, ako zdanie klame. V jej tele sa skrýva sila dospelej ženy, rozum skúseného človeka, rozvaha prešpikovala jej dušu a aj napriek silným citom je obdarovaná takým racionálnym pohľadom na svet, že ma občas dostáva do kolien. Ak sa občas (často) zasnívam, odbočím z chodníčka, po ktorom kráčam k štítom mojich životných plánov, kopne ma to krehké žieňa do členka a ja sa najprv nahnevám, zagánim, pošlem ju do kelu, že to predsa bolí, ale za prvou zákrutou sa jej vďačne smejem do tváre. Ako sa tomu hovorí? Priatelia?

Jeseň je zvláštna, občas bolí. Je ponurá, sivá, ale je moja. Tá tohoročná mi uviazala na krk ďalší prežitý rok života. Chvíľu mi aj bolo smutno, že tak naozaj nie sú pri mne tí, ktorých som tu túžila mať, že mi záleží na ľuďoch, ktorí o tom nevedia, či nechcú vedieť. A potom to prišlo, len tak, uprostred noci – nezáleží na tých, ktorí na mňa prestali myslieť, ale na tých, ktorí sú tu stále a aj vtedy, keď ja sama občas na to zabudnem.

TAKMER AKO TUČNÁ GRÉCKA SVADBA

Vyšplhala som sa celé dve poschodia. Vkladajúc kľúč do kovového mechanizmu určeného na zamykanie, mala som pocit, že som vyliezla na Eifellovu vežu v Paríži. Ale nevyliezla, stála som pred dverami môjho prechodného bydliska a trávila tučnú grécku večeru.

Bola to moja tretia skúsenosť s gréckou kuchyňou, ak teda nerátam slávne caciky, ktoré sa dajú kúpiť v umelohmotných nádobkách aj v našich supermarketoch. Vlani sme nahliadli do gréckej reštaurácie, ktorá bola plná, nie veľmi hlučná, ale voňavá. V srdci talianskeho mesta žiadna pizza, pokrikovanie, či cestoviny na milión spôsobov. Rozvoniavalo mäso, ktoré nejem, cesnak a sladkosti. Placho som si objednala, zjedla a odišla. Človek potrebuje čas, aby sa zabýval, zoznámil s mestom, ľuďmi a tiež potrebuje čas, aby sa naučil vychutnávať jedlo.

V Grécku som bola veľa razy. Rhodos, Kréta, Solún, ale stále len na niekoľko minút. Nikdy som nemala čas preskúmať pláže, zákutia, mestá a jedlo. Až raz... Pristáli sme v Solúne, kde svietilo ešte stále jarné slnko, naznačujúce, že leto silno klope na dvere. Najbližšie dni som sa oddávala pôžitku z jedla. Objednali sme niekoľko chodov, postavili ich všetky uprostred stola a zahrabli vidličkou raz do jedného, potom do druhého. Caciky - pochopiteľne - nemohli chýbať. "Čo si dáte?", rázne vybafla nízka pekná štyridsiatnička. Bolo z nej cítiť autoritu, aj keď bola len o pár centimetrov odo mňa vyššia, hoci ja som sedela. More narážalo o mólo a na druhej strane zálivu sa zažali svetlá solúnskych ulíc. "Donesiete nám menu?," vyzerali sme ako turisti, boli sme turisti. "Menu nemáme." Prekvapene som pozrela na malú kôpku energie. "Toto je moja reštaurácia. Musíte mi dôverovať. Dôverujete mi?" Čo sme mali robiť? Buď máte "gule" a ako správny turista sa ničoho nebojíte, alebo sa zbaľte a choďte do veľkého hotelového koplexu s bazénom a európskym jedlom. "Ale pre mňa niečo bez mäsa," stihla som ešte zakričať. Potom sa to začalo. Na stole sa nakopili predjedlá zo syrov, olivové pasty, biely mäkký chlieb, pečivo, olivový olej, ktorý voňal, až sa okoloidúci za nami otáčali. Zavŕšil to tanier plný rýb. Nie tak úplne bez mäsa, ale ja som tiež vegetarián len na deväťdesiat percent, ryby mám rada - aj keď nie všetky. Vianočného kapra som jedla len raz v Poľsku a myslím, že tieto Vianoce sa bez neho zaobídem. Na tanieri ležali malé rybičky. Zvedavo som pozrela na svojho súputníka, ktorý už nalieval pivo do vychladených pohárov. "No, len ich musíš poriadne a dlho prežúvať. Takto...," povedal a hodil si rybičku do úst, na tanier položil len malý chvost. Dlho som váhala, najprv so z taniera vyjedla zeleninu, potom kúsky mäsa z ryby, ktorá už nemala ani chvost, ani hlavu a dokonca ani kosti. Až som už nemla na výber a do jednej malej rybky som zahryzla. Potom som ich zožrala skoro všetky. Doslova. Nedá sa hovoriť o jedení, boli tak dobré, že sa za nimi len zaprášilo. "Myslím, že sú to miestne ryby," súputník hodil rukou smerom k mólu, na ktorom stálo niekoľko rybárov. "A teraz zjedz toto," nečakajúc na moju odpoveď, strčil mi do úst kúsok hladkého, zvláštne farebného mäsa. Nechutilo mi. Možno je to tým, že mi naozaj nechutí mäso (nerátam tuniaka, lososa a teraz aj tie malé grécke rybky), alebo mi proste nechutí chobotnica. Vzhľadom na plátok mäsa, ktorý sa ocitol v mojich ústach, musela byť tá chobotnica pomerne veľká.

(Na stole sa nakopili predjedlá zo syrov, olivové pasty, biely mäkký chlieb...)

Tretie stretnutie s gréckou kuchyňou som zažila opäť v Taliansku, ibaže tento raz nám sprievodcu s odorným výkladom urobil kapitán, ktorý pochádza z jedného z malých gréckych ostrovov. Tekvicové guličky, caciky, koláč zo zeleniny, syrový koláč, ryby, mäso, na stole sme mali jedlo pre celú armádu, prípadne pre taká jednu posádku veľkého Boeingu. Všetko sme zjedli, ešte aj olivy, ktorými bolo jedlo ozdobené. Zalievali sme to bielym vínom z nádoby, ktorá mi pripomenula smaltované krčahy na mlieko z detstva. Malé poháre sa rýchlo vyprázdňovali. Na záver sladkosti, ktoré boli plné cukru, medu a orechov. Kapitán povedal, že majú pôvod v Libanone. Podobné drobnosi som už ochutnala v Tunisku. Grécka kuchyňa je prešpikovaná vplyvmi arabskej a tureckej. Celý večer som si všímala, že istým spôsobom tá grécko - turecká kuchyňa vplýva aj na nás. Možno to boli práve bratia z mesta Solún, ktorí k nám doniesli tureckú kávu, ktorej Gréci holdujú dodnes.

Kapitán, to je vlastne taký šéf v oblakoch, zodpovedá za seba, za celú posádku, za všetkých pasažierov a za celé lietadlo. Mám rada ľudí, ktorí sú nielen pyšní na to, že sú dôležití a potrební, ale popri zodpovednosti majú zmysel pre humor a vážia si ľudí, s ktorými pracujú. Pristávali sme s gréckym kapitánom v Budapešti, keď sa z veže ozvalo:"Servus.." Pozdrav kapitánovi. Odkiaľ by mal Grék vedieť, čo znamená servus?! "Airbus? Nie, žiadny Airbus...toto je Boeing." S úsmevom nielen jedlo, ale aj život chutí akosi lepšie.

(Obrázok nakreslený 8-ročnou slečnou na jednom z letov spoločnosti Quantas: Milý kapitán, volám sa Nicola a mám osem rokov. Toto je môj prvý let, ale nebojím sa. Páči sa mi sledovať oblaky. Mama povedala, že posádka je milá. Myslím, že máš dobré lietadlo. Ďakujem za pekný let, nepo**b pristátie. S láskou Nicola)

NEMUSÍM BYŤ BOHATÁ, STAČÍ TROCHU SLÁVNA

Človek by povedal, že slávni a bohatí majú vlastné lietadlá, dlhonohé letušky a pilotov, ktorí dostávajú za svoje nalietané hodiny "nemalú" mzdu. A ono to tak vlastne aj je. Poznám sa s pilotom, ktorý sa pokúšal dostať do služieb Georga Clooneyho, keďže on sa pohybuje medzi kontinentmi na vlastnom lietadle. Ale byť jedným z vyvolených sa zdá byť nemožné. Viem, že piloti sa trhajú o túto prácu, lebo hodinová mzda sa vyrovná takmer ich súčasnej týždennej. Ja by som do služieb najpríťažlivejšieho muža planéty šla len preto, že je to on. Možno by sme potom spolu napísali dobrý scenár a ja by som už lietala len ako pasažier na svojich cestách za filmovými festivalmi. Snívanie je úžasné.

(zdroj: google.com)

Občas tie lietadlá slávnych a bohatých pristávajú aj na letiskách, kde by to jeden nečakal. Pred pár týždňami sme s Enricom museli na letisku pozháňať velikánske kliešte. Od čias, kedy prišiel o celý zväzok kľúčkov, ostal jeho bicyke pripútaný hrubou reťazou k plotu letiska. Nastal čas pretrhnúť reťaze a vrátiť sa k mestskej cyklistike. Vyzerali sme trochu podozrivo, nemali sme dôkaz, že bicykel je Enricov, ale kto by tak okato kradol za bieleho dňa? Moje autíčko bolo obklopené veľkými čiernymi limuzínami, okolo postávali obrovskí muži v čiernych oblekoch, slnečných okuliaroch a s vysielačkami. Služobný vchod letiska bol pod drobnohľadom polície. "To bude veľké zviera," konštatujem pri pohľade na gorilu, ktorá si ma podišla premerať, keď sme s kliešťami ako svet prestrihovali reťaz, z ktorej by sa ani David Copperfield nevyvliekol. Je svet skutočne ružový, ak vás musí strážiť tlupa goríl? Dozvedela som sa, že tými vyvolenými v ten deň boli členovia skupiny Green Day. Ibaže mňa v ten deň o niečo viac zaujímala Enricova reťaz.

