NEMUSÍM BYŤ BOHATÁ, STAČÍ TROCHU SLÁVNA

Človek by povedal, že slávni a bohatí majú vlastné lietadlá, dlhonohé letušky a pilotov, ktorí dostávajú za svoje nalietané hodiny "nemalú" mzdu. A ono to tak vlastne aj je. Poznám sa s pilotom, ktorý sa pokúšal dostať do služieb Georga Clooneyho, keďže on sa pohybuje medzi kontinentmi na vlastnom lietadle. Ale byť jedným z vyvolených sa zdá byť nemožné. Viem, že piloti sa trhajú o túto prácu, lebo hodinová mzda sa vyrovná takmer ich súčasnej týždennej. Ja by som do služieb najpríťažlivejšieho muža planéty šla len preto, že je to on. Možno by sme potom spolu napísali dobrý scenár a ja by som už lietala len ako pasažier na svojich cestách za filmovými festivalmi. Snívanie je úžasné.

(zdroj: google.com)

Občas tie lietadlá slávnych a bohatých pristávajú aj na letiskách, kde by to jeden nečakal. Pred pár týždňami sme s Enricom museli na letisku pozháňať velikánske kliešte. Od čias, kedy prišiel o celý zväzok kľúčkov, ostal jeho bicyke pripútaný hrubou reťazou k plotu letiska. Nastal čas pretrhnúť reťaze a vrátiť sa k mestskej cyklistike. Vyzerali sme trochu podozrivo, nemali sme dôkaz, že bicykel je Enricov, ale kto by tak okato kradol za bieleho dňa? Moje autíčko bolo obklopené veľkými čiernymi limuzínami, okolo postávali obrovskí muži v čiernych oblekoch, slnečných okuliaroch a s vysielačkami. Služobný vchod letiska bol pod drobnohľadom polície. "To bude veľké zviera," konštatujem pri pohľade na gorilu, ktorá si ma podišla premerať, keď sme s kliešťami ako svet prestrihovali reťaz, z ktorej by sa ani David Copperfield nevyvliekol. Je svet skutočne ružový, ak vás musí strážiť tlupa goríl? Dozvedela som sa, že tými vyvolenými v ten deň boli členovia skupiny Green Day. Ibaže mňa v ten deň o niečo viac zaujímala Enricova reťaz.

Ale občas sa aj tí slávni cítia byť len ľuďmi a stačí im obyčajné lietadlo, s obyčajným pilotom a úplne obyčajnými letuškami. Na palubu nastúpila nízka útla černoška. Strih vlasov, črty tváre, ktorej polovicu mala zahalenú štýlovými okuliarmi, som hneď pripisovala speváčke Skunk Anansie. Hlavou mi preletel obrázok strednej školy, hudobnej televíznej stanice a zimomraviek, ktoré vyrážali na mojej pokožke pri jej speve. Mňa ani tak neprekvapilo to, že by bola na palube, ako skôr to, že by som moha skutočne stretnúť ženu, ktorej hlas mi pripadá ako jeden z najúžasnejších na planéte Zem. Sledovala som ju počas celého letu. Nenápadne, ponúkla som jej časopis, usmiala som sa, keď som ju míňala s nápojmi. A potom zaspala. Prezrela som si strih vlasov, tvár, v poodchýlených ústach som si všimla krivé biele zúbky. V tom momente som vedela, že je to ona. Iné speváčky s jej príjmom by už dávno išli k zubárovi a uložili zuby do rovnorady, aby vyzerali ako bábiky. Jej zuby sú krásne, zdravé a krivé. Pri vystupovaní z lietadla mi to nedalo. "Prepáčte, ale často vám ľudia hovoria, že vyzeráte ako speváčka zo Skunk Anansie?" "Asi preto, že som to ja," keď sa jej špecifický hlas vydral z hrdla, podlomili sa mi kolená. Ľudí môžeme obdivovať za všeličo. Že pomáhajú iným, že dokážu pomôcť sebe a dosiahnuť v živote vysoké ciele, že vedia byť slušní, zábavní, nadaní. Ja som zrazu obdivovala tie náhody, ktoré mi život stavia do mojej každodenosti. Jedného dňa sa zbalím, odídem do Talianska a zrazu na palube stretnem Skin. Bez ovácií, potreby ukazovať sa, cestujúc v lietadle plnom iných bežných ľudí, ktorí možno nespievajú ako ona, ale určite majú talent na niečo úplne iné, neváha potriasť mi rukou a usmiať sa. Myslím, že tie malé veci robia z nás veľkých ľudí.

