S MAČKAMI NA NOHÁCH, S ÚSMEVOM NA PERÁCH

Punta Helbronner je turistickou atrakciou ako sa patrí. Alpy vystavujú na obdiv (takmer) všetky svoje vnady aj bytostiam, ktoré v živote nepočuli slová ako alpinizmus, cepín, horolezec a podobne. Stála som na veľkej plošine a v nemom úžase som sledovala taliansku rodinu s troma deťmi vo veku od sedem do dvanásť rokov. Naviazali sa lanami a stratili za rohom. Už som ich nikdy viac nevidela. Tým sa nesnažím povedať, že sa im niečo stalo, s najväčšou pravdepodobnosťou prešli po ľadovci na francúzsku stranu (cink!, prvé myšlienka, o čom sa dá snívať), alebo sa len prešli smerom ku krásnemu štítu Dente del Gigante (Zub obra) a cez chatu Torino sa vrátili na Punta Helbronner. Malými dúškami som popíjala kávu a sledovala skupinu mladých ľudí, čo si kontrolovali popruhy, vyberali laná a podávali navzájom mačky (cink!, druhá myšlienka, ktorá sa už ale reálne začala meniť na sen). Cez Vallée Blanche zavial jemný vietor a rozknísal mi pramene vlasov. Cez objektív som sledovala dve postavy, ako sa zviazané lanom fotia uprostred ľadovca. CILILING!

Leto sa z hôr vytráca akosi rýchlejšie. Courmayeur je začiatkom septembra chladné, keď sa slnko schová za masív Mont Blancu. V noci sa údolím prehnal dážď, bála som sa novej snehovej vrstvy. V pyžame som vybehla na ulicu, aby som videla, aké mi tam hore nadelili ráno. Prekrásne. Všetci ešte spali, ani pes neštekol. Teplá káva, teplé pečivo a už som šnurovala topánky, balila rukavice. O pol hodinu som s plnou výbavou smerovala do Valée Blanche. "Tu musíš preliezť ponad prekážku. Vymysleli si to Francúzi. Dávaj si pozor..." povedal Angelo. Takže mi tam hore nadelili nielen slnečné teplé ráno (ďakujem), ale ešte aj anjela strážneho (ďakujem sto razy). Predo mnou pár ľudí, za mnou pár ľudí. Trpezlivo sledovali ako spúšťam váhu vlastného tela pomedzi kovovú konštrukciu schodiska bez zábradlia a skaly. Nohy sa dotkli snehu, srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Už niet cesty späť. Som tu, pod pánom Mont Blancom. Nasadili sme si mačky, zviazali sa lanami a vykročili. Ani neviem ako, stratili sme skupinku, čo kráčala s nami. "Máš dobré pľúca," povzbudivo ma udieral do ramena Angelo. Vysvetlila som, že v kabíne lietadla je nižší obsah kyslíka, to preto. "Aj srdce máš silné," nedal sa a ja som pyšná sama na seba, ťahala ako ratrak. Učila som sa ako kráčať s mačkami do kopca, ako intenzívne vyšľapať veľmi strmý svah, ako schádzať dolu, že nesmiem zabúdať na lano, držať rytmus, byť pozorná. Cepín mi pripomínal, že ma čaká ďaleko viac, než len slnečný svah. Cítila som v sebe toľko vzrušenia, že sa mi chcelo plakať. "Poď", Angelo jemne trhol lanom, ktoré nás spájalo. Stále na mierne exponovaných skalách. Vysvetlil mi, že okrem ozrutných topánok sa nechávať mýliť mačkami, ale v skutočnosti mojej rovnováhe nemôžu ublížiť. Použila som ruky, zachytila sa o pár skál a zrazu som sedela s nohami vo vzduchu, vysoko nad mestečkom Courmeyeur. Viac ako tisíc metrov prázdna podo mnou boli ako med na teplom rožku. Z termosky sme odpili horúci čaj. A tak sme sa túlali po Vallée Blanche, obchádzali priepasti, sledovali Mont Blanc a počúvali hukot kamenných lavín, ktoré sa v diaľke spúšťali na taliansku stranu. Vrátili sme sa do Col du Geant. Tento raz sa nám nohy kývali vo vzduchu nad Val Vény, kým sme zo skál pozerali na to najkrajšie, čo mi Zem mohla dať - hory.

