ALESSIO

Neviem, ako sa správať k deťom. Dievčatá sa rady hrávajú s bábikami, vymieňajú im plienky, chovajú ich, chodia s nimi na prechádzky, tlačia malý detský kočík po parku a učia sa uspávanky. Ani by mi nikdy nenapadlo, že takýto druh zábavy môže byť skutočne prípravou do života. Mňa skôr bavil pouličný hokej so starším bratom a jeho kamarátmi. Čo tam nejaké bábiky, plienky a kočáre? Mojou najobľúbenejšou bábikou bol Mišo, chlapčisko, ktorý výškou a veľkosťou svojho vypchatého tela pripomínal dieťa vo veku asi troch rokov. Mám to od útleho detstva, že oveľa radšej trávim voľný čas v spoločnosti opačného pohlavia. Dievčatá - kamarátky - ma až tak neberú. Aj v lietadle sa mi lepšie pracuje v posádke zloženej zo mňa, ďalších troch stewardov a dvoch pilotov. Muži sú menej konfliktní, sú priamočiari, jednoduchšie zmýšľajú a maju radi autá. Je pre mňa utrepením, keď sa mám rozprávať o celulitíde, krémoch na chudnutie a zlomených srdciach.

Ale naspäť k tým deťom. Neviem, čo sa stalo včera, či to letnou sézonou a prázdninami, ale na palube sme mali viac detí, než obyčajne. Nikdy som nemala možnosť sledovať výchovu dieťaťa v rodine, bratove deti som videla v plienke a pri ďalšom stretnutí už vedeli rozprávať. No a ten takzvaný "naturálny materinský pud" sa zrejme u mňa ešte nevypestoval. Neviem posúdiť, čo decko chce, keď plače, netuším, kedy mu dať jesť a ak ho mám chytiť na ruky, váham, neviem totiž, kde a ako podoprieť hlavičku. Nepýšim sa tým, je mi to trochu aj ľúto, ale ľudia sme predsa rôzni.

(Zdroj: bing.com)

Včera si moje srdce získal Alessio. Sebavdome nastúpil do lietadla, vybral si sedadlo, sadol na tú malú riť a netrápil sa, ani kde sú jeho rodičia a ani ostatní súrodenci. Po vzlietnutí prišiel ku mne, kým som sa zalezená v tej našej "kuchynke" venovala príprave na servis. "Rád by som si dal jednu pizzu margherita." Dosť, že sa neviem rozprávať s deťmi v mojej reči, to tent drobec na mňa vybafol taliančinu. "Ok, jedna pizza. Počkaj päť minút, dobre?" Prikývol a rozbehol sa uličkou na svoje miesto. Ešte som za ním stihla zakričať, že ako sa volá. "Alessio." Šibalsky sa uškrnul a mne napadlo, že práve mi pred očami rastie ďalší taliansky lámač sŕdc. Ani nie o dve minúty bol opäť pri mne a snažil sa mi niečo povedať. Sklonila som sa k nemu, aby som ho dobre počula. "Chcel som vedieť, ako sa voláš?" Len čo dostal odpoveď, rozbehol sa naspäť na svoje miesto. Vyrazila som do uličky, tlačiac ťažký vozík, usmievajúc sa na pasažierov, skrývajúc únavu, pretože v noci mali susedia pod mojimi oknami rošádu a ja som sa nevyspala. V tom sa Alessio zdvihol zo sedadla uprostred lietadla a na plné hrdlo zreval "Ooooolgaaaaaa." Jeho vychechtaná tvár mi urobila náladu. Polovica lietadla sa odvrátila, aby videli o čo ide. Keď si Alessio pýtal k svojej margherite Pepsi, vypadol mu zub. Chvíľu mu v očiach hrali slzy, vyceril na mňa svoj zakrvavený štrbavý úsmev a pyšne ukázal zub, ktorý držal maličkými prstami. To dieťa ma zamestnávalo počas celého letu. Keby som s ním mala stráviť týždeň, naučila by som sa taliansky viac, než za posledný rok. Desať minút pred pristátím sme pasažierov pripravili na bezpečný dotyk so zemou. "Olga, prečo všetkých kontroluješ?," čudoval sa Alessio, keď som mu pomáhala zapnúť bezpečnostný pás. "Lebo pristávame." "A prečo?" Typický Talian, Taliani milujú otázku "Prečo?". "Vieš čo Olga, hovor taliansky, ja ti nič nerozumiem." To už smiechom vybuchol aj pán, ktorý sedel niekoľko sedadiel od bezzubého Alessia. Pri vystupovaní mi povedal, že sa uvidíme pri ďalšom lete, skoro som padla z nôh. Doba sa mení, ja som v jeho veku bola rada, keď som sa zo Zvolena dostala do Banskej Bystrice, Krupiny, či na Sviatok všetkých svätých do Ružomberka.

