MILIONÁR

Jeden príde, druhý odíde. Život je už raz taký. Objavujú ja sa noví známi, strácajú sa tí starí, presne tak, ako sa v bytovkách striedajú susedia, v školách spolužiaci, v každej dekáde menej dôležití a viac milovaní priatelia, milenci, či čašníci v obľúbenej kaviarni. Keby sa život nemenil, nemal by farbu, neboli by spomienky a nevedeli by sme, čo si vážiť viac a čomu nepripisovať dôležitosť.

Stretla som v práci kolegu. Veselá kopa. Taký vysoký vychechtaný Slováčisko. Prvé týždne mi pripomínal televízneho moderátora súťaže Milionár, celý Martin. Neskôr mi niektoré jeho gestá privolávali spomienky na staršieho brata. Asi preto som si ho obľúbila. A ešte aj pre jeho priamočiarosť. A dobré halušky.

Nastúpila som do nového zamestnania a úplne prvý deň aj na palubu ako letuška. Nebudem klamať, žalúdok som mala na hojdačke, snažila som sa spomenúť si na všetko, čo by som mala urobiť a po chrbte mi behal mráz. Boli sme na palube šiesti členovia posádky. Okrem mňa ešte traja v kabíne a dvaja v oddelení pre pilotov, za ťažkými a ničím nezničiteľnými dverami. Ale v ten deň si pamätám len tvár kapitána, supervízora a večne sa smejúceho Slováka.

Pristáli sme v Girone, bol večer. Mali sme naložiť pasažierov a vrátiť sa do Talianska. Oznam - iná posádka potrebuje naše lietadlo a to, do ktorého prestupujeme my, má meškanie. Začali sme sa nudiť v priestoroch letiska, určených pre posádku. Vybrakovali sme automat so zemiakovými lupienkami, nikdy nestarnúcimi sendvičmi a zlou kávou. Myslela som si, že je to jedinečný deň, iný, než ostatné. Krátila som si čas vyzvedaním. Napochodovala som s rodnou rečou, no len polohlasne, so strachom, že ma niekto bude počuť a bude z toho zle, zbierala som informácie o meste, ľuďoch, spôsoboch, robote, lietaní. Pravidlá sú jedná vec, no stretnúť rodáka a hovoriť s ním v cudzej reči, to je pre mňa neprípustné. Podobných dní som odvtedy, s tým istým kolegom, volajme ho "Milionár", keďže mi tak pripomína toho Martina, zažila tucty.

V našej brandži to funguje tak - všetci spolu pracujeme, stretávame sa skoro každý deň na letisku, s niektorými dokonca aj niekoľko razy za týždeň na palube. Takmer všetci bývame na tej istej ulici, skladáme sa na spoločný prenájom, mnohí z nás si dokonca v radoch kolegov našli životných partnerov (držím im všetkým palce). No čo budem - "ponorka" ako šľak! Skúšam sa z toho kruhu vymaniť, stretávať ľudí ktorí netušia, čo to znamená, keď kapitán oznámi "desať minút do pristátia". Dokonca nerada hovorím, čo robím, nech nemusím príliš kecať o tom, že lietania sa fakt nebojím, že ešte nikdy som s lietadlom nespadla (našťastie), že skutočne aj ženy sú pilotkami. Ale pár priateľov som si v robote našla. Napríklad Milionára...

..."Dámy a páni...môžete vyhrať tisíc Euro cash, dvetisíc Euro cash...alebo let do mesta Marakéš!" No nemilujte ho. Aj takto sa dajú získať peniaze na charitu. Jasné, že aj Milionár občas vstáva ľavou nohou, ale to ho vždy akosi prejde a potom prídu na rad jeho žartíky. Tie by som zadelila do niekoľkých kategórií:

