ŽIVOT S KUFROM

Nie vždy má človek chuť písať. Občas je jasno, občas oblačno, nielen na nebi, ale aj v živote. No vždy je potrebné zhlboka sa nadýchnuť a oblaky rozohnať. Záleží len na vnútornej sile a veľkosti mračien, ako dlho to bude trvať. Každá búrka raz prehrmí a ako povedal jeden rozumný človek, ani v Škótsku neprší večne.

Oblaky teda vedia narobiť neplechu. Horúce leto prinieslo búrky, ktoré nečakane prekvapia a ešte viac nečakane sa stratia. "Počas letu budeme mať mierne turbulencie, ak bude treba, dám vám vedieť," povedal kapitán pred odletom v zamračené popoludnie. Už už sme chceli ponúkať pasažierom kávu, keď cinkol komunikačný panel a kapitán nás požiadal, aby sme sa usadili. Lietadlo sa hojdalo zo strany na stranu, raz hore, raz dole, občas agresívnejšie a občas nie. Nič náročné, nič desivé, len nie príliš bezpečné na chôdzu v kabíne s ťažkým vozíkom. Deň sme prežili v kľude. Po pristátí som natrafila na posádku lietadla, koré letelo pred nami takmer po identickej trase. Jedna letuška s narazeným bokom a nohami, ešte asi týždeň neskôr mala na chrbte veľké modriny, druhá s napuchnutou nohou, bolesťami, poškriabanou tvárou a roztrhnutou perou. Prišlo to nečakane, voláme to preto "nečakaná turbulencia", dievčatá v kabíne zdvihlo od zeme, jedna spadla medzi sedadlá s pasažiermi a vozík, ktorý sa snažila udržať, druhá hlavou prerazila panel na strope a váhou celého tela dopadla na operadlo sedadla, ktoré nárazom zlomila. Čokoládové tyčinky sa válali po zemi a po pristátí bol k posádke privolaný lekár.

Nie zbytočne sa pasažierom odporúča, aby počas letu, keď sedia na svojich miestach, mali bezpečnostné pásy stále pripútané. Bezpečnostné pásy sú to preto, lebo nás drži v bezpečí. Len sa pousmejem, keď niekoho v kabíne poprosím, aby si zapol pás a pasažier ho síce zapne, no povolí na maximum, aby mi dokázal niečo v zmysle "Aj tak ho akože zapnutý nemám, lebo ja si môžem robiť, čo chcem." Len si rob, pomyslím si. Je smutné, že ľudia sú čoraz viac hlúpi. Mne sú ich pásy ukradnuté, ale v takej turbulencii bez pásov si akurát tak môžu udrieť svoje oduté pery.

Pilotom a letuškám nehrozí nebezpečie len v oblakoch, ale aj na zemi. Trvalo mi istý čas, než som sa naladila na tóny talianskych pasažierov. Teraz si radšj nechám zvyšovať krvný tlak nagelovanými netaktnými psažiermi z Palerma, než sa nechať okradnúť za bieleho dňa. Lietadlá spoločnosti, pre ktorú pracujem, sú rozlezené po mnohých letiskách európskych a severoafrických miest. Kolujú reči, že najnebezpečnejšie prostredie je v meste neďaleko vychyteného srdca Európskej únie. Tiež mi to pripadá ako dobrá iróna osudu, že tam, kde sa všetci dušujú európskymi zákonmi a rozhodujú o tom, čo sa takmer s celým starým kontinentom bude diať, má vo svojom srdci malé osie hniezdo plné zloduchov a násilníkov. Jeden z pilotov bol nájdený políciou v skoré ráno uprostred ulice len v spodnom prádle. Cestou do práce ho totiž okradli. Nielen o peňaženku, mobilný telefón a iné hodnotné veci, ale aj o uniformu a topánky, ktoré mal na sebe a o tašku, ktorá tak neodmysliteľne patrí k imidžu pilotov a letušiek. Ďalší pilot bol postrelený do nohy, keď nastupoval do auta. Pilot v uniforme krvácal, zatiaľ čo zlodeji ufujazdili na jeho aute. Úprimne? Ešte som nevidela pilota, ktorý by šoféroval zlé alebo staré auto. Takže ak by sa ma niekedy niekto opýtal, či nemám chuť odslúžiť nejakú tu šichtu na takzvanom "predmestí" Bruselu, tak veru ďakujem, ale nie.