Občas v lietadle vidím rodičov, ktorí nedržia nad deťmi prísnu ruku. A pochopiteľne, podľa toho, čo vidím v lietadle, posudzujem talianskych rodičov všeobecne. Mám pocit, že ich deti sú rozmaznané. Alebo sú tí rodičia len strašne hlúpi. Alessio sa po pristátí rozbehol po uličke lietadla. Ešte stále sme rolovali na naše parkovacie miesto. Zastala som pri prázdnom sedadle, kde dieťa sedelo a ukázala mu, aby sa vrátil ku mne. Vzala som ho za ruku, posadila a pripútala. Opäť padlo talianske "Prečo?" "Lebo ujo kapitán povedal." Snažila som sa mu vysvetliť, že lietadlo sa hýbe. A jeho rodičia sa len usmievali. Prišlo mi z toho zle.

Predvčerom som mala na palube ženu, ktorá mi tvrdila, že ona pristane s asi päť ročnou dcérou na kolenách, pretože dcérka plače. Za prvé, dievčatko už bolo príliš veľké, aby ju matka pri náraze chránila vlastným telom, za druhé, nemám desať minút, aby som sa s niekým vykeciavala. Ja som letuška, ty si pasažier. Občas mi rozum zastane, keď si naši talianski pasažieri myslia, že oni najlepšie vedia, čo robiť počas pristátia, ako sa správať v lietadle. Donútila som ju dieťa pripútať na sedadle. Malá revala, ako keby ju drali z kože, celé lietadlo sa obzeralo. Zrejme ma všetci mali za sviňu, čo trápi malé talianske deti. Vedela som, že zmena tlaku pri pristátí malej spôsobuje bolesti hlavy, preto som sa snažila poradiť im, ako bolesť zmierniť. Mamička ma ani len nepočúvala, večne mi skákala do reči, naznačajúc, že ona najlepšie vie, čo je pre jej dieťa dobré. "Pripútať ju nie je dobrý nápad," povedala urazená mama. "Ale je, madam. A ja si tiež musím ísť sadnúť a pripútať sa." "Ale moje dieťa plače..." To mi už rupli nervy. "Povedzte, v aute jej zapínate pásy?" "Pochopiteľne." "A viete, že v momente, kedy sa dotkneme zeme, má lietadlo rýchlosť tak 300 kilometrov za hodinu?" Usmiala som sa a odišla. Malá revala ešte tak dve minúty, potom ostalo ticho. Takže buď si decko dalo povedať, alebo si ju mama zobrala na ruky.

Ľudia sú hlúpi, ignorantskí, drzí. Sama neviem, akou by som bola mamou, ako by som romaznávala vlasné dieťa, ale určite viem, že ako pasažier si ani nepípnem. By som chcela vidieť, či aj zubárovi v tomto kraji pacienti radia, ako vyvŕtať dieru do zuba, šéfkuchárovi, ako navariť a drevorubačovi, ako zoťať strom. Ale aj tak som rada, že som tu. Život v Taliansku je sladký a poučný...

LIETADLO NIE JE AUTOBUS

Noci uprostred augusta sa nenesú v znamení hlbokých snov. Teplo a horúci nádych leta si zaslúžia viac, ako vyvaľovanie sa a chrápanie. Mesto je úplne prázdne. Už niekoľko týždňov som nebola v centre, nemám dôvod. Môj život je zaujímavý aj tu, v štvrti neďaleko letiska, kde ma už poznajú ľudia na ulici, v neďalekom sicílskom bare, kde mám svoje parkovacie miesto, poštovú schránku. Pomaly si budujem môj svet. Letá v letectve sú také. Kopec práce, veľa ľudí, dlhé dni, krátke noci. A v tom najlepšom zase príde jeseň a po odchode tých, čo požiadajú o zmenu letiska, alebo dajú výpoveď, padne na môj chrbát trpká melanchólia, že môžem opäť začať ešte raz.

Je zbytočné premýšľať nad tým, čo príde. Dnes som niekde čítala, že čím dlhšie čakám na budúcnosť, tým kratšia bude. Tak som prestala čakať, beriem život za pačesy a vrhám sa z útesu do rozbúrenej vody, túžim piť život veľkými dúškami.

