NOČNÉ

Občas si z pasažierov robíme žarty. Nie preto, že by sme sa im mali chuť vysmievať, alebo že by sme ich nebrali až tak vážne. S úsmevom ide robota rýchlejšie a ľahšie, kto sa smeje, nemá vrásky okolo očí. A ak má, sú to veselé vrásky.

Občas si z pasažierov robíme žarty - možno trochu nemiestne. Ale aj to len preto, že máme chuť v konzerve, v ktorej pracujeme, vytvoriť atmosféru, ktorá by sa ľahučko vpíjala do kože. Nemieste sú len preto, že pasažieri občas nepochopia náš zámer.

Mám kogeov, ktorí sa vedia smiať úprimne, potom tých, čo sa smejú, ale nevedia prečo vlastne, no smejú sa, lebo sa to od nich očakáva a všetci okolo sa smejú tiež. No a potom mám tých kolegov, čo sa nesmejú vôbec. Nad tými sa nezamýšľam, nestrácam čas s niekým, kto celý deň nevidí jediný dôvod na spontánny smiech.

Dnes sa kolegovi podaril žart (len trochu nemiestny). Škoda, že to nebolo na mojom lete. Mladí stewardi radi skúšajú nervy pohľadných pasažierok. Jedna z nich sa šla dnes vycikať (tak, ako mnohé íné, možno len trošku menej lákavé). Kolega jej podal pohár, zrejme naznačujúc, že toaleta je mimo prevádzky. Myslím, že každý by pochopil, že to desať kilometrov nad zemou nemôže myslieť až tak vážne. Prípadne by som sa ho opýtala, o čo mu ide a po zamknutí dverí na toalete by som skúsila, či sa dá spláchnuť. No určite by som v malej toalete lietadla necikala do dvojdecového umelohmotného pohárika. Ale aj také sa nájdu... Škoda, že to nebolo na mojom lete, asi by som smiechom pustila aj ja a boli by sme na palube dve, čo máme problém z močom.

Bežne sa vraciam z práce skutočne neskoro. Nočné príbehy sú najkrajšie. Sú ako sny, ktoré mi teraz tak veľmi chýbajú. Medzi mojimi emailami sú aj tie, ktoré som označila ako zakázanú poštu, ktorú nikdy nechcem otvoriť. Sníval sa mi včera sen, že som ich predsa len čítala a presne slovo za slovom si pamätám ich text. Nuž, som si takmer istá, že viem, čo v tých neotvorených mailoch stojí. Nehovorím, že mám nadpozemskú silu, len, že príliš dobre poznám človeka, ktorý ich poslal. Práve preto ich nečítam. Na druhej strane, ten sen ma povzbudil. Vedomie, že som napísaným riadkom dokázala čeliť znamená, že konečne žijem dnes, momentom čo mám a nie tým, čo som kedysi chcela.

Nočné návraty do prázdneho bytu sú príjemné. Prinášajú vánok, úsmev a pocit, že ďalsí deň som lietala v oblakoch. Moja hlava je unášaná smiechom.

PORTSKÉ

Taliani sa na palube strašne radi hádajú. Majú pocit, že ak nastúpia s veľkým kufrom, mojou úlohou je usmievať sa, hladkať ich po líčkach zdutej tváre, hľadať miesto pre ich nadrozmerný kufor, ktorý sa nikde nezmestí, priniesť im vankúš a deku, ak im je zima a obslúžiť ich v ktorejkoľvek fáze letu. Ibaže tak to nefunguje. Ja nikoho batožinu nebudem dvíhať (s výnimkou starých dám a tehotných žien), vankúše a deky na palube nemáme a nemôžem za to, že ich letištný personál nechal stáť na slnku viac ako dvadsať minút, aby sa vôbec dostali do lietadla. Včera si nastúpila mladá slečna, Enri by povedal, že taký typ od Stredozemného mora. Mne bolo dosť jedno, čo je to za typ. V ruke držala taliansky občiansky a ťahala kufor, ktorý mala problém nadvihnúť, strkajúc mi ho do dlane. Pozriem na ňu a s úsmevom, ktorý som si nacvišila ako opica v cirkuse, pýtam sa, čo môžem pre ňu urobiť. Najviac ich poburuje, keď mi strkajú kufre do rúk a ja sa tvárim, že nerpozumiem reči ich tela Ja mám jeden chrbát a fakt, že mám meterosemdesiat neznamená, že som poslíček a dvíhač kufrov. Tak ma slečna taliansky upozornila na to, že jej mám vyložiť kufor. Žiadne také, ako prosím vás, mohli by ste, prepáčte, potrebujem pomôcť. "Ja ťa môžem, moja drahá..." preblesklo mi hlavou a povedala som jej, že nerozumiem taliansky. Ibaže čas sú peniaze, náplňou mojej práce je pasažierov čo najskôr usadiť, aby sme mohli zmiznúť z letiska tak rýchlo, že po nás ani smrad nezostane. No neodpustila som si konštatovanie.."Slečna, veď to je len príručná batožina s hmotnosťou maximálne desať kilogramov, všakže?" To vyvolalo úsmev na tvárach tých, čo rozumeli anglicky a sedeli v najbližších radách.

