streda 9. novembra 2011

PRIATEĽA NEVYMYSLÍŠ

Občas niektoré veci vieme, ale ani nám nenapadne o nich premýšľať.

Pristáli sme po dlhom lete z Cypru. Cítila som únavu v chodidlách a túžbu po teplom jedle. Bola som na nohách od pol štvrtej rána a strávila v lietadle asi tak sedem hodín. Kapitán nás strašil, že počasie bude naozaj zlé počas celého letu, že nás čakajú turbulencie, kedy bude nevyhnutné posadiť sa kamkoľvek a pripútať. Vraj sa pokúsi zlej predpovedi počasia vyhnúť letom vo veľkej výške. Podarilo sa mu. Jemné zachvenie trupom lietadla sme cítili len počas prvého vzletu, potom už bolo všetko pohodlné a bezbpolestné.

Tohto kapitána mám akosi rada. Počas letu do Zaragozy začiatkom júna, ma nechal sedieť medzi ním a druhým pilotom. Sledovala som, ako zatláča pedále a pripravuje sa na rozbeh lietadla, pýtala som sa nespočetné množstvo otázok, sledovala radar, na ktorom sa krajiny striedali a hranice prestávali tak naozaj existovať. Pristátie nad tým kusom zeme nebolo tak napínavé, všetko bolo suché a vyprahnuté. Ale i tak som sa cítila ako súčasť počítačovej hry. Urastenému Srbovi, ktorému už vek vpísal do čela hlboké vrásky, sa včera rozviazal jazyk. Povedal múdru, jednoduchú vec: "...priatelia tiež dokážu zabúdať". Prišla som do mesta, kde som nepoznala nikoho. Čas, ktorý trávim v samote nad knihami, pri filmoch, premýšľaní a písaní, mi poskytuje nekonečno pristoru na snívanie a túžby. Predstavujem si svojich priateľov, ľudí, ktorí tvorili ešte nedávno moju každodennosť. Kapitán povedal: "Ešte rok, dva, maximálne tri a keď im zavoláš, nebudú vedieť, kto vlastne volá." Nechcem, aby mal pravdu, ale cítim v kostiach, že v istom slova zmysle bol len realistom. Sú ľudia, ktorých by som nikdy na svete nechcela opustiť, ale dnes je svet prirýchly a nemôžeme v ňom žiť len tak, potrebujeme tých, ktorým povieme o "boliestkach", tak ako sa musíme niekomu pochváliť, keď nám tvárou preletí úsmev. Napadlo mi, či sa moji priatelia na mňa tešia, či na mňa myslia vtedy, keď ja na nich. Viem, že nie som dokonalým príkladom prejavu priateľstva, mnohých ľudí akosi ľúbim, no často to nedokážem prejaviť. Len čo som vyšla z letiska, v telefóne sa objavil zameškaný hovor...trvalo mi asi hodinu, kým som prišla na to, od koho... Vtedy som pochopila, že ak ja zabúdam, nemôžem sa hnevať, že iní tiež zabúdajú...

Lietanie mi spôsobuje istý spôsob satisfakcie. Občas ma pasažieri nudia, často ma hnevajú, ale každý deň sa nájde aspoň jeden, ktorý poďakuje. V Brindisi pred pár dňami vystupovala skupinka nízkych uhladených Talianov: "Ulrike, si slnko nášho dňa." Keď mi asi štvrtý pasažier v ten istý deň povedal, že ma ľúbi (aj to sa im občas stáva, tým Talianom, že sa počas päťdesiatminútového letu dokážu strašne zaľúbiť), konštatovala som len, že mi nemôžu vravieť tak príjemné veci, lebo ak sa raz stane, že ma vek, znechutenie, alebo akási iná túžba prinútia opustiť pozíciu letušky (áno, to zrejme skutočne som), potom mi tie komplimenty a vyznania lásky budú chýbať. 

Batman a Robin, (obrázok z google.com)
Mimochodom, Ulrike v skutočnosti vôbec nie je moje meno. Ale Taliani žerú, ak mi kolegoviadávajú nemecké przývky. Často mi pri vystupovaní potriasajú rukou so slovami "Danke schon." Vraj som ako všetky nemecké ženské postavy z talianskych filmov - vysoká a blond, s ostrým prízvukom, výrazným "r". Viem si predstaviť, ako tí naši pasažieri sedia pri svojich večerných špagetách a len tak, medzi rečou a glgmi dobérho vína prehodia "Dnes som videl v lietadle vysokú Nemku, aspoň o dve hlavy bola vyššia... Ulrike, taká nosatá, s ostrým "r"... Tak som si kúpil stierací lós, lebo som si myslel, že mi prinesie šťastie..." 

Vymýšľať si mená na palube lietadla je občas zábavné. Nedávno sa moja posádka skladala z Robina, Batmana a ja mňa, Ulrike... Ja nepíšem filmové scenáre, ja ich momentálne žijem...  

utorok 1. novembra 2011

PRÍBEH JEDNEJ REFLEXNEJ VESTY

Lietadlo kleslo k zemi, keď mesto už dávno spalo. Pasažieri rýchlo vystúpili, aby sa s kuframi dostali k poslednému autobusu do centra a k odparkovaným autám, ktoré sa strácali v hmle a chlade. Zrazu sa mi noci v Taliansku zdajú studené a tmavé.

