S MAČKAMI NA NOHÁCH, S ÚSMEVOM NA PERÁCH

Punta Helbronner je turistickou atrakciou ako sa patrí. Alpy vystavujú na obdiv (takmer) všetky svoje vnady aj bytostiam, ktoré v živote nepočuli slová ako alpinizmus, cepín, horolezec a podobne. Stála som na veľkej plošine a v nemom úžase som sledovala taliansku rodinu s troma deťmi vo veku od sedem do dvanásť rokov. Naviazali sa lanami a stratili za rohom. Už som ich nikdy viac nevidela. Tým sa nesnažím povedať, že sa im niečo stalo, s najväčšou pravdepodobnosťou prešli po ľadovci na francúzsku stranu (cink!, prvé myšlienka, o čom sa dá snívať), alebo sa len prešli smerom ku krásnemu štítu Dente del Gigante (Zub obra) a cez chatu Torino sa vrátili na Punta Helbronner. Malými dúškami som popíjala kávu a sledovala skupinu mladých ľudí, čo si kontrolovali popruhy, vyberali laná a podávali navzájom mačky (cink!, druhá myšlienka, ktorá sa už ale reálne začala meniť na sen). Cez Vallée Blanche zavial jemný vietor a rozknísal mi pramene vlasov. Cez objektív som sledovala dve postavy, ako sa zviazané lanom fotia uprostred ľadovca. CILILING!

Leto sa z hôr vytráca akosi rýchlejšie. Courmayeur je začiatkom septembra chladné, keď sa slnko schová za masív Mont Blancu. V noci sa údolím prehnal dážď, bála som sa novej snehovej vrstvy. V pyžame som vybehla na ulicu, aby som videla, aké mi tam hore nadelili ráno. Prekrásne. Všetci ešte spali, ani pes neštekol. Teplá káva, teplé pečivo a už som šnurovala topánky, balila rukavice. O pol hodinu som s plnou výbavou smerovala do Valée Blanche. "Tu musíš preliezť ponad prekážku. Vymysleli si to Francúzi. Dávaj si pozor..." povedal Angelo. Takže mi tam hore nadelili nielen slnečné teplé ráno (ďakujem), ale ešte aj anjela strážneho (ďakujem sto razy). Predo mnou pár ľudí, za mnou pár ľudí. Trpezlivo sledovali ako spúšťam váhu vlastného tela pomedzi kovovú konštrukciu schodiska bez zábradlia a skaly. Nohy sa dotkli snehu, srdce mi išlo vyskočiť z hrude. Už niet cesty späť. Som tu, pod pánom Mont Blancom. Nasadili sme si mačky, zviazali sa lanami a vykročili. Ani neviem ako, stratili sme skupinku, čo kráčala s nami. "Máš dobré pľúca," povzbudivo ma udieral do ramena Angelo. Vysvetlila som, že v kabíne lietadla je nižší obsah kyslíka, to preto. "Aj srdce máš silné," nedal sa a ja som pyšná sama na seba, ťahala ako ratrak. Učila som sa ako kráčať s mačkami do kopca, ako intenzívne vyšľapať veľmi strmý svah, ako schádzať dolu, že nesmiem zabúdať na lano, držať rytmus, byť pozorná. Cepín mi pripomínal, že ma čaká ďaleko viac, než len slnečný svah. Cítila som v sebe toľko vzrušenia, že sa mi chcelo plakať. "Poď", Angelo jemne trhol lanom, ktoré nás spájalo. Stále na mierne exponovaných skalách. Vysvetlil mi, že okrem ozrutných topánok sa nechávať mýliť mačkami, ale v skutočnosti mojej rovnováhe nemôžu ublížiť. Použila som ruky, zachytila sa o pár skál a zrazu som sedela s nohami vo vzduchu, vysoko nad mestečkom Courmeyeur. Viac ako tisíc metrov prázdna podo mnou boli ako med na teplom rožku. Z termosky sme odpili horúci čaj. A tak sme sa túlali po Vallée Blanche, obchádzali priepasti, sledovali Mont Blanc a počúvali hukot kamenných lavín, ktoré sa v diaľke spúšťali na taliansku stranu. Vrátili sme sa do Col du Geant. Tento raz sa nám nohy kývali vo vzduchu nad Val Vény, kým sme zo skál pozerali na to najkrajšie, čo mi Zem mohla dať - hory.