Včera sme sa trepali do Porta. Tam povieval vietor, pobrežie sa búrilo, veľké vlny oblizovali pláže, ktoré som videla z okna. Nemám veľmi čas na obzeranie toho, čo je za oknami, ale občas sa neubránim. Pri pohľade na to všetko som v nose zacítila šteklenie slanej vody a predstavila si pestrofarebné dáždniky, pod ktorými by som si vypila niečo studené a hriešne.

Pasažieri vystupovali z lietadle jeden za druhým, ako mravce z mraveniska. Išla som pred nimi, aby vedeli nájsť svoju cestu bludiskom. Manželský pár po štyridsiatke sa zastavil pár metrov odo mňa a vytiahol z tašky tie najdlhšie cigarety, aké som zatiaľ videla. Pani naklonila svoju delikátnu hlávku, aby jej vietor nerozcuchal vlásky, kým jej manžel pripálil. Zrevala som tak, že sa mi hlas vydral z tých najhlbších útrob tela - pasažier kráčajúci vedľa mňa sa ma zľakol. Ale dvojica roumných pasažierov sa len zasmiala a zakývala na mňa, ukazujúc také to gesto, akože "Cica, netráp sa, len si pofajčím." Začala som ich prenasledovať najdlhšími krokmi, aké mi moja sukňa dovolila, čo neboli žiadne míle a mala som ich problém dobehnúť. Cielene mi unikali, obzerajúc sa a rehotajúc sa. Akí idioti. Za chrbtom mali Boing asi so 170 pasažiermi a cisternu, ktorá sa svojim nosom napojila na nádrž, aby sme mohli dotankovať. Ohňostroj bol na ceste a im to bolo smiešne. Občas sa zľaknem. Moja práca by mi mala zvyšok adrenalín v oblakoch, keď lietame a nie na zemi, keď tankujeme. Keďže som vedela, že tých dvoch nedobehnem, poprosila som o pomoc dispečera. "Chcete ísť na dovolenku alebo do väzenia?"

Keď môžem, cestujem. Ale lietanie s inou posádkou, než tou, ktorej súčasťou som i ja sama, ma už teraz tak nebaví. Kedysi boli pre mňa vzrušujúce obrovské stroje, ktoré sa odliepali od zeme. Teraz ma bavia vlaky. Predvčerom som sa vlakom vlnila po pobreží, prechádzajúc cez všetky malé mestečká, ktorým more dodáva magický nádych. Taliani postavili koľajnice len kúsok od pláží, na ktorých v tomto čase sú už len extremne bieli českí turisti, prípadne pár domácich dôchodcov. Južnejšie je more skutočne modré a teplé, pláže sú úzke a plné piesku. Slnko oblizovalo múry domov, lode sa mi zdali obrovské a špinavé. Vlak bol plný, študenti so svojimi obrovskými kuframi, starci s paličkami, ženy s elegantne nalakovanými nechtami. Vo vlaku veľmi rada čítam. Predstavujem si, ako sa jednotlivé kapitoly striedajú za oknami. Cestovanie je pre mňa prostriedkom úniku z prázdneho bytu, kde sa ale po nejakom čase rada vraciam, aby som cítila vône vlastného postelného prádla.

Neviem, či je to únavou, či za to môže zmena prostredia, starosti, myšlienky a túžby, ale snívam podtstane menej, než pred šiestimi mesiacmi. Možno teraz už nevenujem toľko pozornosti predstavivosti,  preto sa mi sny rozutekajú ráno ako biele myši. A možno je to len fakt vyčerpaným organizmom, kedy si telo povie "A dosť" a hlava už nerobí žiadny nepotrebný zápis na hard disk. Úprimne, chýbajú mi moje pestrofarebné sny.

