ZEMETRASENIE

Môžeme si v živote naplánovať, čo len chceme, aj tak nikdy nevieme, čo nás naozaj čaká.

Pred týždňom som letela náročné plné lety. Ani pasažieri, ani posádka a ani moja nálda sa nedokázali vyštverať nad bod mrazu. Čakala som,kedy už konečne pristanem a po jedenástich hodinách služby sa zvalím do postele. Občas aj také dni musia byť. Snažím sa, ale nie vždy sa viem usmievať na každého, nie vždy dokážem všetko prelúskať s ľahkosťou ostrieľanej profesionálnej letušky, od ktorej som ešte na míle vzdialená.

Vyzula som nepohodlné topánky, vyzliekla uniformu a vliezla do sprchy. Bola sobota, susedia vysedávali opäť v bare pod mojimi oknami, ulicou sa preháňali autá s otvorenými oknami, z ktorých sa valila hlasná muzika. Pomaly som zaspávala. Mala by to byť taká bežná sobotňajšia noc po dlhej šichte...

Človek má určite vrodený nejaký ten šiesty zmysel. Možno preto, že sme tiež len akési zaodeté rozprávajúce zvieratá, možno preto, že máme v sebe akúsi vnútornú silu. V skutočnosti som sa nad tým príliš hlboko nezamýšľala. Prebudila som sa so zvláštnym pocitom, akoby sa niečo malo diať, akoby niečo viselo vo vzduchu. Pohľad mi padol na zastreté okno, cez odchýlené okenice sa do izby takmer vôbec nepredieralo svetlo z ulice. Hrobové ticho. Srdce mi malo vyskočiť z hrude, len som ešte stále nevedela prečo. Zrazu ten divný zvuk a hukot okolo, posteľ tancovala na dlážke izby, okenice sa pohybovali, skrine do seba narážali a v kuchyni hrkotali poháre na víno. Najprv mi napadlo, či zase niečo kopú plynári. Ibaže plynári kopú inak, navyše bolo skoré nedeľné ráno... Mala som ten pocit, že je skoré ráno, hoci som nevidela na ručičky budíka. A žiadny Talian by v nedeľu skoro ráno nič nekopal. Pohyby sa začali zintenzívňovať. Držala som sa rámu postele, v polosede som pozerala okolo. Nemohla som sa pohnúť, telo mi zachvátil jeden veľký kŕč a vtedy som pochopila...zemetrasenie.

Vždy som si myslela, že zem sa trasie len v Hollywoode pri natáčaní katastrofických filmov, v Japonsku a všade tam, kde ja určite nie som. Nikdy by mi nenapadlo, že sa raz náhoda postará o to, aby som sa zobudila do noci, ktorá navždy zmení môj pohľad na silu prírody.

Chvíľu som mala pocit, že sa tie otrasy nikdy neskončia, že desivý zvuk nezmĺkne. Bála som sa pohnúť, vytiahnuť nohu z postele a myslím, že na chvíľu som prestala od strachu aj premýšľať. Cítila som, ako sa chvejú múry domu, ako sa pohybuje celá stavba, ako tancuje posteľ, z ktorej bol môj pokojný spánok vyhnaný na dlhé obdobie.

A opäť to hrobové ticho. Dom zastal, okenice sa prestali hojdať, sklo a poháre na víno v kuchyni prestali nôtiť svoje ranné melódie. Bolo po všetkom. Na chvíľu.

Siahla som rukou po nočnej lampe, ručičky budíka ukazovali len pár minút po štvrtej. Vyskočila som na rovné nohy a rozbehla sa ku kuchynskému oknu, v presvedčení, že som si len niečo zle vysvetlila, alebo že pri pohľade z okna nájdem vysvetlenie na moje nevyslovené otázky. "Ragazzi..." začali vykrikovať susedia, čo ešte stále vysedávali pred už dávno zavretým barom. V oknách okolitých domov sa zapaľovali svetlá, ľudia sa hrnuli na ulicu v strachu. Nevedela som, čo robiť. "Do pekla, je možné, že som prežila zemetrasenie? Cítil si niečo?", vyťukala so znaky na telefóne a odoslala správu Enrimu. "Všetci sme hore, áno, zemetrasenie, len sa upokoj, všetko je ok, neboj sa." Odpoveď prišla skôr, než by moje otázky mohli zastihnúť adresáta. Bála som sa. Bála som sa zataiľ najviac v celom svojom živote.