A. Pasažieri

Vnútroštátny let. Och Taliani, ako oni len milujú hazardovať. Ohrievajú v dlaniach drobné mince, len aby si mohli kúpiť ich ranný žreb. Niečo na štýl kupovania dennej tlače, oni si chcú kúpiť svoju dennú dávku šťastia, nádeje na výhru. Čím južnejšie, tým chudobnejšie, tým viac žrebov sa predá. Veď čo ak motyka predsa len vystrelí?! Útla postaršia pani sedí vedľa svojho manžela, žmolí v ruke ošúchanú bankovku a váhavo vyberá pestrofarebné lósy. A ani sa človek nestihne nadýchnuť, už škrabe mincou hore dole po žrebe, nedočkavo hľadajúc aspoň tú tisícku "cash". Prechádzame so servisom kabínou, keď nám tetuška začne mávať žrebmi pred očami. Siahnem po nich, že by som vyhodnotila celú situáciu. "Nechaj to na mňa," hlesne Milionár. S úsmevom pozerá na žreby... "Yes. To znamená, že ste vyhrali auto." " Auto??," okrúhla postaršia tvár myslí, že nerozumela... "Auto," zopakuje Milionár, siahne do vrecka a podáva pani svoje kľúče od auta. "Je zaparkované na letisku." Odvrátim sa, proste mi tá situácia pripadá zábavná a nechcem nič pokaziť. To sa už smeje aj manžel staršej pani, ktorá pozerá na zväzok kľúčov. Keď pochopí celú situáciu, len sa usmeje. Našťastie sa Taliani neurazia za každú hlúposť. My nie sme na palube elegantnej a kajúcej sa spoločnosti, kde sa podáva šumivé víno v jemnom skle. U nás sa nenosia rukavičky (okrem tých gumených na zbieranie smetí), taktiež nemáme prvú triedu a filmy si pasažieri môžu pozrieť akurát tak na vlastných tabletoch. Malé spoločenské prehrešky vo forme žartovania sa nám odpustia. Milionár má v sebe kompas, vždy trafí do rady, v ktorej sa pasažieri neurážajú, alebo - v horšom prípade - nerozumejú.

B. "Čerství" kolegovia

Po skončení kurzu musí človek odlietať pár letov na zaučenie. Je extra členom posádky a celý deň sleduje, snaží sa plniť si povinnosti a robí, čo mu supervízor prikáže. Každý jeden sme si tým prešli počas prvých hodín na palube. Je to stav, kedy mozog prestáva fungovať. Pod tlakom stresu, strachu, rešpektu a neznámeho prostredia, človek jednoducho prestane načúvať zdravému rozumu a ide ako oslík. To, že vás niekto pošle vrátiť drobné pasažierovi v rade 5, ktorý práve spí, vy ho zobudíte a pasažier netuší, čo od neho chcete, lebo počas letu ani len oko neotvoril, je slabý odvar. Tadááá... Na scénu prichádza Milionár. Lietadlo pristane, roluje, zaparkuje. Otvoria sa dvere, pri schodoch dispečer dáva pokyn na vyloženie pasažierov. Keď aj posledný vystúpi, vyberie si Milionár svoju obeť. Vystrašený, práve nepremýšľajúci nováčik. Milionár mu podáva hotovosť a posiela ho dole schodmi, nech ide vyplatiť parkovné za lietadlo. Vraj v tom mal prsty aj kapitán.

A potom sú tu ešte vtipy, na ktorých sa najradšej smeje Milionár, akoby ich občas hovoril sám pre seba. Či rázne uťahovanie si z priateľov, alebo aspoň osôb prítomných na nočnej párty. Človek má dve možnosti, buď sa urazí, alebo sa zasmeje. My Slováci máme jazyk dosť hlboko namočený v sarkazme. Možno sa to na domácej pôde ani nezdá, ale v porovnaní s lahodným talianskym žartovaním sme chodiaca hrozba, guľový blesk.

Keď mi Milionár povedal, že to ide v Taliansku zabaliť, trošku to so mnou pohlo. S ubúdajúcim časom a blížiacim sa odchodom mám pocit, že v robote bude nuda.

Kolegovia, prichádzajú, dochádzajú, určite to raz aj ja zabalím. Myslím, že Milionár sa rozhodol urobiť krok k lepšiemu, držím mu palce, ale bude mi chýbať.

>"Smejú sa len tí, ktorí rozumejú. A tí, ktorí nerozumejú, tiež sa smejú." -Milionár- MIL