Milujem kopce. Nútia ma premýšľať. Sledovať, kam kráčam a prečo. Posúvať vlastné hranice. Pred rokmi by mi Vallée Blanche pripadala byť miestom samovrahov, teraz je to pre mňa ten najemotívnejší zážitok, aký som kedy v horách mala. "Teraz musíš ísť vyššie," povedal Angelo a pomohol mi vysnívať ďalší sen. Sny sú na to, aby sme žili. Ak si neplníme sny, prežívame. A nikdy nie je neskoro. Ešte stále mám čas, aby som hranice vlastných možností posúvala ďalej.

Opýtala som sa Angela, či je Aréte príliš nebezpečná. "Hory nie sú nebezpečné, pokiaľ neriskuješ." Viem, že je to aj o šťastí, ale celé je to najmä o zodpovednosti. Noc pred odchodom do Vallée Blanche som napísala mame, že nebudem riskovať. A že jej napíšem, keď budem dole živá a zdravá. Môj otec netušil, čo robím. Bolo to nefér. Ale nechcela som ho strašiť. Keby vedel, že s mačkami na nohách pôjdem na ľadovec plný priepastí, nespal by. Po návrate som mame poslala fotografiu, ako šťastná, ešte stále pripútaná k lanu, sa smejem do objektívu. "Môžem to už povedať otcovi?" A tak som s malou dušičkou priznala, kde som sa celý deň stĺkala a myslím, že tak trochu mi otec nechcel veriť. Zodpovednosť. Musíme veriť len sebe. Nikomu inému nemôžeme veriť tak, ako sebe. Len vtedy môžeme siahať do batôžka snov a neriskovať to, čo nám dali naši rodičia a nikde sa to kúpiť nedá - holý a jednoduchý život. (O niekoľko dní, pri výstupe na Mont Blanc, pochovala lavína Slovensku v mojom veku. Je mi to veľmi ľúto.)

Pri chate Torino sme stretli veľa ľahkovážnych ľudí každej vekovej kategórie. Mamičky s detičkami, všetci veselo v teniskách, hoci ich velikánske žlté tabule upozorňovali na to, že vstupujú do zóny životu nebezpečnej. Nad jednou z ľadovcových priepastí stála, na takzvanom snehovom moste, pani v strednom veku, usmievala sa pri pohľade na naše chodidlá a mačky. Zrejme mala z toho zážitok. Možno ešte nikdy nevidela človeka s mačkami. "Vy neviete, na čom stojíte," povedal jej taktne Angelo. "Ale viem," sebavedomá odpoveď mi odviala ofinu. "Neviete." Rázne odsekol. "Keby ste vedeli, nestáli by ste tam." Prekročili sme most, aby sme sa do neho neopreli váhou našich tiel. Neviem, aká hlboká bola tá priepasť. Ale tej pani by z nej už nič nepomohlo. Angelo mi porozprával, ako sa na Puntu Helbronner vyviezol školský výlet. Mladé dievča prešlo do nebezpečnej zóny, aj keď tam boli milióny tabúľ a kovových bráničiek, ktoré naznačovali, že ide do rizika. Postavila sa na čerstvý snehový previs, ktorý jej túžbu po dramatickej fotografii nevydržal. Našli len bezvládne telo. Nestačí robiť, len to, čo chceme, ak to nerobíme zodpovedne.

V ten večer sa mestečko Courmeyeur opäť topilo v tme. A ja som sa topila v únave, zaspávajúc nielen s hlavou v oblakoch. Milujem hory.