Asi pred týždňom mi dispečer povedal, že budem mať na lete dvoch invalidov. Často s nami cestujú ľudia pripútaní k invalidným vozíkom. Ich správanie napovedá, ako sa cítia, ich tváre sú popísanými stránkami v knihe, ktoré vyjadrujú ich pocity. Niektorí žartujú, smejú sa, iní sú vďační, skromní, no a potom sú tu aj tí, čo sú nezdvorilí, nepríjmení a zrejme nahnevaní na celý svet. A tak trochu im rozumiem. Život nám proste občas škrtá plány, ale kým žijeme, môžeme s ním stále vybabrať. Ja mám rada pasažierov, ktorí mi aj napriek svojmu handicapu dodávajú odvahu tešiť sa zo všetkého, čo mám. Naložili sme na palubu dvoch mladých ľudí. Dievča s krítkymi vlasmi, nemalo viac ako dvadsať rokov, ale už z jej pohybov bolo jasné, že jej telo je pružné, ohybné a vyšportované. Zrejme to znie nelogicky, ale ona si sadla na svoje určené miesto pružnejšie, než všetci ostatní pasažieri. Druhým invalidom bol muž v mojom veku. Nemohol vôbec pohybovať dolnými končatinami. Ale cez tričko sa mu črtali svalnaté ramená a na tvári mal velikánsky úsmev. Jeden z najkrajších Talianov, čo som tu za posledný rok stretla. Vtedy mi pohľad padol na ich oblečenie. Talianski paralympionici. "Akému športu sa venujete?," prihovorila som sa mužovi, kým som zápasila s jeho neveľkou batožinou. "Horolezectvu." Myslím, že išlo o šplhanie a štveranie sa po stenách a skalách. Už som rozumela, prečo má tak silné ramená. "Rada vás spoznávam," povedala som obidvom a cítila som sa poctená, že ich mám na palube. Boli sympatickí, usmiati a najmä veselí.

Nepotrebujem na palube členov skupiny Green Day, ani ich stretnúť na letisku, George Clooney by až tak nevadil. Ale mať na palube dvojicu paralympionikov je väčšia dávka optimizmu, než podávanie kávy slávnym a bohatým na palube ich súkromného lietadla.

"TY SI ALE TALIAN"

Zobudili ma dažďové kvapky. Klop...klop...klop klop klop.....klop klop klop klop klop... klopali na moje sny. Mala som pocit, že dopadajú akosi prirýchlo a príliš nahlas. Vedela som, že za okenicami nastala prietrž mračien. Po horúcom a suchom lete prišlo očakávané vykúpenie. Ale niečo tu nehralo... Otvorila som pravé oko, opäť ho zavrela a spala ďalej. Potom som vypleštila obe oči naraz! Stena zaliata vodou, strop premočený, vankúš celý mokrý a dlážka ukrytá pod mlákou sĺz padajúcich z neba, cez strechu, až do mojich snov. Prvá myšlienka patrila telefónu, mala som stand-by, teda pohotovostný stav, keď musím ísť s telefónom ešte aj do sprchy, no čím viac sa môj mozog spájal so zvyškom tela, napadlo mi, že som len na krok od vytopenia suseda, že mám nad hlavou potopu, ktorá sa zrejme môže čoskoro prevaliť do mojej spálne. Majiteľ bytu nebol nadšený, ja som sa tiež nenarehotala a dážď sa sype z neba ďalej a ďalej. Som zvedavá, čo ešte mám v tejto krajine zažiť. Lietanie, zemetrasenia, lži, únava, cestovanie, Taliani a teraz ešte aj záplava.