PARMSKÁ

Kráčala som po nástupišti, keď vagóny regionálneho vlaku zasmrdeli, pripomínajúc mi kurence, ktoré behali po záhrade môjho starého otca. Sparné letá tlačili k zemi výpary a smrad, ktorý pobehujúce kury nechávali všade, kde boli. Dnešný vlak mi pripomenul môjho deda. Všetko mi ho pripomína. Aj nástupište v Bologni, na ktorom on nikdy nebol.

Vybrala som sa do Parmy. Ako vegetarián som nehľadela na šunku vo výkladoch, nelákali ma žemle, z ktorých viseli kusy mäsa. Dýchala som teplý vzduch, ponárala sa do úzkych uličiek. Moje správanie nie je vôbec talianské, som si toho vedomá. Poburujem Talianov, keď si objednám v bare kapučíno o piatej popoludní. Ibaže ja nie som Talianka a ani sa nehrám, že by som ňou chcela byť. Malá talianska káva mi vie roztriasť ruky na pol dňa, kapučíno je pre mňa jediným vykúpením. A páni, musím povedať, že Taliani vedia, ako má káva chutiť.

Ľudia v Parme vyzerajú skoro tak, ako inde na svete. Majú dve nohy, dve ruky a pomaly kráčajú hore a dole, neponáhľajúc sa, tešiac sa zo slnka. V meste som videla policajta, mal so sebou dvoch vojakov a zastavoval mladých mužov, ktorí mohli mať tak osemnásť. Pýtali si ich doklady, vypisovali nejaké bločky, viedli dlhé vážne debaty. Tí chlapci vyzerali vyplašene, policajt dôležito a dvaja vojaci s ním strašne unudene. Keď som ich stretla štvrtý raz, radšej som zahla do prvého obchodu, aby si nemysleli, že im idem v pätách. A dobre som urobila, mali výpredaj a ja mám na jeseň nový sveter.

Rada sa sama prechádzam po cudzích miestach. Núti ma to premýšľať o ľuďoch okolo mňa, spomínam si na veci, ktoré by som už dávno zabudla, kebyže som v spoločosti hlučného davu. Parma bola balzamom. Tešila som sa z dažďových kvapiek, všímala si amerických turistov. Myslela na parmezán.

Všetko, čo sa deje, má svoju príčinu. Napadlo mi, že deň v Parme je k niečomu. Nevidieť miesta, ak sú na dosah, je horšie, než choroba. Pokiaľ človek neochutná, neuvidí, neprežije, nemôže porovnať, posúdiť a poučiť sa. Ja by som sa občas rada poučila vopred.


Nedávno som letela do Palerma. Bol to presne ten istý let, čo sa nám na palube objavil pán, ktorý mal ísť do Milána. Lietadlo už nejaký čas klesalo a letisko bolo na dohľad. Zabezpečili sme kabínu, sadla som si na svoje miesto a pripútala sa. Pasažieri boli netrpezliví. Taliani sú známi tým, že ak nefajčia, keď sa im zachce, ak sa neservíruje ich malá silná káva, nebudú sedieť na riti ani za Jóba. Zrazu sa postavil chlapík asi v desiatej rade, otvoril skrinku a začal sa hrabať vo veľlek cestovnej taške. Najprv som mu taktne ukázala, aby sa posadil. Kapitán už dávno dal pokyn k pristátiu, nikto v kabíne, ani posádka a vonkoncom už nie pasažier, nemal čo robiť na rovných nohách. Keď nereagoval, zrevala som, aby si sadol .. "Prosím." Dodala som. Chlapík zdvihol ruku a prstami urobil gesto, ako keby si niečo odfotil. Chápem. Chce fotoaparát a odfotiť letisko. "To nepôjde", pomyslel som si a záporne pokrútila hlavou. Chlap zvážnel, posadil sa. Pristáli sme. Lietadlo ešte rolovalo, keď ten istý chlapík ako prvý vyskočil zo sedadla a začal sa hrabať presne v tej istej taške. To už, budem úprimná, dráždil kobru bosou nohou. Zrevala som hlasnejšie, že aby si sadol. Signor sa ma ale snažil presvedčiť, že fotoaparát je dôležitejší, než jeho bezpečnosť, že mu až tak nezáleží na tom, že si vymláti zuby, ak kapitán pribrzdí. Kolega do mňa štuchol, "Ten si ťa chce odfotiť." Zasmiala som sa. Kolega má občas nemiestne žartíky. Chlapík sa posadil a snažil nadviazať očný kontakt, prosiac ma, či mu ten fotoaparát dovolím vybať, veď už len rolujeme. Konečne sme zastali. Dvere dokorán, schodisko na svopjom mieste, keď chlapík sa prebrodil cez dav, s fotoaprátom v ruke, že či sa môžeme odfotiť... CVAK...V dave sa ozvalo zašušťanie, obdivné zamrmlanie. Ak náhodou natrafíte na facebooku na Sicílčana, čo má medzi fotkami jednu s takou vysokou letuškou, aspoň viete, ako nevinne k tomu došlo.