Ale občas sa aj tí slávni cítia byť len ľuďmi a stačí im obyčajné lietadlo, s obyčajným pilotom a úplne obyčajnými letuškami. Na palubu nastúpila nízka útla černoška. Strih vlasov, črty tváre, ktorej polovicu mala zahalenú štýlovými okuliarmi, som hneď pripisovala speváčke Skunk Anansie. Hlavou mi preletel obrázok strednej školy, hudobnej televíznej stanice a zimomraviek, ktoré vyrážali na mojej pokožke pri jej speve. Mňa ani tak neprekvapilo to, že by bola na palube, ako skôr to, že by som moha skutočne stretnúť ženu, ktorej hlas mi pripadá ako jeden z najúžasnejších na planéte Zem. Sledovala som ju počas celého letu. Nenápadne, ponúkla som jej časopis, usmiala som sa, keď som ju míňala s nápojmi. A potom zaspala. Prezrela som si strih vlasov, tvár, v poodchýlených ústach som si všimla krivé biele zúbky. V tom momente som vedela, že je to ona. Iné speváčky s jej príjmom by už dávno išli k zubárovi a uložili zuby do rovnorady, aby vyzerali ako bábiky. Jej zuby sú krásne, zdravé a krivé. Pri vystupovaní z lietadla mi to nedalo. "Prepáčte, ale často vám ľudia hovoria, že vyzeráte ako speváčka zo Skunk Anansie?" "Asi preto, že som to ja," keď sa jej špecifický hlas vydral z hrdla, podlomili sa mi kolená. Ľudí môžeme obdivovať za všeličo. Že pomáhajú iným, že dokážu pomôcť sebe a dosiahnuť v živote vysoké ciele, že vedia byť slušní, zábavní, nadaní. Ja som zrazu obdivovala tie náhody, ktoré mi život stavia do mojej každodenosti. Jedného dňa sa zbalím, odídem do Talianska a zrazu na palube stretnem Skin. Bez ovácií, potreby ukazovať sa, cestujúc v lietadle plnom iných bežných ľudí, ktorí možno nespievajú ako ona, ale určite majú talent na niečo úplne iné, neváha potriasť mi rukou a usmiať sa. Myslím, že tie malé veci robia z nás veľkých ľudí.

Asi pred týždňom mi dispečer povedal, že budem mať na lete dvoch invalidov. Často s nami cestujú ľudia pripútaní k invalidným vozíkom. Ich správanie napovedá, ako sa cítia, ich tváre sú popísanými stránkami v knihe, ktoré vyjadrujú ich pocity. Niektorí žartujú, smejú sa, iní sú vďační, skromní, no a potom sú tu aj tí, čo sú nezdvorilí, nepríjmení a zrejme nahnevaní na celý svet. A tak trochu im rozumiem. Život nám proste občas škrtá plány, ale kým žijeme, môžeme s ním stále vybabrať. Ja mám rada pasažierov, ktorí mi aj napriek svojmu handicapu dodávajú odvahu tešiť sa zo všetkého, čo mám. Naložili sme na palubu dvoch mladých ľudí. Dievča s krítkymi vlasmi, nemalo viac ako dvadsať rokov, ale už z jej pohybov bolo jasné, že jej telo je pružné, ohybné a vyšportované. Zrejme to znie nelogicky, ale ona si sadla na svoje určené miesto pružnejšie, než všetci ostatní pasažieri. Druhým invalidom bol muž v mojom veku. Nemohol vôbec pohybovať dolnými končatinami. Ale cez tričko sa mu črtali svalnaté ramená a na tvári mal velikánsky úsmev. Jeden z najkrajších Talianov, čo som tu za posledný rok stretla. Vtedy mi pohľad padol na ich oblečenie. Talianski paralympionici. "Akému športu sa venujete?," prihovorila som sa mužovi, kým som zápasila s jeho neveľkou batožinou. "Horolezectvu." Myslím, že išlo o šplhanie a štveranie sa po stenách a skalách. Už som rozumela, prečo má tak silné ramená. "Rada vás spoznávam," povedala som obidvom a cítila som sa poctená, že ich mám na palube. Boli sympatickí, usmiati a najmä veselí.

Nepotrebujem na palube členov skupiny Green Day, ani ich stretnúť na letisku, George Clooney by až tak nevadil. Ale mať na palube dvojicu paralympionikov je väčšia dávka optimizmu, než podávanie kávy slávnym a bohatým na palube ich súkromného lietadla.

"TY SI ALE TALIAN"

Zobudili ma dažďové kvapky. Klop...klop...klop klop klop.....klop klop klop klop klop... klopali na moje sny. Mala som pocit, že dopadajú akosi prirýchlo a príliš nahlas. Vedela som, že za okenicami nastala prietrž mračien. Po horúcom a suchom lete prišlo očakávané vykúpenie. Ale niečo tu nehralo... Otvorila som pravé oko, opäť ho zavrela a spala ďalej. Potom som vypleštila obe oči naraz! Stena zaliata vodou, strop premočený, vankúš celý mokrý a dlážka ukrytá pod mlákou sĺz padajúcich z neba, cez strechu, až do mojich snov. Prvá myšlienka patrila telefónu, mala som stand-by, teda pohotovostný stav, keď musím ísť s telefónom ešte aj do sprchy, no čím viac sa môj mozog spájal so zvyškom tela, napadlo mi, že som len na krok od vytopenia suseda, že mám nad hlavou potopu, ktorá sa zrejme môže čoskoro prevaliť do mojej spálne. Majiteľ bytu nebol nadšený, ja som sa tiež nenarehotala a dážď sa sype z neba ďalej a ďalej. Som zvedavá, čo ešte mám v tejto krajine zažiť. Lietanie, zemetrasenia, lži, únava, cestovanie, Taliani a teraz ešte aj záplava.

(zdroj: google.com)

Posledné týždne sa niesli v znamení preplnených letov, najmä dni ku koncu augusta. Palermčania sa vracali zo svojich letných domov, aby prišli zarábať mince, miestni sa vracali z dovoleniek na ostrovoch a v letoviskách na juhu Španielska, rodičia nechali kričať svoje rozmaznané deti počas návratu z Disneylandu pri Paríži.

V Krakove nebolo najkrajšie počasie, mali sme už takmer polhodinové meškanie a počas stúpania nás v olakoch poriadne zatriaslo. Niekoľko hláv s vystrašeným výrazom hľadalo v lietadle letušky. "Haló?" Prihvorila sa mi pani po päťdesiatke. "Viete poľsky?," nečakajúc na odpoveď, zasypala ma svojimi požiadavkami. "Urobte niečo s tým mikrofónom, je príliš nahlas, tá pani má veľmi agresívny hlas a mne je to celé strašne nepríjemné, ja ju nechcem počúvať, dajte to celé tichšie..." Musela som sa nadýchnuť a potom poriadne vydýchnuť, narátala som do päť. "Áno, hovorím poľsky." Pani na mňa prekvapene pozrela. Usmiala som sa. "Tak to dajte tichšie." "Nemôžem," kľudne som odvetila a natiahla ústa ešte do väčšieho úsmevu. "Ale keď ona má strašný hlas. Nepríjmený. Hrozný," pokrčovala pani rozhorčene a mne napadlo, či jej to celé stojí za to. Ľudia okolo nej sa už začali mrviť na miestach a znechutene kývať hlavami. "A čo mám podľa vás urobiť? Každý máme predsa nejaký has..." úsmev sa mi nestrácal z tváre. Úctivo som sklopila zrak a vybrala sa preč. Ľudia už skutočne nevedia, čo od dobroty.

V poslednej dobe mám často chuť na biely jogurt. V supermarkete som pred pár dňami objavila jeden hustý, chutný a sýty ... ako život.

Stála som v dlhej rade pri pokladni. Pán za mnou mal zlomenú ruku a veľa voľného času. Pani za ním mala podtstane menej času a dve knihy v ruke. "Len tie dve knihy? Tak prejdite..." povedal pán Zlomená Ruka. Nechcela som byť mrcha, môj nákup nebol najväčší a ani najmneší, vravím si, dve knihy ma nevykúpia. Ibaže potom sa za nami objavil manželský pár s veľkým balíkom plienok. Pán so zlomenou rukou mal veľa času a ja som nemala potrebu byť niekde o dve minúty skôr. Naznačila som im, nech prejdú, veď čo by som niekomu neurobila radosť. Muž si premeral pána so zlomenou rukou, potom mňa. "Vy ste tu spolu? Toto je vaša žena?" Záporne som potočila hlavou, nevenujúc mužovi s balíkom plienok pozornosť. "Vy ste Nemka?," pýtal sa ďalej, i keď môj pohľad bol zapichnutý do najvzdialenejšieho kúta nákupného centra. Opäť som potočila hlavou. "Odkiaľ ste?" No to mi už nedalo. Premerla som si zvedavého chlapa a odvrkla "Zo Slovenska." Muž sa usmial "To je imponujúce." Imponujúce bolo len to, ako maželka stála po jeho boku, nesledujúc ani mňa a ani jeho, hoci musela počuť každé jedno slovo. "Takže ste turistka?" Nie...a nie a nie. Pomaly sa snažil zo mňa dostať podrobnosti, hoci verím tomu, že by Slovensko hľadal na mape až do Vianoce a aj tak by ho bez Googla nenašiel. "Ak nie ste turistka, tak tu žijete?" Aj to bolo pre neho imponujúce. Imponujúce bolo aj to, že som ich nechala zapltiť za nákup skôr. "Tak môžeme byť priatelia?" V tomto momente som ľutovala, že som nešetrila svoj vlastný čas a zároveň som ľutovala ženu, ktorá sa tvárila, že snahy jej manžela sú bežné. Nemala som chuť rozprávať sa, nemala som chuť byť priateľom ženatého chlapa, čo kupuje plienky pre svoje decko a nevenuje manželke ani jediný pohľad. "Ak mi dáte svoje číslo, z času na čas vám zavolám..." "Čože?" Neverila som vlastným ušiam. "No dajte mi číslo a ja vám občas zavolám..." Neopýtal sa ma ani na meno, ani čo robím, ani mi nepredstavil svoju ženu, ani nepovedal, ako sa sám volá. Len som mu dala dať číslo, aby mi občas "zavolal". Tak sa tomu totiž hovorí v tejto krajine. Keby to bol môj manžel, už by som ho tým balíkom plienok zobrala cez tvár. Ale žena sa stále tvárila, že nič nepočuje, nepozrela s hnevom na manžela a ani s opovrhnutím na mňa. Zmenila sa na soľný stĺp a mne je jasné, že asi deväťdesiaťpäť percent mužov v tejto zemi by to považoval za jediné a vhodné správanie sa svojej polovičky. Stačilo.. "Nie." Odpovedala som jednoslovne, naznačujúc, že táto konverzácia je pre mňa ukončené. "Prečo?" Spomínala som niekedy, že obľúbené slovo v Taliansku je práve slovíčko "prečo"? "Nechcem vám dať svoje číslo." Muž si ma prekvapene premeral. "Priateľov môžeme stretnúť kdekoľvek, dokonca aj v supermarkete." Bola som v šoku. To, že talianskym národným športom je futbal a potom vzájomné podvádzanie sa v drvivej väčšine partnerských vzťahov, to som vedela. Ale aby mi niekto navrhol občasné "telefonovanie", keď s manželkou nakupuje plienky, to zabolelo. Sú muži skutočne z inej planéty a ja im len proste nerozumiem? Prečo tá žena neodkráčala najprv len z toho supermarketu a potom aj z ich spoločného života?