Odišla som z letiska bez reflexnej vesty. S kapitánom som vypochodovala bez toho, aby ma upozornil, že mi niečo chýba. Poprosila som Enriho, aby skočil do lietadla a vypýtal od technika vestu, ktorú som tam zabudla. Neviem na koho a na čo som myslela, ale určite to bolo atraktívnejšie, než reflexná vesta. Spomínam si..., bol v tom dispečer, čo má najdlhšie riasy na území celého severného Talianska.

Mala som pocit, že stratené sa už nenájde. Lietadlo môže v noci odletieť na iné letisko, technici si môžu vestu nechať, alebo ju len tak hodia do koša. Napadlo mi, že je to len obyčajná krikľavá vec. V aute mám druhú, síce oranžovú, ale reflexnú... No aj tak. Moja bola tá prvá. Všetko prvé je iné. Pamätala si moje prvé nerozvážne kroky po Boingu, keď som prvý raz vo vysokých opäťkoch musela otvoriť únikový východ nad krídlami, pamätala si môj smiech počas návšetvy letiska v Londýne, pamätala si slzy pri lúčení v Bratislave a prvé váhavá vstúpenie na územie letiska, kde už niekoľko mesiacov lietam hore a dole a zase dole a hore. Prišlo mi ľúto, že som stratila ten kus žltej látky, na ktorej bolo napísané moje meno.

Enri je ten najväčší kúzelník spomedzi všetkých kúzelníkov. Na druhý deň reflexná vesta trčala z mojej poštovej schránky na letisku. Opäť som zacítila vôňu môjho parfému, keď som sa pyšne navliekala do môjho "hi-vizu", ktorý sa predral cez uniformu a zakliesnil v nitkách reflexnej vesty. Tešila ma taká obyčajná hlúposť, hmotná vec, ktorá sa dá zničiť, stratiť, rotrhať, spáliť, stratiť, ale na druhej strane aj milovať.

V ten deň sme leteli do Poľska. Dispečer na letisku len kúsok od centra mesta Wroclaw pochopil z môjho pohľadu, že ho vyzliekam z jeho jasnožltej reflexnej vesty s nápisom LOT WRO. Jeho vesta bola veľká, nová, čistá a hlavne poľská. Pri pohľadne na moju uslintanú tvár, túžbou rozšírené zreničky, vlasy vyšpanované do výšky od vzrušenia a červeň líc, ktoré horeli pri predstave poľskej reflexnej vesty, bez slova vyzliekol kus leteckého odevu a podal mi ho. Teda ju - moju novú reflexnú vestu. Keďže dispečeri musia mať reflexné vesty, lebo sa pohybujú okolo lietadiel, po rampe a popri termináloch, nemohla som ho nechať odísť len tak. Za darované sa treba slušne poďakovať a navyše bol ten mladý Poliak naozaj sympatický, nuž som mu zverila moju (trochu špinavú) "haj-vizku". Videla som už len, ako odpochodoval po schodoch, strácajúc sa v tme v mojej veste, objímajúc v rukách novú súčasť môjho odevu - LOT WRO.


Mám hlúpy zvyk, rada sa citovo viažem k hmotným predmetom, ktoré mi pripomínajú isté šťastné momenty. Moje denníky boli vždy plné starých vyblednutých lískov na autobus, vlak, či leteniek, obalov zo žuvačiek, cukríkov. V poľských knihách mám nalepený obal z "kisielu" (želatínovej sladkej hmoty), staré zodraté jeansy, ktoré prežili moje prvé koncerty sa krčia v kútoch skríň, tričko mojej prvej lásky mi slúži ako pyžamo. Nikdy nič nevyhodím. Len keď sa popálim, zlomím si srdce, sklamem sa, znenávidím a neviem odpustiť, vyhadzujem všetko rad radom. Keď city nemajú silu, teplo a moc, nič mi ich nedokáže pripomenúť.

Nechcem sa viazať. Veci sa dajú stratiť a zničiť. Len skutočné spomienky ostávajú. Pocity, ktoré prežijeme a milujeme, majú svoje miesto v nás. Príbeh s reflexnou vestou, ktorá sa teraz túla po Poľsku ma privideol k zisteniu, že opäť viem bez zaváhania spontánne priložiť ruku tam, kde sa dá. Že nemusím stále všetko plánovať a opäť viem robiť veci, lebo sa mi chce a nie preto, že sa to má. Zlomená duša sa zliepa dlho, ale zliepa. Ak viem len tak darovať reflexnú vestu, ktorej predstava straty ma ešte noc pred tým desila, znamená to, že si začínam skôr ceniť momenty, než predmety, ktoré mi tie chvíle môžu pripomínať.

Radšej si budem na cestu svietiť úsmevom, než reflexnou vestou...