So zapáleným svetlom v izbe, zašila som sa pod perinu, snažiac sa nájsť na internete čo najviac infomrmácií o tom, čo sa vlastne stalo, prečo a čo robiť ďalej. Prvý raz v živote som si želala, aby ma o štvrtej ráno zavolali zo služby stand-by lietať. Mala so pocit, že tam hore, desať kilometrov nad zemou, budem oveľa viac v bezpečí.

(zdroj: google.com)

Niekoľko minút po piatej som zvažovala odísť na letisko a byť medzi ľuďmi, keď nastala druhá silná vlna záchvevov. Izba bola zaliata svetlom nočnej lampy, tento raz som dôkladne videla pohybujúce sa okenice, dvere na skriniach, záves na okne a luster nad mojou hlavou sa hojdal zo strany na stranu. Pocit, že celý dom chodí zľava doprava a naopak, ma opäť pripútal ťažkými okovami o posteľ. Utekať, či čo?

Podľa odporúčaní na internete som skontrolovala, či náhodou neuniká plyn, ráno som prezrela steny izieb, či náhodou nie sú popukané múry. Myslím, že moja hlava sa nechcela poddať myšlienke o silnom zemetrasení, stále som si myslela, že nás len trošku pohojdalo.

V ten deň sa otrasy zopakovali niekoľko razy, nasťastie už boli slabšie a najmä som sa snažila byť čo najviac v spoločnosti ľudí. Myslela som si, že je po všetkom. Ale večer ma zaliala vlna strachu. Prvý raz, čo som sa nasťahovala do pekného talianskeho bytu, prišlo mi ľúto, že bývam sama. "Môže sa mi niečo stať?" Napísala som správu Enrimu, dúfajúc, že ma podporí, bude chlácholiť. Nechlácholil. "Môžeme umrieť. Ale to najhoršie je snáď za nami. Ak niečo, zober kľúče a rýchlo utekaj z domu." Vydesil ma, ale dobre spravil. Spala som oblečená, tenisky rozšnurované pri posteli, pas a doklady pri dverách. Bola som vďačná aj za tri hodiny spánku a možnosť pred piatou ráno vypadnúť do roboty a celý deň stráviť v lietadle nad európskym kontinentom.

Už je to týždeň, ale zem sa stále chveje. Včerajšie otrasy boli silnejšie, občas sú ešte citeľné. Okrem toho, že to človeka vydesí, zrejme momentálne nejde o život. Ale kto vie, kedy a ako sa to všetko môže vrátiť. Zemetrasenie si zobralo sedem ľudí, zničilo domy, autá, ulice, cesty, kostolné veže, historické pamiatky a nádej mnohých na pokojný spánok.

Človek môže byť génius, môže konštruovať lietajúce monštrá, vyrábať zbrane, vládnuť národom, ničiť slabších, ale nikdy nevyhrá nad silou prírody. A ak sa má niečo stať, môžem žiť aj na konci sveta, osudu neújdem.

Myslím, že prežiť zemetrasenie raz za život stačí. Občas mám ešte pocit, že sa mi chveje zem pod nohami. Možné to je, ale na druhej strane, snáď je to už len únava a nervy.

Verím, že máme šiesty zmysel, že sme ako zvieratá a dokážeme vytušiť, keď je niečo vo vzduchu. Pamätám si na hlasné vrešťanie mačky za oknom v noc zemestrasenia. Začínam veriť, že rozum môžem oklamať, ale city a pocity nie.

(zdroj: google.com)

SPÁNOK

Pred nástupom na prvú "rannú" v týždni nikdy nemôžem spať. A ešte nemôžem spať, keď mi je smutno a ešte vtedy, keď cítim, že ma budú trápiť nočné mory.

O snoch som písala neraz, sú sčasťou môjho bytia, mojej každodennosti a len málokdy si ich môžeme vybrať.

Pred pár dňami som padla únavou. Pod viečkami sa mi začal premietať farebný film skôr, než som hlavu položila na vankúš...