(zdroj: google.com)

Nevidím pod povrch, neviem, kedy tu mužom veriť. Myslia si, že hlboký pohľad do očí a dobre navarený obed s vychladeným vínom, stačia na výstrel do čierneho. Ale aj tak si myslím, že to nie je len v mužoch. Keby od žien nedostali vždy to, čo chcú, asi by zmenili taktinu poľovania. Ale nebudem sa hrať na múdru, človek sa učí na vlastných chybách. Síce bolestivo, ale najlepšie. Má svoje čaro mať za blízkeho priateľa Taliana, skôr než vykročím, rada sa poradím. Čo neznamená, že rady vždy počúvnem.

Každým dňom prichádzam na to, že si o ľuďoch robíme ilúzie. Ak ich skutočne nepoznáme (ak sa o niečom takom dá hovoriť), pozeráme sa na nich cez ružové okuliare, staviame zámky z túžob a ilúzií a pripisujeme im všetky tie vlastnosti, ktoré by sme chceli, aby mali. Akosi nemám šťastie, aby moje zámky stáli na pevných základoch a moje ilúzie padajú vo vetre ako domček z karát. Vyleštené auto, opálené telo a čarovný úsmev sú len lepidlo, na ktoré rady sadnú slabšie a menej odolné jedince. Letná láska je vždy kratučká. No a v Taliansku platí jednoznačne, že tých letných lások je na každý týždeň niekoľko a len čo tá prvá zájde za roh, otvára sa náruč druhej, zataľ čo tá tretia je ešte len na ceste. "Mamma mia.."

Snáď jednou z vecí, ktoré sú na Talianoch aspoň trochu "imponujúce" je, že svoju vášeň neukrývajú, zatiaľ čo muži, ktorých som doteraz stretla kdekoľvek inde na svete, často klamali ženám za chrbtom, tváriac sa, že všetci sú šťastní.

Nezáleží na tom, odkiaľ človek je, ale na tom, aký je.

ALESSIO

Neviem, ako sa správať k deťom. Dievčatá sa rady hrávajú s bábikami, vymieňajú im plienky, chovajú ich, chodia s nimi na prechádzky, tlačia malý detský kočík po parku a učia sa uspávanky. Ani by mi nikdy nenapadlo, že takýto druh zábavy môže byť skutočne prípravou do života. Mňa skôr bavil pouličný hokej so starším bratom a jeho kamarátmi. Čo tam nejaké bábiky, plienky a kočáre? Mojou najobľúbenejšou bábikou bol Mišo, chlapčisko, ktorý výškou a veľkosťou svojho vypchatého tela pripomínal dieťa vo veku asi troch rokov. Mám to od útleho detstva, že oveľa radšej trávim voľný čas v spoločnosti opačného pohlavia. Dievčatá - kamarátky - ma až tak neberú. Aj v lietadle sa mi lepšie pracuje v posádke zloženej zo mňa, ďalších troch stewardov a dvoch pilotov. Muži sú menej konfliktní, sú priamočiari, jednoduchšie zmýšľajú a maju radi autá. Je pre mňa utrepením, keď sa mám rozprávať o celulitíde, krémoch na chudnutie a zlomených srdciach.

Ale naspäť k tým deťom. Neviem, čo sa stalo včera, či to letnou sézonou a prázdninami, ale na palube sme mali viac detí, než obyčajne. Nikdy som nemala možnosť sledovať výchovu dieťaťa v rodine, bratove deti som videla v plienke a pri ďalšom stretnutí už vedeli rozprávať. No a ten takzvaný "naturálny materinský pud" sa zrejme u mňa ešte nevypestoval. Neviem posúdiť, čo decko chce, keď plače, netuším, kedy mu dať jesť a ak ho mám chytiť na ruky, váham, neviem totiž, kde a ako podoprieť hlavičku. Nepýšim sa tým, je mi to trochu aj ľúto, ale ľudia sme predsa rôzni.

(Zdroj: bing.com)

Včera si moje srdce získal Alessio. Sebavdome nastúpil do lietadla, vybral si sedadlo, sadol na tú malú riť a netrápil sa, ani kde sú jeho rodičia a ani ostatní súrodenci. Po vzlietnutí prišiel ku mne, kým som sa zalezená v tej našej "kuchynke" venovala príprave na servis. "Rád by som si dal jednu pizzu margherita." Dosť, že sa neviem rozprávať s deťmi v mojej reči, to tent drobec na mňa vybafol taliančinu. "Ok, jedna pizza. Počkaj päť minút, dobre?" Prikývol a rozbehol sa uličkou na svoje miesto. Ešte som za ním stihla zakričať, že ako sa volá. "Alessio." Šibalsky sa uškrnul a mne napadlo, že práve mi pred očami rastie ďalší taliansky lámač sŕdc. Ani nie o dve minúty bol opäť pri mne a snažil sa mi niečo povedať. Sklonila som sa k nemu, aby som ho dobre počula. "Chcel som vedieť, ako sa voláš?" Len čo dostal odpoveď, rozbehol sa naspäť na svoje miesto. Vyrazila som do uličky, tlačiac ťažký vozík, usmievajúc sa na pasažierov, skrývajúc únavu, pretože v noci mali susedia pod mojimi oknami rošádu a ja som sa nevyspala. V tom sa Alessio zdvihol zo sedadla uprostred lietadla a na plné hrdlo zreval "Ooooolgaaaaaa." Jeho vychechtaná tvár mi urobila náladu. Polovica lietadla sa odvrátila, aby videli o čo ide. Keď si Alessio pýtal k svojej margherite Pepsi, vypadol mu zub. Chvíľu mu v očiach hrali slzy, vyceril na mňa svoj zakrvavený štrbavý úsmev a pyšne ukázal zub, ktorý držal maličkými prstami. To dieťa ma zamestnávalo počas celého letu. Keby som s ním mala stráviť týždeň, naučila by som sa taliansky viac, než za posledný rok. Desať minút pred pristátím sme pasažierov pripravili na bezpečný dotyk so zemou. "Olga, prečo všetkých kontroluješ?," čudoval sa Alessio, keď som mu pomáhala zapnúť bezpečnostný pás. "Lebo pristávame." "A prečo?" Typický Talian, Taliani milujú otázku "Prečo?". "Vieš čo Olga, hovor taliansky, ja ti nič nerozumiem." To už smiechom vybuchol aj pán, ktorý sedel niekoľko sedadiel od bezzubého Alessia. Pri vystupovaní mi povedal, že sa uvidíme pri ďalšom lete, skoro som padla z nôh. Doba sa mení, ja som v jeho veku bola rada, keď som sa zo Zvolena dostala do Banskej Bystrice, Krupiny, či na Sviatok všetkých svätých do Ružomberka.

Občas v lietadle vidím rodičov, ktorí nedržia nad deťmi prísnu ruku. A pochopiteľne, podľa toho, čo vidím v lietadle, posudzujem talianskych rodičov všeobecne. Mám pocit, že ich deti sú rozmaznané. Alebo sú tí rodičia len strašne hlúpi. Alessio sa po pristátí rozbehol po uličke lietadla. Ešte stále sme rolovali na naše parkovacie miesto. Zastala som pri prázdnom sedadle, kde dieťa sedelo a ukázala mu, aby sa vrátil ku mne. Vzala som ho za ruku, posadila a pripútala. Opäť padlo talianske "Prečo?" "Lebo ujo kapitán povedal." Snažila som sa mu vysvetliť, že lietadlo sa hýbe. A jeho rodičia sa len usmievali. Prišlo mi z toho zle.

Predvčerom som mala na palube ženu, ktorá mi tvrdila, že ona pristane s asi päť ročnou dcérou na kolenách, pretože dcérka plače. Za prvé, dievčatko už bolo príliš veľké, aby ju matka pri náraze chránila vlastným telom, za druhé, nemám desať minút, aby som sa s niekým vykeciavala. Ja som letuška, ty si pasažier. Občas mi rozum zastane, keď si naši talianski pasažieri myslia, že oni najlepšie vedia, čo robiť počas pristátia, ako sa správať v lietadle. Donútila som ju dieťa pripútať na sedadle. Malá revala, ako keby ju drali z kože, celé lietadlo sa obzeralo. Zrejme ma všetci mali za sviňu, čo trápi malé talianske deti. Vedela som, že zmena tlaku pri pristátí malej spôsobuje bolesti hlavy, preto som sa snažila poradiť im, ako bolesť zmierniť. Mamička ma ani len nepočúvala, večne mi skákala do reči, naznačajúc, že ona najlepšie vie, čo je pre jej dieťa dobré. "Pripútať ju nie je dobrý nápad," povedala urazená mama. "Ale je, madam. A ja si tiež musím ísť sadnúť a pripútať sa." "Ale moje dieťa plače..." To mi už rupli nervy. "Povedzte, v aute jej zapínate pásy?" "Pochopiteľne." "A viete, že v momente, kedy sa dotkneme zeme, má lietadlo rýchlosť tak 300 kilometrov za hodinu?" Usmiala som sa a odišla. Malá revala ešte tak dve minúty, potom ostalo ticho. Takže buď si decko dalo povedať, alebo si ju mama zobrala na ruky.

Ľudia sú hlúpi, ignorantskí, drzí. Sama neviem, akou by som bola mamou, ako by som romaznávala vlasné dieťa, ale určite viem, že ako pasažier si ani nepípnem. By som chcela vidieť, či aj zubárovi v tomto kraji pacienti radia, ako vyvŕtať dieru do zuba, šéfkuchárovi, ako navariť a drevorubačovi, ako zoťať strom. Ale aj tak som rada, že som tu. Život v Taliansku je sladký a poučný...