(zdroj: google.com)

Zážitky, ktoré získavam na palube počas vnútroštátnych letov ma utvrdili v tom, že všetky talianske komédie sú len spomienky starých mám, prenesené na filové plátno. V tejto krajine sa nemusia rodiť spisovatelia a scenáristi s bujnou fantáziou. Stačí, že sú všímaví a majú zmysel pre opisovanie toho, čo talianske ulice prinášajú.

Na palubu nastúpil pán okolo päťdesiatky. Posadil sa k oknu, aby mal dobrý výhľad na krídlo. Zložil si sako a chvíľu váhavo pozeral na panelové obloženie interiéru lietadla, ktoré niekoľko razy ohmatal rukou. Potom na mňa kukol spýtavým pohľadom, naznačujúc, že on by si to sako predsa rád zavesil. Musela som sa pousmiať. Je mi jasné, že tento gentleman sedel v lietadle prvý raz v živote, na tom nie je nič zlé. Ibaže mýliť si autobus, vlak a niekoľkotonový lietajúci kolos? Akoby ľudia občas zabúdali,že tam hore sa proste len tak za jazdy vystúpť nedá. V ten deň som mala šťastie na neostrieľaných pasažierov. Cestou späť ma za rukáv potiahla pani, ktorá si nevedela rady s bezpečnostným pásom. To, že požiadala o pomoc je povzbudivé, ale keď som videla, ako si ťahá bezpečnostný pás k ramenám, ako keby sedela v aute, ma zarazilo. Ja sa nesmejem z neskúsených "novopasažierov", len ma zaráža, prečo ľudia občas zabúdajú premýšľať. Jednou z najbežnejších otázok po pristátí, len čo otvoríme dvere a pred nami sa rozvonia pobrežie Sicílie, je tá, či tie autobusy, ktoré stoja dole pri schodisku, idú na hlavnú stanicu. "Nie, nehnevajte sa, ale ešte musíte prejsť budovou terminálu a vyzdvihnúť si batožinu." To mi pripomenulo pasažiera, ktorý chcel vedieť, kde máme v lietadle uložené padáky. Padá...čo??? Bol pekný júlový sparný deň, vyvaľovala som sa na nafukovačke uprostred poloprázdneho bazéna a rozprávala sa s jedným z pilotov. Rada sa rozprávam s pilotmi, nielenže mi prezrádzajú malé neznáme o lietaní, ale tiež používajú tú svoju špecifickú slovnú zásobu. Otázka o padákoch pilota rozosmiala. Nuž, pri výskoku zadnými dverami sa v tom lepšom prípade ešte ako tak dá vyhnúť chvostu lietadla, ale pri tej rýchlosti, v tej nadmorskej výške, ťažko povedať. Pri výskoku prednými dverami sa letová dráha parašutistu jednoznačne končí v motore. Ešte stále máte pocit, že by dvesto pasažierov na palube potrebovalo padáky?

Južania sú zváštna odroda ľudí. No a Taliani z juhu ešte viac. O Sicílčanoch sa napísala nejedna kniha, natočil nejeden krvavý pomstichtivý film. Počas letov do Palerma nerada dráždim kobru bosou nohou, o mafiánoch sa už narozprávalo kadečo. Ani slovo mafia v Taliansku nevyslovujem nahlas. Ibaže nie je Sicílčan ako Sicílčan. Neďaleko letiska je bar, v ktorom sa občas rada zasatvím na pivo, silnú kávu, či opekané zemiaky. Majiteľ je nie príliš vysoký a nie veľmi južansky vyzerajúci Sicílčan, ktorý je majiteľom baru len v rámci svojho hobby. Keď se sa v piatok večer dotrepali celá posádka na večeru, potriasal nám rukami, vítal nás, hlasno zdravil. "S tebou som letel," prihovoril sa mi potarší zavalitý pán v okuliaroch. "Kam ste so mnou leteli?" padla zbytočná otázka. Chlap sa chrapľavo zarehotal cez dym cigarety: "Do Palerma." No, že ja som vôbec mohla pochybovať! V ten večer nám na niekoľko tácok nabalili všetko jedlo, ktoré im v kuchyni ostalo. Pri odchode sme každý po jednej museli siahnuť. Aj keď ja som ako vegetarián žiadny pôžitok z mäsitých sicílskych jedál nemala, zahrala som sa na druhý deň na matku Terezu a podelila jedlo medzi mojich priateľov. Ten malý zavalitý majiteľ baru si ma získal. Nebyť lakomý je viac, ako byť bohatý. Pri pohľade na bohatého Palermčana, čo rozdáva jedlo mi pripadá vrcholne nemafiánske. Tak aká pravda je ukrytá vo všetkých tých príbehoch zo Sicílie?

Taliani sú nepolepšiteľní...