V KRAJINE ŠPAGIET

Leto prišlo. Len tak. Ukázalo sa, vystúpilo z tieňa jari a rozložilo sa na pleciach miest, ulíc, ľudí a vysokých hôr, ktoré tento rok milujem o niečo viac, než ten minulý. Stále sa venujem lietaniu. Nie vo voľnom čase, v rámci pracovnej doby. Hore a dole, na sever a na juh, vnútroštátny, medzinárodný, len tak, aspoň štyri razy za deň. Čas ma okresal a skúsenosti tiež. Ani lety do Kalábrie už nie sú tak bolestivé, ako počas prvej sezóny. "Prepáčte, nechcete si odložiť tašku? Máme nejaké to voľné miesto," oslovila som seriózne vyzerajúcu pani v strednom veku, ktorá držala na kolenách megakabelku. Myslela som si, že zabezpečenie komfortu jej dodá pocit bezpečia, príjemnej atmosféry. "Nie, ďakujem," odmietla ma s úsmevom. "Ja na ďalšej vystupujem...." Dodala a pyšne kukla z okna, keď začali lietadlo vytláčať z parkovacieho miesta. Na ďalšej čo? Zastávke? No to ale všetci vystupujete na ďalšej...pousmiala som sa a radšej len zdvorilo odišla. Zdvorilosť. Tá tu, najmä u tej mladšej a najmladšej generácie, určite nefunguje. Nemyslím si, že je to problém obyvateľov krajiny špagiet, ale keďže tu teraz trávim viac času, než by mal zákon do roka dovoľovať, vnímam to akosi intenzívnejšie. Navyše som momentálne príliš zameraná na myšlienku "návrat domov", takže som citlivejšia. Stojím vo dverách, vstupuje malá desaťročná slečna, ani "bú" a ani "mú", pozdravím ja a ona neodzdraví a ja ju len poprosím, že by som chcela vidieť jej palubný lístok. "Čo??", hlesne slečna. Zahryznem si do jazyka, aby som jej rovnakým tónom neodpovedala to naše slovenské "ho*no" a ide ďalej. Našťastie, tesne v zástupe, pekná mamička. Tak sa usmejem na ňu a ona len chlácholivo povie svojej dcéruške "Láska, miláčik, sedíme v rade 26." A dcéruška, miláčik, bez pozdravu odchádza. Mamička len zagáni, keď ju poprosím o palubný lístok. "26" je jej odpoveď. Len sa usmejem a vezmem jej tie palubné lístky z ruky a prezerám si ich asi o pol minúty dlhšie, než by naozaj bolo treba. Dni strávené na štítoch hôr sú vykúpením z preplnených kabín, kde si ľudia na nás dokazujú, že sú viac a potom si občas dajú do nosa aj medzi sebou. Nuž veru, aj také sa stáva, že si dajú na frak, lebo oni musia mať kufor presne nad svojou hlavou v úložnom priestore a ani o päť centimetrov ďalej. No a ja sa čudujem, že ich deťúrence, miláčikovia, sa nezdravia. Príde pani, opálená štyridsiatnička, že či nemáme prikrývku, lebo jej "bimbo" (chlapček, vek tak do jedného roka, možno dvoch, v mojich predstavách) je chorý a asi má aj teplotu a je mu strašná zima. A tak sa jedna z nás uľútostí, a keďže prikrývky sa u nás nenosia, veď by to bola robota a váha navyše, väčšia spotreba paliva, vybrala svoje sako a podala pani. O dve minútky sme išli skontrolovať, či sako splnilo účel a či sa má "bimbo" trošku lepšie. Ten chudáčik chlapček, ktorý búval mamičke na ramene a držal ju za ruku mal tak šestnásť, ak aj nie viac. No a vydaj sa za neho! Som hnusná? Tak potom mi to je ľúto. Ale toľko si z roboty pamätám. Klamala by som, ak by som tvrdila, že sa nenájdu aj jednotlivci, ktorí majú srdce. Ale, takmer z dvesto na palube, je ich päť. No ale dobrého predsa nebýva veľa a kabína lietadla je toho len dôkazom. Tiež som letela z Kalábrie (osudom predurčená destinácia). Starší pán, naozj starší, mohol by mi byť starým otcom, dlane zničené robotou, vrecká nohavíc ošúchané, ale čistý a uhladený, dokonca pekne voňal, trepal sa uličkou pomedzi sedadlá s veľkým kufrom. Sto mladých vystúpilo pred ním a ďalším takmer sto za ním a nikto mu nevenoval ani pohľad. "Dovolíte, pane?", rodičia ma vychovali byť slušnou za každýh okolností, aj v prípade vnútroštátnych letov. Nečakala som na odpoveď, zhrabla som kufor a schádzala dole schodmi so starším pánom. Pod schodiskom sa na mňa ľudia z autobusov dívali ako puk, len som sa usmiala a popriala ujovi pekný deň. Stisol mi dlaň, tak silno a naliehavo, až mi ho prišlo ľúto. Zrejme už dávno nevidel človeka, čo by len tak, lebo sa mu chce, urobil pekné gesto. Mne to výnimočné nepripadalo, až kým mi nepobozkal ruku. Vtedy som sa zahanbila. Čo by som ja dala za to, aby tu bol ešte mj starý otec a nikdy by som ho nenechala ťahať sa s taký kufrom. Netvrdím, že by bol život nudný, keby pozostával len z lietania. Ale mne to nestačí. Voľné chvíle vypĺňam snami. Kráčam za nimi úzkymi chodníkmi v horách, hľadám ich na nočnej oblohe počas prechádzky v alpských dedinkách, pod štítmi Dolomitov, na cestách necestách, vo vlakoch a v knihách, ktoré vtedy čítam. Pradiem ako spokojné mača, keď sa predo mnou vynoria hory a lapám po dychu, keď mi majestátne dovolia sa ich na chvíľu dotknúť. Sny sú na to, aby náš život okorenili a treba si ich plniť, aby sme si mohli vysnívať ďaľšie.