LIETADLO NIE JE AUTOBUS

Noci uprostred augusta sa nenesú v znamení hlbokých snov. Teplo a horúci nádych leta si zaslúžia viac, ako vyvaľovanie sa a chrápanie. Mesto je úplne prázdne. Už niekoľko týždňov som nebola v centre, nemám dôvod. Môj život je zaujímavý aj tu, v štvrti neďaleko letiska, kde ma už poznajú ľudia na ulici, v neďalekom sicílskom bare, kde mám svoje parkovacie miesto, poštovú schránku. Pomaly si budujem môj svet. Letá v letectve sú také. Kopec práce, veľa ľudí, dlhé dni, krátke noci. A v tom najlepšom zase príde jeseň a po odchode tých, čo požiadajú o zmenu letiska, alebo dajú výpoveď, padne na môj chrbát trpká melanchólia, že môžem opäť začať ešte raz.

Je zbytočné premýšľať nad tým, čo príde. Dnes som niekde čítala, že čím dlhšie čakám na budúcnosť, tým kratšia bude. Tak som prestala čakať, beriem život za pačesy a vrhám sa z útesu do rozbúrenej vody, túžim piť život veľkými dúškami.

(zdroj: google.com)

Zážitky, ktoré získavam na palube počas vnútroštátnych letov ma utvrdili v tom, že všetky talianske komédie sú len spomienky starých mám, prenesené na filové plátno. V tejto krajine sa nemusia rodiť spisovatelia a scenáristi s bujnou fantáziou. Stačí, že sú všímaví a majú zmysel pre opisovanie toho, čo talianske ulice prinášajú.

Na palubu nastúpil pán okolo päťdesiatky. Posadil sa k oknu, aby mal dobrý výhľad na krídlo. Zložil si sako a chvíľu váhavo pozeral na panelové obloženie interiéru lietadla, ktoré niekoľko razy ohmatal rukou. Potom na mňa kukol spýtavým pohľadom, naznačujúc, že on by si to sako predsa rád zavesil. Musela som sa pousmiať. Je mi jasné, že tento gentleman sedel v lietadle prvý raz v živote, na tom nie je nič zlé. Ibaže mýliť si autobus, vlak a niekoľkotonový lietajúci kolos? Akoby ľudia občas zabúdali,že tam hore sa proste len tak za jazdy vystúpť nedá. V ten deň som mala šťastie na neostrieľaných pasažierov. Cestou späť ma za rukáv potiahla pani, ktorá si nevedela rady s bezpečnostným pásom. To, že požiadala o pomoc je povzbudivé, ale keď som videla, ako si ťahá bezpečnostný pás k ramenám, ako keby sedela v aute, ma zarazilo. Ja sa nesmejem z neskúsených "novopasažierov", len ma zaráža, prečo ľudia občas zabúdajú premýšľať. Jednou z najbežnejších otázok po pristátí, len čo otvoríme dvere a pred nami sa rozvonia pobrežie Sicílie, je tá, či tie autobusy, ktoré stoja dole pri schodisku, idú na hlavnú stanicu. "Nie, nehnevajte sa, ale ešte musíte prejsť budovou terminálu a vyzdvihnúť si batožinu." To mi pripomenulo pasažiera, ktorý chcel vedieť, kde máme v lietadle uložené padáky. Padá...čo??? Bol pekný júlový sparný deň, vyvaľovala som sa na nafukovačke uprostred poloprázdneho bazéna a rozprávala sa s jedným z pilotov. Rada sa rozprávam s pilotmi, nielenže mi prezrádzajú malé neznáme o lietaní, ale tiež používajú tú svoju špecifickú slovnú zásobu. Otázka o padákoch pilota rozosmiala. Nuž, pri výskoku zadnými dverami sa v tom lepšom prípade ešte ako tak dá vyhnúť chvostu lietadla, ale pri tej rýchlosti, v tej nadmorskej výške, ťažko povedať. Pri výskoku prednými dverami sa letová dráha parašutistu jednoznačne končí v motore. Ešte stále máte pocit, že by dvesto pasažierov na palube potrebovalo padáky?

Južania sú zváštna odroda ľudí. No a Taliani z juhu ešte viac. O Sicílčanoch sa napísala nejedna kniha, natočil nejeden krvavý pomstichtivý film. Počas letov do Palerma nerada dráždim kobru bosou nohou, o mafiánoch sa už narozprávalo kadečo. Ani slovo mafia v Taliansku nevyslovujem nahlas. Ibaže nie je Sicílčan ako Sicílčan. Neďaleko letiska je bar, v ktorom sa občas rada zasatvím na pivo, silnú kávu, či opekané zemiaky. Majiteľ je nie príliš vysoký a nie veľmi južansky vyzerajúci Sicílčan, ktorý je majiteľom baru len v rámci svojho hobby. Keď se sa v piatok večer dotrepali celá posádka na večeru, potriasal nám rukami, vítal nás, hlasno zdravil. "S tebou som letel," prihovoril sa mi potarší zavalitý pán v okuliaroch. "Kam ste so mnou leteli?" padla zbytočná otázka. Chlap sa chrapľavo zarehotal cez dym cigarety: "Do Palerma." No, že ja som vôbec mohla pochybovať! V ten večer nám na niekoľko tácok nabalili všetko jedlo, ktoré im v kuchyni ostalo. Pri odchode sme každý po jednej museli siahnuť. Aj keď ja som ako vegetarián žiadny pôžitok z mäsitých sicílskych jedál nemala, zahrala som sa na druhý deň na matku Terezu a podelila jedlo medzi mojich priateľov. Ten malý zavalitý majiteľ baru si ma získal. Nebyť lakomý je viac, ako byť bohatý. Pri pohľade na bohatého Palermčana, čo rozdáva jedlo mi pripadá vrcholne nemafiánske. Tak aká pravda je ukrytá vo všetkých tých príbehoch zo Sicílie?

Taliani sú nepolepšiteľní...

NA PALUBE BOMBA MENOM TOMBA

Za normálnych okolností využívam dni voľna po ranných letok na zdravý dlhý spánok. Dnes ma horúčavy prebrali už pred ôsmou a mne sa chcelo plakať, keď moje predstavy o rannom čítaní knihy odniesli veľké kropaje potu. V byte pod strechou ma môže zachrániť len ľadová sprcha.

Aby som nestratila prehľad o tom, čo sa deje doma, venujem sa po večeroch televíznemu spravodajstvu. Pred pár dňami ma pobavil príbeh mladíka, ktorý oslovil v meste políciu, pretože videl v uliciach slona, ktorý žral niečo zvláštne, či farebné. Už si tak presne nepamätám formuláciu príslušníka polície, ktorý celú tú historku rozprával pred kamerou, ale musela som sa zasmiať. Možno to bolo tým teplom, nečudovala by som sa, keby som pred dverami bytu mala krokodíla. Len nech ma nezožerie.

Teplota v noci klesá mierne. Vyberá si svoju daň nielen krátkym spánkom, ale aj najrôznorodejšími nočnými morami, farebnými snami a strašidelnými príbehmi,ktoré sa mi premietajú pod viečkami.

Dnes v noci som mala v byte zavraždenú osobu, telo, ktoré ležalo pod plachtou, aby sme nevideli bledú a už takmer studenú tvár. Boli sme v tom sne dvaja.Ja a ešte niekto, no neviem kto. Ale za to si dobre pamätám sen o utajovanom tehotenstve. Ako žena som dosť dôverčívá a najmä rojko. V mojom sne som otehotnela za pomoci chronického klamára. Stále som na letisku, v uniforme, topánky naleštené, vlasy upravené, ešte som si pery pretrela ďašou vrstvou rúžu, aby náhodou niekto nepovedal. Všetci zvedavo hľadeli na moje zväčšujúce sa bruško pod obtiahnutou sukňou. Viem, že ako tehotná nesmiem lietať. No pri pohľade na otca dieťaťa, ktorý bol súčasťou mojej posádky, som sa rozhodla radšej klamať. "V poslednej dobe som pribrala," hodila som medzi kolegov návnadu, aby sa nesnažili odhaliť pravdu. Sužovala ma potreba dieťa si nechať a na druhej strane ešte stále lietať. A otec dieťaťa len chronicky klame ďalej.

Taliansko je krajina presýtená športom. V lete rada premýšľam o tých zimných. Predstava snehu, ľadovej plochy a padajúcich snehových vločiek je ako povzbudzujúci nápoj s kockami ľadu. Okrem kopania do lopty, sa vedia Taliani, teda najmä tí zo severu krajiny, aj lyžovať. Myslím, že na Sicílii ani nevedia, ako lyže vlastne vyzerajú a k čomu slúžia, ale severná hranica Talianska je pokrytá horami. Alebrto Tomba vyhral niekoľko svetových pohárov a v čase, keď ja som bola len malým deckom, doniesol si domov metál z olympiády. Jednou z mojich spomienok na detstvo je obývačka v byte starých rodičov, kde sedíme všetci okolo televízora a pozeráme na krasokorčuliarky. Starší obdivovali ich výkony, ja som sa ako dieťa s bacuľatými lícami zamýšľala, či v dospelosti budem mať také ploché brucho a štíhle nohy. Nemám a nevadí. Občas sme s deduškom skončili pri skokoch na lyžiach, tie ma bavili najviac a potom pri obrovskom slalome. Keď som pred pár týždňami chytila do ruky palubný lístok a na ňom uvidela meno Alberto Tomba, poprosila som kučeravého sebavedomého Taliana, aby prešiel viac do stredu kabíny lietadla, sadol si na svoje miesto a malú batožinu umiestnil pod sedadlom pred sebou. "Možno budeš mať na palube nejakú slávnu osobnosť," povedal Enri, keď videl, že letím na Ibizu. Tieto lety teda nemusím. Preplnené, ľudia sú väčšinou mladí, drzí, ufrflaní, pripití a myslím, že aj na drogách - alebo sa tak aspoň správajú. Tomba lieta na Ibizu pravidelne, možno má rád ten ostrov a možno život na ňom. Každopádne, už ho na dovolenku viezla snáď každá naša posádka. Skláňam sa pred jeho umením vládnuť svahom, ale to neznamená, že môže po lietadle chodiť ako pán. Nie je nič lepšie, ako keď sa ku dverám nahrnie dav pasažierov, všetci sa snažia čo najskôr dostať do lietadla, rýchlo si sadnúť a v protiprúde sa im vyberie pán Tomba, lebo on musí ešte pred odletom cikať. "Tu ho máš, nastúpi, sám si odomkne WC a definitívne sa bude musieť ísť vyčúrať," povedal Enri s vážnou tvárou. Ľudia by mal mať jeho zmysel pre humor, svet by bol o niečo farebnejší. Alberto si teda odomkol WC a ja som sa ho opýtala, že ako mu môžem pomôcť. Zabudol, že ja som letuška a on je pasažier. Síce majster sveta v slalome, ale stále len pasažier. Počas letu som pred posádkou nadhodila, že máme na plaube Tombu. Ročník 1985 a starší sa chytili slávneho mena. Od roku 1986 nastalo pri tomto mene len prázdne biele miesto, ktoré bolo treba vyplniť informáciami. Myslela som, že Tomba je niečo ako Ferrari, pre mňa teda určite. Robila som si robotu, tak ako každý iný deň. Asi pol hodinu pred pristátím som sa naklonila a šepla "A lyže máte kde?" Albertovu tvár zalial úsmev. Dobre ja viem, kto ty si! Na Ibize sa pristavil a potriasol mi rukou, že bude rád, ak bude so mnou ešte letieť. No kľudne, nech sa páči.

