KUFOR SEM, KUFOR TAM...

Rada sa pozerám na svet z oblakov. To, že nestojím nohami pevne na zemi, viem už od čias, kedy som sa naučila čítať. Ale teraz je to moje pobývanie v oblakoch oveľa konkrétnejšie. Našťastie, mám na svoje úlety aspoň dobrý dôvod - zamestnanie.

(zdroj: google.com)

Pred pár dňami som ráno vyprevádzala posádky, ktoré sa mali čoskoro rozletieť do všetkých kútov Európy. Keďže som nebola nejak výrazne zaneprázdnená, pokúsila som sa nenápadne vkradnúť do priestorov lietadla, ktoré sú bežne letuškám nedostupné. Už niekoľko razy sme sa rozprávali v práci o tom, že kto vie, ako to vyzerá s kuframi počas letu, ako ich zamestnanci letiska umiestňujú, aby nelietali po celom trupe lietadla. Všetko má svoj systém, pochopiteľne. Kufre predsa nemôžu lietať od chvosta až po nos, pretože by svojou váhou mohli ovplyvniť let. Malí snedí zamestnanci ma nechali nakúkať. Zvedavo som pozerala, ako nahadzujú kufre na pás, ktorý ich privlečie k veľkým otvoreným ústam na trupe lietadla, kde ich preberú ďalší malí snedí zamestnanci a po ďalšom mechanizme ich pošlú do úložného priestoru, kde ich zase preberie ďalší zamestnanec a ten ich ukladá na seba ako v počítačovej hre. Všetky musia do seba zapadať, zbytočne sa neprevaľovať, je to ako jedno veľké puzzle. Potom ich zabezpečia niečím ako sieťou, uzatvoria v takom nejakom boxe, ktorý je z mäkkého materiálu a tak sa kufre vyvážene rozmiestnia. Videla som to už v niektorých amerických filmoch o dobrodruhoch, ktorí dokázali pristáť s veľkými hebedami, či v katastrofických filmoch, ale nikdy som nemala možnosť presvedčiť sa na vlastné oči, ako to naozaj je. Tak som si tú príležitosť vytvorila sama. Opäť som o niečo múdrejšia.

Taliani sú posadnutí zvučnými módnymi menami. To, že ich móda baví, prejavujú aj pri nákupe cestovných kufrov a batožiny. Nuž, neviem, či by som vôbec niekedy minula toľké prachy na kufor, len aby bol značky Luis Vuitton, či Gucci. Ale každý máme svoje slabosti. Po tom, čo som mohla vidieť na letisku, sa už pri výbere kufrov vôbec nebudem trápiť ich vzhľadom a cenou, len nech je čím pevnejší a odolnejší. Nikto sa s nimi na letisku nemazná v rukavičkách a nikoho netrápi, že vás kufor stál viac, než dvojtýždňová dovolenka v Karibiku. Občas by tí vyfešákaovní Taliani mali vidieť, čo sa deje s ich krásnym Guccim. To by boli prekvapení.

Letisko je zdrojom rôznych situácií. Ani by jeden nepovedal, ale často mi tvárou prebleskne úsmev. Počas služby na letisku sa človek neraz nudí. Nezachráni ma ani učebnica jazyka talianskeho, či dobrá kniha. Išla som pozrieť posádku, ktorá sa práve vrátila z Paríža a mala to namierené do Budapešti. "Prepáčte, ale hovoríe anglicky?," pristúpila ku mne mladá pasažierka s citeľným maďarským prízvukom. Musela som sa zasmiať. Nie kvôli nej, či jej maďarskému nádychu, ale kvôli tomu, že som stála pri lietadle v uniforme. Nezáležalo na tom, že to lietadlo patrí Írom, aj keby prišlo z Marsu, mám v sebe vybudovaný nejaký ten pocit, že anglicky sa v prvom rade komunikuje na googly a potom jednoznačne v letectve. "Trochu," odvetila som.

(pohľad na Ibizu len niekoľko minút po tom, čo sme sa odlepili od letiska)

"Ty sa už zrejme vôbec nebojíš lietať, však?", opýtal sa ma Maťo v nedeľu večer. Jedna z najlepších otázok, ktoré mi niekto položil za posledné týždne. Bojím. Nie vždy, len občas. Sú momenty, keď sa necítim najkomfortnejšie. Zrejme je to tým, že viem, čo všetko by sa mohlo stať, keby... Počas letu mi nikdy nič zlé nenapdane, počas letu ma nevedia rozhodiť ani turbulencie, fascinujú ma oblaky a zamestnávajú ľudia v kabíne. Ale počas vzletu a pristávania dobre viem, že sú to tie najkritickejšie momenty. No a najmä počas silného vetra, či v hustej búrke, napadne mi, len aby sme dobre pristáli. Neukrývam to, som tiež len človek a mám na obavy nárok. Ale aj napriek zriedkavým pocitom malej neistoty, lietadlá a lietanie ma fascinujú a myslím, že nič lepšie sa mi v živote nemohlo stať, než dostať túto obsiahlu kapitolu skúseností.