Nuž a keď som už spomenula tie tašky, ktoré tak neodmysliteľe patria k nášmu imidžu a sú vlastne povinnou výbavou uniforiem, ľudia sa ma často pýtajú, čo v nich vlastne máme. Taliansko je krajinou chaosu. Taliani sú voľnomyšlienkári a žijú z momentu na moment, hlučne a neusporiadane - aspoň to tak na prvý pohľad pôsobí, aj keď to nie je úplne pravda. Asi pred rokom som sedela pri káve s jedným zo zamestnancov bezpečostnej kontroly letiska. Hovorili sme o robote, pasažieroch, cestovaní, keď v tom sa ma opýtal. "Počuj, a čo vy vlastne máte v tých vašich kufríkoch?" Prepichla som ho ironickým, no aj prekvapeným pohľadom. "Celý deň hľadíš do monitora, kde vidíš predsa našu batožinu..." Netuším, čo v práci vlastne robí, ale to, čo by mal, tak určite nie. Ešte v ten deň sme sa dostali k tomu, že má v robote pri sebe zbraň a na moje prekvapenie, len čo sme vyšli z kaviarne, dal mi ju pri aute poťažkať. Mal ju zabalenú v čiernom obale, len tak pohodenú v kufri. Zrazu som stála uprostred ulice, s revolverom v ruke a zamýšľala sa, akí ľudia zabezpečujú bezpečnosť letiska.

A už keď sme pri tých zbraniach... Kolegu okradli počas letnej dovolenky. Pochopiteľne, bez pasu a leteckého certifikátu nemôže žiadny steward nastúpiť do lietadla a vykonávať svoju prácu. Museli sme zájsť na políciu (na talianskom letisku, podotýkam) a nahlásiť krádež identifikačnej karty zamestnanca, pasu, všetkých osobných vecí. Sedeli sme upotení v malej kancelárii, okolo stola asi traja policajti, ani jeden z nich poriadne nevedel, o čo nám vôbec ide. Nie nadarmo sa povráva ten vtip, že na čo majú karabinieri na boku nohavíc červený pás...aby ľahko našli cestu do vrecka. Policajné vtipy sa evidentne uživia v každej krajine sveta. A zrazu nám poza chrbát prešiel mladík s kufríkom, v ktorom bola zabalená nemalá zbraň. Jeden z policajtov pri stole len nezaujato zdvihol hlavu a pohol dokonale vytrhaným obočím (tu majú muži krajšie vyformované obočie než ženy) a zavtipkoval: "Rambo..." Mne v tom momente prebehla hlavou len prosba, aby ten Rambo náhodou kufrík neotvoril a ako Desperado nevyčistil polovicu odletovej haly. Pochopiteľne, že cez kontrolu s tým Kalašnikovom, alebo čokoľvek to bolo, už neprešiel.

Ibaže v Taliansku na letisku musí byť človek pripravený na všetko. Sú to také milé motovidielka. Naše letisko zainvestovalo veľké a ťažké Euro mince do krásnej niekoľkometrovej konštrukcie, na ktorej sa mal hrdiť osvetlený nápis s názvom letiska. Konštrukcia rástla a rástla, súčiastky pribúdali, nápis bol dokončený a miesto jeho zabudovania do zeme určené. Už už by sa o konštrukciu mala veselo roztrieštiť fľaša šampanského na oslavu veľkolepého nápisu pri príjazdovej ceste na letisko, keď páni inžinieri prišli na jednu drobnosť - celá konštrukcia bola umiestnená v priestore, kde pristávajú helikoptéry. A tak muselo celé veľdielo zase ľahnúť na zem a takmer rok trvalo, kým nápisu našli iné a podstatne bezpečnejšie miesto.

Ale späť k tým kufríkom, ktoré sú súčasťou každej základnej výbavy letušiek a pilotov. Málokto myslí na to, že letušky neraz prespávajú v cudzích miestach, v hoteloch, potrebujú čisé košele, spodné prádlo, že občas sa každej žene pustí očko na pančuchových nohaviciach, ktoré treba okamžite vymeniť, že v zime prídeme do práce v čižmách, ale na palube sa musíme prezuť do lodičiek, že topánky si občas treba preleštiť krémom. To sú len tie praktické veci každodenného života, ktoré zahŕňajú tiež make-up, zubnú kefku, kopec hygienických potrieb. Povinnou výbavou je lekárnička, ihla a niť, keď odletí zo sukne po Vianociach gombík, rôzne papiere, na ktoré vypisujeme správy z aktuálneho letu, no a nejaké to jedlo, fľaša vody... Určite som zabudla ešte na kopec drobností, ktoré si musia nájsť svoje miesto. Žijem život s kufrom. Môj kufor vie o mne viac, ako moja rodina. Má prehľad o aktuálnej knihe, ktorú práve čítam, čím voniam, aký odtieň má rúž na mojich perách, akú veľkosť majú moje chodidlá, či som momentálne v Grécku alebo v Londýne, kedy vstávam, kedy sa vraciam domov a čo jem. Môj kufor naliteal presne taký istý počet miľ ako ja a keď raz doslúži, nechám si ho ako pamiatku na život v letectve.