(Obálka knihy o Albertovi. Zdroj: Bing.it)

Na vnútroštátnych letoch mávame pravidelne rozhodcov národnej futbalovej ligy. Pred pár dňami som sa v kabíne konečne cítila maličká - basketbalisti sa vybrali do Bologne na zápas.

Nedávno som letela z Palerma, posledný let, neskorý večer. Pasažieri boli akýsi zvláštni, venovali mi divné vážne pohľady, s hnevom sa predierali cez kabínu. Vyberali telefóny a rádiá a tesne pred odletom som ich musela prosíkať, aby na to všetko na päť minút vypli, nech aspoň bezpečne vzlietneme. Pri ich pohľadoch som v kabíne utrúsila, "Páni, ale ja nie som Nemka." Viem, že za všetko môže moje výrazné "r." Sama sa smejem pri mojich pokusoch o prejav v taliančine,"Aqua natuRRRRale?" Po prvom talianskom góle sa z pilotnej kabíny ozval kapitán a v angličtine im oznámil, že vedú jedna - nula. Ticho, nikto nič. Švédsky kapitán má ale dar na jazyky a prepol do taliančiny. "Taliansko vedie nad Nemeckom." Celá kabína začala vrieskať, tlieskať, tešiť sa a myslím, že to bolo prvý raz, kedy si uvedomili, že lietadlo neletí samo a v pilotnej kabíne predsa len sedí živý človek.

(Srdce Bologne a oslavy po zápase. Fotografiu mi požičal kolega Marco.)

Život je taký, aký si ho urobíme. Netvrdím, že som najšťastnejším človekom na svete, nemálo by som chcea zmeniť, ale za nemálo by som mala byť aj neuveriteľne vďačná. Čert bez chronických klamárov, nepodarených otcov nenarodených detí, nočné mory, únavu a smútok. Som rada, že som.

AKO ZASTAVIŤ ČAS

Neviem si predstaviť, či by mohlo byť ešte aj teplejšie. V tmavohnedých pančuchových nohaviciach, v uniforme z príliš "nenaturálneo" materiálu a v čiernych lodičkách túžim, aby čo najskôr prišla jeseň. Leto je krásne. Ľudia sa usmievajú akosi viac, odhalujú opálené telá v šatočkách, bikinách a šortkách, akosi strácajú zábrany, nemajú už svoje povianočné komplexy a popíjajú v tieňoch studené pivo. Ale ak je na slnku viac ako štyridsať stupňov Celzia a kropaje potu veľké ako hrach zmývajú práve nanesenú vrstvu make-upu, ktorý je povinnou časťou denných úprav pred nástupnom do zamestnania, človeku pripadá leto skôr ako trest, než sladká odmena.

(zdroj: google.com)

Sťažovala som sa na ranné vstávanie? Zmenila som názor. Akosi mi prestalo prekážať prebúdzanie o pol štvrtej ráno, keď slnko ešte spí. Na noc už nezatváram okenice, spolieham sa na jemný vánok, ktorý by mohol rozohnať čierne nočné oblaky a priniesť mi do okien trochu svetla. Len tie spevavé okrídlené tvory by som občas rada zostrelila z konárov, najmä ak dostanú chuť na vytváranie romantickej atmosféry svojim štebotom skôr, než zazvoní budík.

Teplo dokáže kadečo. Napríklad zastaviť čas. Prese tak, ako dnes ráno. Začínala som nezvyčajne neskoro, len dva lety do Španielska. Tak som sa vybrala na letisko niečo skôr, aby sme si s Enrim sadli k rannej káve. Letisko bolo plné ľudí, rodiny sa chystali na dovolenky, deti jačali, mamy šediveli a otcovia si obzerali mamičky pri vedľajších stoloch. Jedna malá talianska káva a jedno kapučíno, mala som ešte dvadsať minút, aby som sa včas prihlásila do systému a pripravila na let. Mám len pár priateľov, s ktorými si mám stále čo povedať, len pár tých, ktorým poviem občas aj to, čo by som si chcela nechať len pre seba. Nepočítala by som dlho, keby som mala zrátať ľudí, ktorí majú na mňa dostatočne silné nervy, keď ma chytia moje nálady. Ale aké mám šťastie, že ich vôbec mám.

Oči mi padli na ciferník náramkových hodiniek na mužskom zápästí - deväť. Rýchla káva a pôjdeme, stihneme to tak akurát. Káva dopitá, kráčame popri zaparkovaných lietadlách na letisku, keď sa natiahnem za mladým zapästím ešte raz - stále deväť. "Počuj, koľko je hodín?" Enri vytiahne z vrecka telefón "Pozriem sa, lebo hodinky zastali." Priznám sa, dorazila som v poslednej minúte. A ešte raz sa priznám, že mi to vôbec neprekáža. Dvadsať minút pri káve mi osladilo celý deň.

Napadlo mi, prečo som hľadela na hodinky niekoho iného, keď som mala na ruke moje vlastné. Hodinky. Súčasť pracovného oblečenia. Občas sa vďaka hodinkám cítim ako superhrdinka. V ktoromkoľek americkom akčnom filme majú hlavní hrdinovia veľké hodinky. Tí, čo zachraňujú unesených, tí, čo vykrádajú banky dokonalým spôsobom, tí, ktorí vymýšľajú plán najnáročnejšej akcie, pri ktorej všetky autá a domy vybuchujú a horia, vagóny metra do seba narážajú a nespravodlivo väznení utekajú tajnými chodbami. Raz som pri sledovaní akčného film myslela na to, že všetci hrdinovia nosia hodinky len z jediného dôvodu - aby si nastavili spoločný čas s tými, ktorí im pri akcii pomáhajú. Posádka, vrátane pilotov, nosí povinne každý deň hodinky. To ak by sme sa raz náhodou museli zahrať na superhrdinov pri zachraňovaní lietadla.

(zdroj: bing.com)

ZEMETRASENIE

Môžeme si v živote naplánovať, čo len chceme, aj tak nikdy nevieme, čo nás naozaj čaká.

Pred týždňom som letela náročné plné lety. Ani pasažieri, ani posádka a ani moja nálda sa nedokázali vyštverať nad bod mrazu. Čakala som,kedy už konečne pristanem a po jedenástich hodinách služby sa zvalím do postele. Občas aj také dni musia byť. Snažím sa, ale nie vždy sa viem usmievať na každého, nie vždy dokážem všetko prelúskať s ľahkosťou ostrieľanej profesionálnej letušky, od ktorej som ešte na míle vzdialená.

Vyzula som nepohodlné topánky, vyzliekla uniformu a vliezla do sprchy. Bola sobota, susedia vysedávali opäť v bare pod mojimi oknami, ulicou sa preháňali autá s otvorenými oknami, z ktorých sa valila hlasná muzika. Pomaly som zaspávala. Mala by to byť taká bežná sobotňajšia noc po dlhej šichte...

Človek má určite vrodený nejaký ten šiesty zmysel. Možno preto, že sme tiež len akési zaodeté rozprávajúce zvieratá, možno preto, že máme v sebe akúsi vnútornú silu. V skutočnosti som sa nad tým príliš hlboko nezamýšľala. Prebudila som sa so zvláštnym pocitom, akoby sa niečo malo diať, akoby niečo viselo vo vzduchu. Pohľad mi padol na zastreté okno, cez odchýlené okenice sa do izby takmer vôbec nepredieralo svetlo z ulice. Hrobové ticho. Srdce mi malo vyskočiť z hrude, len som ešte stále nevedela prečo. Zrazu ten divný zvuk a hukot okolo, posteľ tancovala na dlážke izby, okenice sa pohybovali, skrine do seba narážali a v kuchyni hrkotali poháre na víno. Najprv mi napadlo, či zase niečo kopú plynári. Ibaže plynári kopú inak, navyše bolo skoré nedeľné ráno... Mala som ten pocit, že je skoré ráno, hoci som nevidela na ručičky budíka. A žiadny Talian by v nedeľu skoro ráno nič nekopal. Pohyby sa začali zintenzívňovať. Držala som sa rámu postele, v polosede som pozerala okolo. Nemohla som sa pohnúť, telo mi zachvátil jeden veľký kŕč a vtedy som pochopila...zemetrasenie.

Vždy som si myslela, že zem sa trasie len v Hollywoode pri natáčaní katastrofických filmov, v Japonsku a všade tam, kde ja určite nie som. Nikdy by mi nenapadlo, že sa raz náhoda postará o to, aby som sa zobudila do noci, ktorá navždy zmení môj pohľad na silu prírody.

Chvíľu som mala pocit, že sa tie otrasy nikdy neskončia, že desivý zvuk nezmĺkne. Bála som sa pohnúť, vytiahnuť nohu z postele a myslím, že na chvíľu som prestala od strachu aj premýšľať. Cítila som, ako sa chvejú múry domu, ako sa pohybuje celá stavba, ako tancuje posteľ, z ktorej bol môj pokojný spánok vyhnaný na dlhé obdobie.

A opäť to hrobové ticho. Dom zastal, okenice sa prestali hojdať, sklo a poháre na víno v kuchyni prestali nôtiť svoje ranné melódie. Bolo po všetkom. Na chvíľu.