(zdroj: google.com)

Posledné týždne sa niesli v znamení preplnených letov, najmä dni ku koncu augusta. Palermčania sa vracali zo svojich letných domov, aby prišli zarábať mince, miestni sa vracali z dovoleniek na ostrovoch a v letoviskách na juhu Španielska, rodičia nechali kričať svoje rozmaznané deti počas návratu z Disneylandu pri Paríži.

V Krakove nebolo najkrajšie počasie, mali sme už takmer polhodinové meškanie a počas stúpania nás v olakoch poriadne zatriaslo. Niekoľko hláv s vystrašeným výrazom hľadalo v lietadle letušky. "Haló?" Prihvorila sa mi pani po päťdesiatke. "Viete poľsky?," nečakajúc na odpoveď, zasypala ma svojimi požiadavkami. "Urobte niečo s tým mikrofónom, je príliš nahlas, tá pani má veľmi agresívny hlas a mne je to celé strašne nepríjemné, ja ju nechcem počúvať, dajte to celé tichšie..." Musela som sa nadýchnuť a potom poriadne vydýchnuť, narátala som do päť. "Áno, hovorím poľsky." Pani na mňa prekvapene pozrela. Usmiala som sa. "Tak to dajte tichšie." "Nemôžem," kľudne som odvetila a natiahla ústa ešte do väčšieho úsmevu. "Ale keď ona má strašný hlas. Nepríjmený. Hrozný," pokrčovala pani rozhorčene a mne napadlo, či jej to celé stojí za to. Ľudia okolo nej sa už začali mrviť na miestach a znechutene kývať hlavami. "A čo mám podľa vás urobiť? Každý máme predsa nejaký has..." úsmev sa mi nestrácal z tváre. Úctivo som sklopila zrak a vybrala sa preč. Ľudia už skutočne nevedia, čo od dobroty.

V poslednej dobe mám často chuť na biely jogurt. V supermarkete som pred pár dňami objavila jeden hustý, chutný a sýty ... ako život.