Po dlhej prestávke som sa vrátila k mojej obľúbenej voľnočasovej aktivite - kopcom. Občas sa vzťahy rozpadnú, aby sme pochopili, že sme na určitú dobu stratili vlastnú identitu a teda neboli tak naozaj šťastní. Našla som krásny hotelík v mestečku Courmayeur. Cesta mi dala zabrať. Najprv do Milána, potom smer Chivasso a trať končila v Aoste. Odtiaľ poľovačka na autobus, keďže Courmayeur leží na trase Tour du Mont Blanc. Keď som začala vstupovať do údolia v okoí Aosty, zastal mi vo vlaku dych.

Nosom a tvárou som vytláčala okno, čo som sa tých hôr chcela dtknúť. Boli čoraz vyššie. V Aoste som vypila len kávu a prešla sa centrom. Akože fajn, ale ja tu nie som kvôli mestám. Aj keď útulné, ale nie to pravé orechové. Autobus bol plný turistov, skialpinistov, horolezcov a ja som sa s mojimi paličkami a topánočkami cítila ako debilko. Kam to zaše ideš? Hadili sme sa údolím cez dva milióny malých dediniek. A tu zrazu v jednej zákrute stál on...pán Mont Blanc. Slzy mi rozmazali výhľad. Po dlhých rokoch som tu opäť. Tento raz nie z francúzskej, ale z talianskej strany. Povedala som, že sa vrátim a som tu. Celý ten čas v krajinie špagiet som snívala vrátiť sa pod strechu Európy.

O niečo väčším snom bolo len obísť Tre Cime. Ale všetko sa stane,keď má a na všetko príde ten správny čas. Ibaže sny netreba len snívať. Dni strávené v Courmayeur boli ako tepý čaj v studený zimný večer, ako leukoplast, keď sa porežete, ako vlak, ktorý ste si mysleli, že už vám ušiel, ale našťastie mešká viac, než vy. Ale o tom v ďalšej kapitole. Teraz idem sledovať hviezdy. Dnes je v Taliansku špeciálna noc. Veľa o tom neviem, len toľko, že sa dá na nebi vidieť stovky padajúcich hviezd. Jeden z mojich priateľov mi poprial, nech ich vidím tisíce. Mne bude stačiť jedna...a pri pohľade na jej pád z neba stihnem pošepnúť všetky svoje želania. Veď ich nemám veľa. Dobrú noc. A nehnevajte sa. Ja to tak zle nemyslím, ja mám tých Talianov vlastne rada. Len nikdy nebudem ako oni.