Siahla som rukou po nočnej lampe, ručičky budíka ukazovali len pár minút po štvrtej. Vyskočila som na rovné nohy a rozbehla sa ku kuchynskému oknu, v presvedčení, že som si len niečo zle vysvetlila, alebo že pri pohľade z okna nájdem vysvetlenie na moje nevyslovené otázky. "Ragazzi..." začali vykrikovať susedia, čo ešte stále vysedávali pred už dávno zavretým barom. V oknách okolitých domov sa zapaľovali svetlá, ľudia sa hrnuli na ulicu v strachu. Nevedela som, čo robiť. "Do pekla, je možné, že som prežila zemetrasenie? Cítil si niečo?", vyťukala so znaky na telefóne a odoslala správu Enrimu. "Všetci sme hore, áno, zemetrasenie, len sa upokoj, všetko je ok, neboj sa." Odpoveď prišla skôr, než by moje otázky mohli zastihnúť adresáta. Bála som sa. Bála som sa zataiľ najviac v celom svojom živote.

So zapáleným svetlom v izbe, zašila som sa pod perinu, snažiac sa nájsť na internete čo najviac infomrmácií o tom, čo sa vlastne stalo, prečo a čo robiť ďalej. Prvý raz v živote som si želala, aby ma o štvrtej ráno zavolali zo služby stand-by lietať. Mala so pocit, že tam hore, desať kilometrov nad zemou, budem oveľa viac v bezpečí.

(zdroj: google.com)

Niekoľko minút po piatej som zvažovala odísť na letisko a byť medzi ľuďmi, keď nastala druhá silná vlna záchvevov. Izba bola zaliata svetlom nočnej lampy, tento raz som dôkladne videla pohybujúce sa okenice, dvere na skriniach, záves na okne a luster nad mojou hlavou sa hojdal zo strany na stranu. Pocit, že celý dom chodí zľava doprava a naopak, ma opäť pripútal ťažkými okovami o posteľ. Utekať, či čo?

Podľa odporúčaní na internete som skontrolovala, či náhodou neuniká plyn, ráno som prezrela steny izieb, či náhodou nie sú popukané múry. Myslím, že moja hlava sa nechcela poddať myšlienke o silnom zemetrasení, stále som si myslela, že nás len trošku pohojdalo.

V ten deň sa otrasy zopakovali niekoľko razy, nasťastie už boli slabšie a najmä som sa snažila byť čo najviac v spoločnosti ľudí. Myslela som si, že je po všetkom. Ale večer ma zaliala vlna strachu. Prvý raz, čo som sa nasťahovala do pekného talianskeho bytu, prišlo mi ľúto, že bývam sama. "Môže sa mi niečo stať?" Napísala som správu Enrimu, dúfajúc, že ma podporí, bude chlácholiť. Nechlácholil. "Môžeme umrieť. Ale to najhoršie je snáď za nami. Ak niečo, zober kľúče a rýchlo utekaj z domu." Vydesil ma, ale dobre spravil. Spala som oblečená, tenisky rozšnurované pri posteli, pas a doklady pri dverách. Bola som vďačná aj za tri hodiny spánku a možnosť pred piatou ráno vypadnúť do roboty a celý deň stráviť v lietadle nad európskym kontinentom.

Už je to týždeň, ale zem sa stále chveje. Včerajšie otrasy boli silnejšie, občas sú ešte citeľné. Okrem toho, že to človeka vydesí, zrejme momentálne nejde o život. Ale kto vie, kedy a ako sa to všetko môže vrátiť. Zemetrasenie si zobralo sedem ľudí, zničilo domy, autá, ulice, cesty, kostolné veže, historické pamiatky a nádej mnohých na pokojný spánok.

Človek môže byť génius, môže konštruovať lietajúce monštrá, vyrábať zbrane, vládnuť národom, ničiť slabších, ale nikdy nevyhrá nad silou prírody. A ak sa má niečo stať, môžem žiť aj na konci sveta, osudu neújdem.

Myslím, že prežiť zemetrasenie raz za život stačí. Občas mám ešte pocit, že sa mi chveje zem pod nohami. Možné to je, ale na druhej strane, snáď je to už len únava a nervy.

Verím, že máme šiesty zmysel, že sme ako zvieratá a dokážeme vytušiť, keď je niečo vo vzduchu. Pamätám si na hlasné vrešťanie mačky za oknom v noc zemestrasenia. Začínam veriť, že rozum môžem oklamať, ale city a pocity nie.

(zdroj: google.com)

SPÁNOK

Pred nástupom na prvú "rannú" v týždni nikdy nemôžem spať. A ešte nemôžem spať, keď mi je smutno a ešte vtedy, keď cítim, že ma budú trápiť nočné mory.

O snoch som písala neraz, sú sčasťou môjho bytia, mojej každodennosti a len málokdy si ich môžeme vybrať.

Pred pár dňami som padla únavou. Pod viečkami sa mi začal premietať farebný film skôr, než som hlavu položila na vankúš...

Sedela som v prvej rade, sedadlo 1A. Nebol to let spoločnosti, pre ktorú pracujem. Nepoznala som posádku a viem, že som necestovala sama. Ešte sme nezačali ani rolovať, keď som si všimla, že panel pod oknom netesní, v lietadle bola viditeľná diera. Pokúsila som sa na nedostatok upozorniť letušku. "Ak s týmto vzlietneme, čaká nás dekompresia. Toto lietadlo nepoletí." Ale nikto mi nevenoval pozornosť. Len ten niekto, kto cestoval so mnou, prikývol. Och áno, v lietadle bola viditeľná diera, že som ňou mohla prepchať niekoľko prstov. Kapitán dal posádke pokyn sadnúť si na svoje miesta, motory sa roztočili a o niekoľko sekúnd sme sa odliepali od zeme. Piloti prišli na chybu rýchlo. Povedala som predsa, že tá diera nebola malá. Zrazu sa stúpanie zmenilo na strmé klesanie nad mestom. Vedeli sme, že buď musíme rýchlo pristáť, alebo urobiť nejaký rozumný manéver. Klesanie bolo také prudké, že som sa musela nohami zapierať, aby som neskĺzla zo sedadla, hoci som bola pripútaná. Pamätám si pohľad na vlastné nohy, na moje tenisky.. A zrazu som sedela medzi pilotmi a sledovala, čo sa deje. Mesto pod nami sa približovalo. Ulice boli plné, moderné. Určite to nebolo žiadne talianske mesto s historickým centrom. Mali sme na dohľad väčšie parkovisko, široké ulice, medzi vysokými budovami sa otvorili priestranstvo a ja som pochopila, že kapitán sa pokúsi nasmerovať lietadlo práve tam. "To miesto je primalé na pristátie," pomyslela som si. Piloti sa dotkli zeme a pokúsili sa lietadlo opäť zdvihnúť. "Len sa chceme odraziť, aby sme nabrali zase výšku a rýchlosť a mohli sa otočiť naspäť na letisko," povedal pomocný pilot. Aká blbosť, to je predsa nemožné. Vedela som to ja, vedeli to aj piloti, ktorých som nepoznala. Ale chceli sme veriť slovám, ktoré nedávali žiadny význam. V trupe lietadla bola diera a za mojim chrbtom ďalších takmer dvesto pasažierov. Je zrejmé, že manéver sa nepodaril... Posledné, čo si pamätám, sú len tie moderné široké ulice."

(zdroj: google.com)

Neviem, prečo ma prenasledujú takéto sny. Nebojím sa lietať a nikdy som sa nebála. Keď sa mi snívajú sny o lietaní, vždy sa zobúdzam pokojná a neváham opäť nastúpiť na palubu. Som si vedomá toho, čo sa môže stať. A som si vedomá toho, čo by sa mi mohlo stať, keby moja kancelária nebola v oblakoch, ale tu, medzi ostatnými ľuďmi. Tiež neviem, prečo sú moje sny farebné, prečo boli moje tenisky v sne červené, prečo boli ulice mesta plné farebných veľkých plagátov a reklám, prečo oči kapitána boli hnedé.

Od detstva ma prenasledujú nočné mory. Pokúšala som sa nájsť východisko, ale zatiaľ ešte nepoznám kľúč, ktorý by odomkol moju bránu k pokojnému spánku. Mám fóbiu z hadov. Ak vidím v sne samú seba v lietadle, ktoré má dopadnúť na zem v dôsledku rapídnej dekompresie, vstanem pokojná a oddýchnutá (no, možno nie úplne, ale dosť na to, aby som prežila ďalší deň). No ak ma v sne prenasledujú hady, vstávam vystrašená, srdce mi občas vyskakuje z hrude a viečka sa topia v únave, ktorú nemôžem ukryť. Dnes v noci boli hady všade a ja som kričala a kričala z plných pľúc, ústa dokorán v prosbe, aby išli preč. Prebudila som sa v strachu, uvedomujúc si, že som zrejme kričala nahlas a naozaj.

Neviem, kde sa tie sny berú a prečo ma prenasledujú celý život. Nočné mory ma unavujú od čias, čo si pamätám, že mám schopnosť snívať. Bojovali s nimi moji rodiči, keď som bola malým deckom, bojovala som s nimi sama, keď som vyrástla zo školských šiat a bojujem s nimi teraz, keď sa na noc ukladám do prázdnej postele. Vždy skontrolujem, či som zamkla, no a občas pre istotu nechávam zapálené svetlo, ak by sa niektoré tie potvory pokúsili vysať zo mňa aj posledné kvapky energie.

Je ešte len skoré popoludnie a ja sa už cítim unavená, potrebujem spánok...pokojný, hlboký a hrejivý.

KUFOR SEM, KUFOR TAM...

Rada sa pozerám na svet z oblakov. To, že nestojím nohami pevne na zemi, viem už od čias, kedy som sa naučila čítať. Ale teraz je to moje pobývanie v oblakoch oveľa konkrétnejšie. Našťastie, mám na svoje úlety aspoň dobrý dôvod - zamestnanie.

(zdroj: google.com)

Pred pár dňami som ráno vyprevádzala posádky, ktoré sa mali čoskoro rozletieť do všetkých kútov Európy. Keďže som nebola nejak výrazne zaneprázdnená, pokúsila som sa nenápadne vkradnúť do priestorov lietadla, ktoré sú bežne letuškám nedostupné. Už niekoľko razy sme sa rozprávali v práci o tom, že kto vie, ako to vyzerá s kuframi počas letu, ako ich zamestnanci letiska umiestňujú, aby nelietali po celom trupe lietadla. Všetko má svoj systém, pochopiteľne. Kufre predsa nemôžu lietať od chvosta až po nos, pretože by svojou váhou mohli ovplyvniť let. Malí snedí zamestnanci ma nechali nakúkať. Zvedavo som pozerala, ako nahadzujú kufre na pás, ktorý ich privlečie k veľkým otvoreným ústam na trupe lietadla, kde ich preberú ďalší malí snedí zamestnanci a po ďalšom mechanizme ich pošlú do úložného priestoru, kde ich zase preberie ďalší zamestnanec a ten ich ukladá na seba ako v počítačovej hre. Všetky musia do seba zapadať, zbytočne sa neprevaľovať, je to ako jedno veľké puzzle. Potom ich zabezpečia niečím ako sieťou, uzatvoria v takom nejakom boxe, ktorý je z mäkkého materiálu a tak sa kufre vyvážene rozmiestnia. Videla som to už v niektorých amerických filmoch o dobrodruhoch, ktorí dokázali pristáť s veľkými hebedami, či v katastrofických filmoch, ale nikdy som nemala možnosť presvedčiť sa na vlastné oči, ako to naozaj je. Tak som si tú príležitosť vytvorila sama. Opäť som o niečo múdrejšia.