Stála som v dlhej rade pri pokladni. Pán za mnou mal zlomenú ruku a veľa voľného času. Pani za ním mala podtstane menej času a dve knihy v ruke. "Len tie dve knihy? Tak prejdite..." povedal pán Zlomená Ruka. Nechcela som byť mrcha, môj nákup nebol najväčší a ani najmneší, vravím si, dve knihy ma nevykúpia. Ibaže potom sa za nami objavil manželský pár s veľkým balíkom plienok. Pán so zlomenou rukou mal veľa času a ja som nemala potrebu byť niekde o dve minúty skôr. Naznačila som im, nech prejdú, veď čo by som niekomu neurobila radosť. Muž si premeral pána so zlomenou rukou, potom mňa. "Vy ste tu spolu? Toto je vaša žena?" Záporne som potočila hlavou, nevenujúc mužovi s balíkom plienok pozornosť. "Vy ste Nemka?," pýtal sa ďalej, i keď môj pohľad bol zapichnutý do najvzdialenejšieho kúta nákupného centra. Opäť som potočila hlavou. "Odkiaľ ste?" No to mi už nedalo. Premerla som si zvedavého chlapa a odvrkla "Zo Slovenska." Muž sa usmial "To je imponujúce." Imponujúce bolo len to, ako maželka stála po jeho boku, nesledujúc ani mňa a ani jeho, hoci musela počuť každé jedno slovo. "Takže ste turistka?" Nie...a nie a nie. Pomaly sa snažil zo mňa dostať podrobnosti, hoci verím tomu, že by Slovensko hľadal na mape až do Vianoce a aj tak by ho bez Googla nenašiel. "Ak nie ste turistka, tak tu žijete?" Aj to bolo pre neho imponujúce. Imponujúce bolo aj to, že som ich nechala zapltiť za nákup skôr. "Tak môžeme byť priatelia?" V tomto momente som ľutovala, že som nešetrila svoj vlastný čas a zároveň som ľutovala ženu, ktorá sa tvárila, že snahy jej manžela sú bežné. Nemala som chuť rozprávať sa, nemala som chuť byť priateľom ženatého chlapa, čo kupuje plienky pre svoje decko a nevenuje manželke ani jediný pohľad. "Ak mi dáte svoje číslo, z času na čas vám zavolám..." "Čože?" Neverila som vlastným ušiam. "No dajte mi číslo a ja vám občas zavolám..." Neopýtal sa ma ani na meno, ani čo robím, ani mi nepredstavil svoju ženu, ani nepovedal, ako sa sám volá. Len som mu dala dať číslo, aby mi občas "zavolal". Tak sa tomu totiž hovorí v tejto krajine. Keby to bol môj manžel, už by som ho tým balíkom plienok zobrala cez tvár. Ale žena sa stále tvárila, že nič nepočuje, nepozrela s hnevom na manžela a ani s opovrhnutím na mňa. Zmenila sa na soľný stĺp a mne je jasné, že asi deväťdesiaťpäť percent mužov v tejto zemi by to považoval za jediné a vhodné správanie sa svojej polovičky. Stačilo.. "Nie." Odpovedala som jednoslovne, naznačujúc, že táto konverzácia je pre mňa ukončené. "Prečo?" Spomínala som niekedy, že obľúbené slovo v Taliansku je práve slovíčko "prečo"? "Nechcem vám dať svoje číslo." Muž si ma prekvapene premeral. "Priateľov môžeme stretnúť kdekoľvek, dokonca aj v supermarkete." Bola som v šoku. To, že talianskym národným športom je futbal a potom vzájomné podvádzanie sa v drvivej väčšine partnerských vzťahov, to som vedela. Ale aby mi niekto navrhol občasné "telefonovanie", keď s manželkou nakupuje plienky, to zabolelo. Sú muži skutočne z inej planéty a ja im len proste nerozumiem? Prečo tá žena neodkráčala najprv len z toho supermarketu a potom aj z ich spoločného života?

(zdroj: google.com)

Nevidím pod povrch, neviem, kedy tu mužom veriť. Myslia si, že hlboký pohľad do očí a dobre navarený obed s vychladeným vínom, stačia na výstrel do čierneho. Ale aj tak si myslím, že to nie je len v mužoch. Keby od žien nedostali vždy to, čo chcú, asi by zmenili taktinu poľovania. Ale nebudem sa hrať na múdru, človek sa učí na vlastných chybách. Síce bolestivo, ale najlepšie. Má svoje čaro mať za blízkeho priateľa Taliana, skôr než vykročím, rada sa poradím. Čo neznamená, že rady vždy počúvnem.

Každým dňom prichádzam na to, že si o ľuďoch robíme ilúzie. Ak ich skutočne nepoznáme (ak sa o niečom takom dá hovoriť), pozeráme sa na nich cez ružové okuliare, staviame zámky z túžob a ilúzií a pripisujeme im všetky tie vlastnosti, ktoré by sme chceli, aby mali. Akosi nemám šťastie, aby moje zámky stáli na pevných základoch a moje ilúzie padajú vo vetre ako domček z karát. Vyleštené auto, opálené telo a čarovný úsmev sú len lepidlo, na ktoré rady sadnú slabšie a menej odolné jedince. Letná láska je vždy kratučká. No a v Taliansku platí jednoznačne, že tých letných lások je na každý týždeň niekoľko a len čo tá prvá zájde za roh, otvára sa náruč druhej, zataľ čo tá tretia je ešte len na ceste. "Mamma mia.."

Snáď jednou z vecí, ktoré sú na Talianoch aspoň trochu "imponujúce" je, že svoju vášeň neukrývajú, zatiaľ čo muži, ktorých som doteraz stretla kdekoľvek inde na svete, často klamali ženám za chrbtom, tváriac sa, že všetci sú šťastní.

Nezáleží na tom, odkiaľ človek je, ale na tom, aký je.