Sedela som v prvej rade, sedadlo 1A. Nebol to let spoločnosti, pre ktorú pracujem. Nepoznala som posádku a viem, že som necestovala sama. Ešte sme nezačali ani rolovať, keď som si všimla, že panel pod oknom netesní, v lietadle bola viditeľná diera. Pokúsila som sa na nedostatok upozorniť letušku. "Ak s týmto vzlietneme, čaká nás dekompresia. Toto lietadlo nepoletí." Ale nikto mi nevenoval pozornosť. Len ten niekto, kto cestoval so mnou, prikývol. Och áno, v lietadle bola viditeľná diera, že som ňou mohla prepchať niekoľko prstov. Kapitán dal posádke pokyn sadnúť si na svoje miesta, motory sa roztočili a o niekoľko sekúnd sme sa odliepali od zeme. Piloti prišli na chybu rýchlo. Povedala som predsa, že tá diera nebola malá. Zrazu sa stúpanie zmenilo na strmé klesanie nad mestom. Vedeli sme, že buď musíme rýchlo pristáť, alebo urobiť nejaký rozumný manéver. Klesanie bolo také prudké, že som sa musela nohami zapierať, aby som neskĺzla zo sedadla, hoci som bola pripútaná. Pamätám si pohľad na vlastné nohy, na moje tenisky.. A zrazu som sedela medzi pilotmi a sledovala, čo sa deje. Mesto pod nami sa približovalo. Ulice boli plné, moderné. Určite to nebolo žiadne talianske mesto s historickým centrom. Mali sme na dohľad väčšie parkovisko, široké ulice, medzi vysokými budovami sa otvorili priestranstvo a ja som pochopila, že kapitán sa pokúsi nasmerovať lietadlo práve tam. "To miesto je primalé na pristátie," pomyslela som si. Piloti sa dotkli zeme a pokúsili sa lietadlo opäť zdvihnúť. "Len sa chceme odraziť, aby sme nabrali zase výšku a rýchlosť a mohli sa otočiť naspäť na letisko," povedal pomocný pilot. Aká blbosť, to je predsa nemožné. Vedela som to ja, vedeli to aj piloti, ktorých som nepoznala. Ale chceli sme veriť slovám, ktoré nedávali žiadny význam. V trupe lietadla bola diera a za mojim chrbtom ďalších takmer dvesto pasažierov. Je zrejmé, že manéver sa nepodaril... Posledné, čo si pamätám, sú len tie moderné široké ulice."

(zdroj: google.com)

Neviem, prečo ma prenasledujú takéto sny. Nebojím sa lietať a nikdy som sa nebála. Keď sa mi snívajú sny o lietaní, vždy sa zobúdzam pokojná a neváham opäť nastúpiť na palubu. Som si vedomá toho, čo sa môže stať. A som si vedomá toho, čo by sa mi mohlo stať, keby moja kancelária nebola v oblakoch, ale tu, medzi ostatnými ľuďmi. Tiež neviem, prečo sú moje sny farebné, prečo boli moje tenisky v sne červené, prečo boli ulice mesta plné farebných veľkých plagátov a reklám, prečo oči kapitána boli hnedé.

Od detstva ma prenasledujú nočné mory. Pokúšala som sa nájsť východisko, ale zatiaľ ešte nepoznám kľúč, ktorý by odomkol moju bránu k pokojnému spánku. Mám fóbiu z hadov. Ak vidím v sne samú seba v lietadle, ktoré má dopadnúť na zem v dôsledku rapídnej dekompresie, vstanem pokojná a oddýchnutá (no, možno nie úplne, ale dosť na to, aby som prežila ďalší deň). No ak ma v sne prenasledujú hady, vstávam vystrašená, srdce mi občas vyskakuje z hrude a viečka sa topia v únave, ktorú nemôžem ukryť. Dnes v noci boli hady všade a ja som kričala a kričala z plných pľúc, ústa dokorán v prosbe, aby išli preč. Prebudila som sa v strachu, uvedomujúc si, že som zrejme kričala nahlas a naozaj.

Neviem, kde sa tie sny berú a prečo ma prenasledujú celý život. Nočné mory ma unavujú od čias, čo si pamätám, že mám schopnosť snívať. Bojovali s nimi moji rodiči, keď som bola malým deckom, bojovala som s nimi sama, keď som vyrástla zo školských šiat a bojujem s nimi teraz, keď sa na noc ukladám do prázdnej postele. Vždy skontrolujem, či som zamkla, no a občas pre istotu nechávam zapálené svetlo, ak by sa niektoré tie potvory pokúsili vysať zo mňa aj posledné kvapky energie.

Je ešte len skoré popoludnie a ja sa už cítim unavená, potrebujem spánok...pokojný, hlboký a hrejivý.