Taliani sú posadnutí zvučnými módnymi menami. To, že ich móda baví, prejavujú aj pri nákupe cestovných kufrov a batožiny. Nuž, neviem, či by som vôbec niekedy minula toľké prachy na kufor, len aby bol značky Luis Vuitton, či Gucci. Ale každý máme svoje slabosti. Po tom, čo som mohla vidieť na letisku, sa už pri výbere kufrov vôbec nebudem trápiť ich vzhľadom a cenou, len nech je čím pevnejší a odolnejší. Nikto sa s nimi na letisku nemazná v rukavičkách a nikoho netrápi, že vás kufor stál viac, než dvojtýždňová dovolenka v Karibiku. Občas by tí vyfešákaovní Taliani mali vidieť, čo sa deje s ich krásnym Guccim. To by boli prekvapení.

Letisko je zdrojom rôznych situácií. Ani by jeden nepovedal, ale často mi tvárou prebleskne úsmev. Počas služby na letisku sa človek neraz nudí. Nezachráni ma ani učebnica jazyka talianskeho, či dobrá kniha. Išla som pozrieť posádku, ktorá sa práve vrátila z Paríža a mala to namierené do Budapešti. "Prepáčte, ale hovoríe anglicky?," pristúpila ku mne mladá pasažierka s citeľným maďarským prízvukom. Musela som sa zasmiať. Nie kvôli nej, či jej maďarskému nádychu, ale kvôli tomu, že som stála pri lietadle v uniforme. Nezáležalo na tom, že to lietadlo patrí Írom, aj keby prišlo z Marsu, mám v sebe vybudovaný nejaký ten pocit, že anglicky sa v prvom rade komunikuje na googly a potom jednoznačne v letectve. "Trochu," odvetila som.

(pohľad na Ibizu len niekoľko minút po tom, čo sme sa odlepili od letiska)

"Ty sa už zrejme vôbec nebojíš lietať, však?", opýtal sa ma Maťo v nedeľu večer. Jedna z najlepších otázok, ktoré mi niekto položil za posledné týždne. Bojím. Nie vždy, len občas. Sú momenty, keď sa necítim najkomfortnejšie. Zrejme je to tým, že viem, čo všetko by sa mohlo stať, keby... Počas letu mi nikdy nič zlé nenapdane, počas letu ma nevedia rozhodiť ani turbulencie, fascinujú ma oblaky a zamestnávajú ľudia v kabíne. Ale počas vzletu a pristávania dobre viem, že sú to tie najkritickejšie momenty. No a najmä počas silného vetra, či v hustej búrke, napadne mi, len aby sme dobre pristáli. Neukrývam to, som tiež len človek a mám na obavy nárok. Ale aj napriek zriedkavým pocitom malej neistoty, lietadlá a lietanie ma fascinujú a myslím, že nič lepšie sa mi v živote nemohlo stať, než dostať túto obsiahlu kapitolu skúseností.

MOJA A OBDIVUHODNÁ

Zo dňa na deň som iná. Menia ma nielen roky, ale najmä skúsenosti, ľudia, zážitky, spomienky, túžby. Každým dňom si čoraz viac uvedomujem, že bez rodičov by som nič nedokázala. Že bez ich lásky a sily by som bola úplne iným človekom a že aj keby som mala sedem životov, nikdy im nedokážem vrátiť späť to, čo kedy pre mňa urobili a neustále robia.

Moja mama má dnes narodeniny. Mám potrebu o tom písať. Vrátila som sa do prázdneho bytu, ulice utíchajú a ukladajú sa k spánku, už o necelú hodinu začne nový deň a ja mám chuť povedať, že mi chýba moja mama. Je strašne fajn, zábavná, prísna, skúsená, prajná, milujúca a občas typický baran (patrične tvrdohlavá). Je moja a je jediná a nikdy by som ju nechcela vymeniť. Nemám prečo tajiť, že si večer rada zaleziem do jej postele a počúvam, že je. Ľúbim jej koláče. Bez nej by som urobila asi tak polovicu rozhodnutí v živote, ktoré ma tak menia a nikdy by som nemala odvahu, keby ma neučila, že odvážni ľudia majú väčšie šance na úspech - nie materiálne, ale také tie duchovné. Hnevá ma, keď sa občas hnevá a dúfam, že mi odpustí, že to ja ju občas hnevám. Mám albumy plné spomienok a ešte kopec túžob a plánov, s mojou mamou ma baví tento svet.

Ja neviem, aké to je byť mamou, myslím, že občas naozaj ťažké. Ale ak budem mamou, chcem byť ako tá moja. Nie som ideálnym deckom, ale pomaly sa učím, snažím sa nachádzať slová, poďakovať za to, že mi rodičia dali krídla a ja môžem bez obáv lietať, lebo rodičovské hniezdo je stále na dosah a zaliate teplom, ktoré som nikde inde nikdy nenašla.

Ľúbim ťa, mamuliena. Šťastné narodeniny.

"A PREČO BY AJ NIE?"

Ranné šichty sú pre mňa občas ako kameň na krku, keď plávam v príliš hlbokej vode. Že musím vstávať skoro, vlastne uprostred noci, to by som ešte ako tak prežila. Aj pocit, že už mám za sebou dva lety, no stále je ešte len deväť ráno, vie potešiť. Problém vidím skôr v tom, že moje reakcie sú pomalšie, organizmus sám bojuje s faktom, že namiesto spánku sa musí štverať do desiatich kilometrov nad morom. Viem, že redší vzduch únavu niekoľko razy znásobuje, ale po rannej šichte sa mi zdá slovo unáva občas slabé. Po návrate domov nie som schopná komunikovať, len tak si chodím, pomaly, trávim čas, až kým opäť nejdem do posele, aby som zase vstala uprostred noci, obliekla si uniformu, natrela make-up a vykročila do práce.

Studený trup lietadla, ktoré celú noc stálo na letisku, sa zaplnil pasažiermi. Rolovali sme pred odletom. Navliekala som na seba záchrannú vestu, ktorá mala demonštrovať, čo treba urobiť, keby náhodou (predsa len, leteli sme do Palerma), keď na mňa začal kývať postarší šedivý zavalitý muž. Cestoval s manželkou a dcérou, ktorej tvár bola sivá, cez úzke štrbiny som videla pohyb jej očí, pripomínala handrovú bábiku. Na silné potriasanie ramien nereagovala. Bola pri vedomí, zatiaľ. Kapitán zavolal sanitku a zaparkoval lietadlo pri termináli. Pasažieri pochopili, že sa niečo deje, keď sa kolega objavil s kyslíkovou fľašou. Cez otvorené dvere lietadla sa mi naskytla scéna ako z pravého talianskeho filmu. Sanitka zaparkovaná dvadsať mestrov od nás, dvaja muži v reflexných odevoch vybiehajú z budovy, jeden z nich otvára dvere auta, štartuje motor, vzápätí vystúpi a začne oškrabávať predné sklo, ktoré bolo pokryté tenkou vrstvou ľadu. Predsa len - bolo skoré ráno. Druhý stojí pri ňom a sleduje ho. Nazrela som do pilotnej kabíny, "Kapitán, to je tá sanitka pre nás?". Muži nasadli do auta, prešli pár metrov k lietadlu a vystúpili. Našťastie, kyslík držal pasažierku pri vedomí a tak sme mohli počkať na Talianov, ktorí si museli oškrabať predné sklo, aby mohli zakročiť. Troch Sicílčanov sme nechali na letisku a lietadlo sa konečne odlepilo od zeme s citeľným meškaním.

Palermo bolo na dohľad, usadili sme sa na svojich miestach, pripútali. Turbuencie boli silné, lietadlo zápasilo s vetrom ako malý vrabec, snažiaci sa doletieť do cieľa. Pár razy sme sa otočili okolo letiska, ale klesanie bolo príliš náročné. More bolo rozbúrené, vlny ako z amerického filmu. Čo vlny, celý deň bol ako jedna poriadna filmová scéna. Spomenula som si na záchrané vesty. V poslednej chvíli kapitán zodvihol lietadlo a prudko stúpal, pristátie v Palerme nemožné, odklon letu do Trapani. Niekoľko hodín sme presedeli na letisku.

Za oknami poskakujú slnečné lúče, je pravé jarné nedeľné predpoludnie. Včera som premýšľala o strachu a pochybnostiach. "Postav sa im tvárou v tvár, to je jediná cesta. Čo môžeš spraviť?," povedalo malé talianske klbko, ktoré so mnou brázdilo ulice podvečernej mestskej štvrte. Myslím, že mal pravdu. Celé hodiny trávim v oblakoch, stúpam a klesám, lietam ponad moria a hory, pristávam a opäť vzlietam, či prší, či padá sneh a nikdy nemám pochybnosti. Prečo by som sa mala niečoho v živote báť, ak sa nebojím lietať?

(obrázok z google.com)

LET DO PARÍŽA

Pasažieri sedeli priviazaní k vlastným miestam bezpečnostnými pásmi. V prednej čsti kabíny som sledovala pomalý rozbeh lietadla po dráhe. Prekvapilo ma, že dvere pilotnej kabíny boli dokorán. Na mieste kapitána sedel Marek, nízky, vážny a sústredený. Snažil sa nabrať dostatočnú rýchlosť a úprimne, lietadlo zodvihol od zeme v poslednom momente. Stihli sme sa vyhnúť rampe na konci dráhy, hneď za ktorou bol nízky trávnatý svah. Hoci nedošlo ku kolízii, ja som cítila, ako sa končekmi prstov dotýkam jemnej nepokosenej trávy. Viem, že je to postavené na hlavu, ak sedím v kabíne, nemôžem sa predsa končekmi prstov dotýkať trávnatých svahov.

Aj keď som vedela, že Marek nie je pilotom veľkých Boeingov, nebála som sa. Vždy mi pripadal zodpovedný a dospelý. Napadlo mi, že by si nesadol na kapitánske miesto, keby chcel riskovať.