Moja práca má nemálo benefitov. Už som o tom hovorila. Ďalším z nich je to, že ľudia na mňa pozerajú s akýmsi rešpektom (nie vždy, pochopiteľne). A ešte nikdy si ma žiadny chlap len take neodfotil kvôli tomu, čo robím.

Taký deň som mala v Parme, plný myšlienok.

NOČNÁ

Bolo mi povedané, že v Taliansku sa po polnoci nesmie robiť hluk. Nuž, moji susedia na to nehľadia. Len čo opravili výklad baru pod mojimi oknami, ktorý pred mesiacom vykradla partia mladých zlodejíčkov s kuklami, život na našej ulici pod mostom opäť ožil. Brechajúci pes, hudba z rádií automobilov, ktoré určite neboli v servise niekoľko rokov, hlasná vrava, krik, hádky a hneď vzápätí smiech, mi nedajú spať. Neviem, v ktorom Taliansku sa nesmie robiť hluk po polnoci, ale určite to nie je v tom, kde žijem ja.

Takže ak by niekomu vadilo, že o pol druhej ráno sa mi bytom nesú tóny, pretože hudba je často mojim najlepším priateľom, budem sa tváriť, že nerozumiem. Hudba je úžasná. Môžem ju počúvať, hľadať v nej melódie, tóny, smútky, smiech, slová, lásku, osamelosť, všetko to, čo tvorí moju každodennosť.

Prácu letušky som začala robiť nedávno. Už som tak trochu zabudla na to, čo to obnášalo, kým som si natiahla uniformu. Zažila som v živote aj horšie veci, než ponocovanie nad knihou, nespavosť, únavu.

Moja uniforma pripomína overal z gumy, prisahám. V teplotách, ktoré toto leto presiahli 37 stupňov Celzia som prosila niekoho tam hore, aby zoslal dážď. Ibaže v Taliansku len tak ľahko nezaprší, aspoň nie na našej ulici, kde je ten bar, čo ho pred mesiacom vykradli. Našťastie, teraz sa pomaly začína jeseň, deti už chodia do školy, ulice sú plnšie, premávka je napakovaná trúbiacimi opálenými Talianmi, čo sa vrátili z dovolenky v Bari, Brindisi, či Janove. Obláčiky už budú oblizovať slnko častejšie, teploty klesnú.

Nová práca mi priniesla množstvo benefitov. Denne stretávam cca 450 až 650 ľudí, takže nemám čas fixovať ich tváre, premýšľať nad ich osudmi, trápiť sa, ako sa majú a že som sa im dávno neozvala. Žijeme s nimi a hneď aj bez nich. Nastúpia, zaspia, vystúpia a ja zabudnem.

Ľudia sú kadejakí. Minule si nastúpil pán, ktorý chcel ísť do Milána, aspoň jeho palubný lístok to tvrdil. Ale my sme leteli z Palerma do Bologne, takže Miláno ani náhodou. Ujovi sa nechcelo vystúpiť. Ani sa mu nečudujem, predstava toho, že jeho let je už dávno zabudnutý a niekde v oblakoch, to nepoteší. Celé lietadlo mu zatlieskalo, keď ho lenivý palermský dispečer posadil do služobného vozidla a odviezol preč. Síce nie do Milána, ale predsa niekam len.

Včera sa nám pokazilo lietadlo. Napadlo mi, že je dobre, že sa pokazilo, než sme vzlietli, keby sa pokazilo neskôr, nemuseli by sme teraz už o tom nič vedieť. A tak som vďaka chybe v motore videla, ako to vlastne - ten motor - vyzerá. Trubičky, hadičky, systém hore a dole, doľava doprava a ja sa čudujem, že to vôbec lieta. A tak museli zavolať inú posádku a iné lietadlo, aby prepravili našich nespokojných pasažierov, ktorí museli niekoľko hodín čakať na malom letisku.

Život v Taliansku nemôžem radiť medzi nudné.