Milujem kopce. Nútia ma premýšľať. Sledovať, kam kráčam a prečo. Posúvať vlastné hranice. Pred rokmi by mi Vallée Blanche pripadala byť miestom samovrahov, teraz je to pre mňa ten najemotívnejší zážitok, aký som kedy v horách mala. "Teraz musíš ísť vyššie," povedal Angelo a pomohol mi vysnívať ďalší sen. Sny sú na to, aby sme žili. Ak si neplníme sny, prežívame. A nikdy nie je neskoro. Ešte stále mám čas, aby som hranice vlastných možností posúvala ďalej.

Opýtala som sa Angela, či je Aréte príliš nebezpečná. "Hory nie sú nebezpečné, pokiaľ neriskuješ." Viem, že je to aj o šťastí, ale celé je to najmä o zodpovednosti. Noc pred odchodom do Vallée Blanche som napísala mame, že nebudem riskovať. A že jej napíšem, keď budem dole živá a zdravá. Môj otec netušil, čo robím. Bolo to nefér. Ale nechcela som ho strašiť. Keby vedel, že s mačkami na nohách pôjdem na ľadovec plný priepastí, nespal by. Po návrate som mame poslala fotografiu, ako šťastná, ešte stále pripútaná k lanu, sa smejem do objektívu. "Môžem to už povedať otcovi?" A tak som s malou dušičkou priznala, kde som sa celý deň stĺkala a myslím, že tak trochu mi otec nechcel veriť. Zodpovednosť. Musíme veriť len sebe. Nikomu inému nemôžeme veriť tak, ako sebe. Len vtedy môžeme siahať do batôžka snov a neriskovať to, čo nám dali naši rodičia a nikde sa to kúpiť nedá - holý a jednoduchý život. (O niekoľko dní, pri výstupe na Mont Blanc, pochovala lavína Slovensku v mojom veku. Je mi to veľmi ľúto.)

Pri chate Torino sme stretli veľa ľahkovážnych ľudí každej vekovej kategórie. Mamičky s detičkami, všetci veselo v teniskách, hoci ich velikánske žlté tabule upozorňovali na to, že vstupujú do zóny životu nebezpečnej. Nad jednou z ľadovcových priepastí stála, na takzvanom snehovom moste, pani v strednom veku, usmievala sa pri pohľade na naše chodidlá a mačky. Zrejme mala z toho zážitok. Možno ešte nikdy nevidela človeka s mačkami. "Vy neviete, na čom stojíte," povedal jej taktne Angelo. "Ale viem," sebavedomá odpoveď mi odviala ofinu. "Neviete." Rázne odsekol. "Keby ste vedeli, nestáli by ste tam." Prekročili sme most, aby sme sa do neho neopreli váhou našich tiel. Neviem, aká hlboká bola tá priepasť. Ale tej pani by z nej už nič nepomohlo. Angelo mi porozprával, ako sa na Puntu Helbronner vyviezol školský výlet. Mladé dievča prešlo do nebezpečnej zóny, aj keď tam boli milióny tabúľ a kovových bráničiek, ktoré naznačovali, že ide do rizika. Postavila sa na čerstvý snehový previs, ktorý jej túžbu po dramatickej fotografii nevydržal. Našli len bezvládne telo. Nestačí robiť, len to, čo chceme, ak to nerobíme zodpovedne.

V ten večer sa mestečko Courmeyeur opäť topilo v tme. A ja som sa topila v únave, zaspávajúc nielen s hlavou v oblakoch. Milujem hory.