Nechli sme za sebou niektoré z letísk východného Rakúska.Svahy pod nami boli vyššie, menej trávnaté a najmä príliš blízko. "Musíš letieť ponad tento les. Vyhni sa tomu svahu...pred nami. Leť ponad tento les," ozvala sa z miesta pomocného pilota mladá žena. Blond vlasy jej siahali poniže ramien, do tváre som jej nevidela a nepoznala jej hlas. Natiahla ruku k Marekovi, aby mu pomohla odkloniť lietadlo. Pod nami boli kopce zasypané ihličnanmi, lesy hustli a z oblakov vyzerali krásne. Ibaže ja som vedela, že sme stále príliš nízko a niečo nie je v poriadku. Že v tej rýchloti sme nenabrali dostatočnú výšku.

Zrazu sa lietadlo otrelo o svah, trup pošteklili konáre stromov. Preleteli sme ponad hrebeň a na druhej strane sme sa kĺzavým pohybom zviezli po hustej tráve. Lietadlo zabrzdilo. Pokúsili sme sa ho ešte akosi rozhýbať, v nádeji, že sa skĺzne po svahu, naberie rýchlosť a my predsa len poletíme do Paríža. Lietadlo sa usadilo vo veľkej tráve. "Musíme dostať pasažierov von a lietadlo naspäť na letisko," povedal Marek. Pozrela som po plnej kabíne. Ľudia boli spokojní, niektorí sa usmievali. Predstavila som si, že budeme musieť evakuovať, vyhnať ľúdí východmi nad krídlami. Ibaže trup lietadla sa zdal byť nepoškodený, palivo neunikalo a úprimne, pristáli sme na tej lúke ako detská riť v plienke. Marek ma poslal otvoriť dvere, vraj už vysielačkou určil polohu a z letiska posielajú pomoc. Zrazu sa náš Boeing zmenil na akési nákladné lietadlo, pod chvostom som otvorila ťažké dvere a pasažieri po jednom prestupovali do autobusu, ktorý už stál na poľnej ceste. Premýšľala som, ako dostaneme lietadlo naspäť na letisko, ako ho dostaneme z trávnatého svahu...

(obrázok z boeing.com)

Občas mám problémy so spánkom. Moja predstavivosť je bujará, moje sny sú farebné a živé. Nielen, že si pamätám tváre, miesta, ale tiež pocity, pachy a v tomto prípade aj dotyk trávy, keď sme sa trupom lietadla prvý raz dotkli svahu.

Možno ťažké sny a dlhé noci sú následkom zážitkov z letiska. Pred pár dňami horelo jedno (nie z našich) lietadiel. Následky mohli byť viac než fatálne a večné, našťastie, príbeh horiaceho lietadla skončil dobre a nikto to zbytočne nerozmazával. A možno sa mi do sna len vkradla útla dvadsaťročná Talianka, ktorá plakala pri lete z Paríža, keď sme sa nad Alpami otriasali v turbulenciách. Pomedzi slzy ma prosila, že ju mám držať za ruku a ostať s ňou, hoci ju celý čas objímal jej priateľ. "Mám strach," šepkala a slzami si umývala tvár. Kapitán nás poslal sadnúť si a pripútať sa, stáť uprostred kabíny v takejto turbulencii môže viesť k ľahkému zraneniu. "Držte ma za ruku, " prosila. Snažila som sa ju upokojiť, presvedčiť, že turbulencie sú bežnou súčasťou letu a nič nám nehrozí. "Ste si istá, že toto je normálne?," opýal sa štyridsiatnik sediaci vedľa mladej ženy. Celý čas bol zahĺbený vo svojich článkov o futbale a zrazu ho posmešne zaujala turbulencia. Ten mi teda nepomohol. "Viac, než normálne...bežné...pane." Dievča mi ďakovalo niekoľko razy, ešte i po pristátí prišla so sklopeným zrakom, ako keby strach bol prejavom slabosti. Pohladila som ju po ramene, bola útla, malá, krehká, ale najmä veľmi vďačná.

Večer som si zaliala bylinkový čaj na upokojenie a dobrý spánok. Nie som si istá, či skutočne funguje... A možno aj áno. Možno ma malo upokojiť to, že trupu lietadla a nám sa v mojom sne nič nestalo. O pár dní letím do Paríža, s Marekom, ... ktorý v skutočnosti vôbec nie je pilotom sedem-tri-sedmičiek.

KEĎ PRÍDE PANI ZIMA

Padali biele snehové vločky. Pomaly zakrývali lúky, polia, domy, ulice, cesty, autá, až sa pod nimi stratili aj ľudia. Tak zavreli školy, úrady a v obchodoch nebol tovar, len ľudia, ktorí sa nemohli prestať čudovať.

Bola nedeľa. Zavolali mi, že mám prísť na letisko, vraj budem letieť do Lamézie. Na otázku "O koľkej?", mi hlas v telefóne povedal "Okamžite". Zasmiala som sa "Opýtam sa inak, kedy je odlet?" "O 45 minút." Nebol to žart. Nedeľné Taliansko je ako krajina duchov, v prípade hustého sneženia, je to ešte horšie. Chvíľu som mala pocit, že som na planéte Malého princa a letisko sa nachádza v úplne inej slnečnej sústave. Autobusy sa brodili snehom len zriedkavo, smerom na letisko nešiel ani jeden. Moje auto spalo pod snehovou perinou, pretože lopaty tu majú len na obrázkoch a telefónny operátor taxislužby mi oznamoval, že mám ostať na linke. Čas mi utekal pomedzi prsty ako šialený. Vykročila som smerom k letisku dúfajúc, že niektorý z taxikárov zareguje na moje kývanie a prosebný výraz. Nepomohlo. Stopovanie sa mi zdalo nevhodné a tak trochu odvážne. Ibaže do odletu nebolo už ani dvadsať minút a operátor taxislužby tvrdil stále to isté. "Potrebujete ísť na letisko?", prihovorila sa mi mladá žena. Jej priteľ za volantom mi kývol na pozdrav. "Môžeme vás zaviesť." Stihla som odlet do Lamézie a presvedčila sa, že ľudia občas predsa len chodia s očami dokorán a nehľadia skúpo len na seba.

Pani Zima zasahla Taliansko presným a tvrdým kopancom pod pás. Paralizovaná doprava, zúfalé pohľady, zavreté školy. Nasnežilo aj v Bari, kde sme museli rozmrazovať lietadlo, pre husté sneženie nás odklonili a pristáli sme v Pise, lety boli nekonečné a únavné a bodkou za odpracovaným týždňom bol šedivý Sicílčan, ktorý si nastúpil nielen s rodinou, ale aj s problematickými pľúcami a vyzeralo to, že do Bologne sa možno ani nepredýcha. V tú noc som spala viac ako dvanásť hodín.

Našťastie slnko vytrčilo nos a pomaly roztápa haldy snehu, ulice sa zapĺňajú trúbiacimi autami. Na križovatke som si uvedomila, ako veľmi sa mi páčia autá, že sa za nimi občas obzriem radšej, než za pekným mužom. Neviem, či je to v autách, alebo v mužoch.

Dnes ma môj - akože - brat zobral na prechádzku mestom. Po veľkej porcii špagiet, polenty a rýb, brázdili sme slnkom zaliate uličky, plánovali, snívali a občas len tak mlčali, smejúc sa spokojnosťou. Otriasala mnou veselosť, nemohla som nájsť slová, ktoré by ju opísali, obrovská radosť, až som sa k tomu malému klbku musela pritúliť. Bez priateľov by bol život ako koláč bez cukru, ako deň bez noci a zem bez slnka. Snehová kráľovná nepochovala len talianske mestá, ale tak trochu aj mňa. Slnko dnes roztopilo smútky. Bodaj by každý deň tak jednoduchý a pekný, ako ten dnešný ...v náručí skutočných priateľov.

STAV: POHOTOVOSŤ

Tento pracovný týždeň sa nesie v znamení štyroch odlietaných dní a pohotovosti - služby, počas ktorej musím mať zapnutý telefón, vyžehlenú uniformu, nabalenú tašku a čakať, či niekto ochorie, nepríde do práce, či bude nejaké lietadlo mať poruchu, či meškať a ja budem musieť utekať na letisko, až mi kropaje potu nakreslia na čele zreteľné pramienky.

Už aj v Taliansku začalo mrznúť. Človek si na konci januára povie, že sa zima dotýka svojho konca, a práve vtedy udrie prízemný mráz a začne snežiť. Celé letisko robilo strašné bu-bu-bu. Nasneží, Taliani nevedie odpratávať sneh, lietadlá budú meškať, telefóny budú vyzváňať..a mne napadlo len, že by sa mi zišli nové pneumatiky na zimu.

Myslím, že zima mladým Talianom neprospieva. Posledné dni som mala šťastie na príjemných dôchodcov, vďačné postaršie dámy z malých miest, ktorým stačil úsmev, pomoc so zapnutím bezpečnostných pásov, keďže sedeli v lietadle prvý raz a na nevďačných vulgárnych mladých ľúdí. Či ja môžem za to, že v krajine to vrie nezamestnanosťou, štrajkujúcimi kamionistami a drahým benzínom? Občas to proste zabolí. Pretože sa tvária, akoby Taliani žili len v Taliansku a nikto z nich nikdy nevycestval do zahraničia.

Letisko bolo večer dosť prázdne. Len policajné autá sa striedali pri malom bielom lietadle. Napadlo mi, že taká mašinka ako súkromné lietadlo, to je luxus. Policajtom mrzli prsty, keď cez otvorené okno auta odklepávali popol z nikdy nehasnúcich cigariet. Nudili sa. Napadlo mi, že to musí byť nejaký týpek, niekto asi dosť bohatý, keď mu strážia jeho dvojmotorový poklad. Ten týpek bol taliansky prezident.

(Obrázok z it.bing.com)

Včerajší deň sa niesol v duchu náhod. Každý deň lietam do iných krajín a iných miest, včera to mal byť Brusel. Aká to náhoda, že v meste, kde sa málokto rád sťažuje, zavreli demonštranti letisko práve včera. A tak nás poslali do Bari. Kapitán povedal, že musíme poriadne natankovať, lebo v Bari nemajú palivo. Nuž, v Bari teraz ani benzínky nefungujú. Demonštrácia.

Celý svet sa stavia na hlavu, za oknami sneží a ja dúfam, že dnešné lety sa zaobídu bez meškania.