NA PALUBE BOMBA MENOM TOMBA

Za normálnych okolností využívam dni voľna po ranných letok na zdravý dlhý spánok. Dnes ma horúčavy prebrali už pred ôsmou a mne sa chcelo plakať, keď moje predstavy o rannom čítaní knihy odniesli veľké kropaje potu. V byte pod strechou ma môže zachrániť len ľadová sprcha.

Aby som nestratila prehľad o tom, čo sa deje doma, venujem sa po večeroch televíznemu spravodajstvu. Pred pár dňami ma pobavil príbeh mladíka, ktorý oslovil v meste políciu, pretože videl v uliciach slona, ktorý žral niečo zvláštne, či farebné. Už si tak presne nepamätám formuláciu príslušníka polície, ktorý celú tú historku rozprával pred kamerou, ale musela som sa zasmiať. Možno to bolo tým teplom, nečudovala by som sa, keby som pred dverami bytu mala krokodíla. Len nech ma nezožerie.

Teplota v noci klesá mierne. Vyberá si svoju daň nielen krátkym spánkom, ale aj najrôznorodejšími nočnými morami, farebnými snami a strašidelnými príbehmi,ktoré sa mi premietajú pod viečkami.

Dnes v noci som mala v byte zavraždenú osobu, telo, ktoré ležalo pod plachtou, aby sme nevideli bledú a už takmer studenú tvár. Boli sme v tom sne dvaja.Ja a ešte niekto, no neviem kto. Ale za to si dobre pamätám sen o utajovanom tehotenstve. Ako žena som dosť dôverčívá a najmä rojko. V mojom sne som otehotnela za pomoci chronického klamára. Stále som na letisku, v uniforme, topánky naleštené, vlasy upravené, ešte som si pery pretrela ďašou vrstvou rúžu, aby náhodou niekto nepovedal. Všetci zvedavo hľadeli na moje zväčšujúce sa bruško pod obtiahnutou sukňou. Viem, že ako tehotná nesmiem lietať. No pri pohľade na otca dieťaťa, ktorý bol súčasťou mojej posádky, som sa rozhodla radšej klamať. "V poslednej dobe som pribrala," hodila som medzi kolegov návnadu, aby sa nesnažili odhaliť pravdu. Sužovala ma potreba dieťa si nechať a na druhej strane ešte stále lietať. A otec dieťaťa len chronicky klame ďalej.

Taliansko je krajina presýtená športom. V lete rada premýšľam o tých zimných. Predstava snehu, ľadovej plochy a padajúcich snehových vločiek je ako povzbudzujúci nápoj s kockami ľadu. Okrem kopania do lopty, sa vedia Taliani, teda najmä tí zo severu krajiny, aj lyžovať. Myslím, že na Sicílii ani nevedia, ako lyže vlastne vyzerajú a k čomu slúžia, ale severná hranica Talianska je pokrytá horami. Alebrto Tomba vyhral niekoľko svetových pohárov a v čase, keď ja som bola len malým deckom, doniesol si domov metál z olympiády. Jednou z mojich spomienok na detstvo je obývačka v byte starých rodičov, kde sedíme všetci okolo televízora a pozeráme na krasokorčuliarky. Starší obdivovali ich výkony, ja som sa ako dieťa s bacuľatými lícami zamýšľala, či v dospelosti budem mať také ploché brucho a štíhle nohy. Nemám a nevadí. Občas sme s deduškom skončili pri skokoch na lyžiach, tie ma bavili najviac a potom pri obrovskom slalome. Keď som pred pár týždňami chytila do ruky palubný lístok a na ňom uvidela meno Alberto Tomba, poprosila som kučeravého sebavedomého Taliana, aby prešiel viac do stredu kabíny lietadla, sadol si na svoje miesto a malú batožinu umiestnil pod sedadlom pred sebou. "Možno budeš mať na palube nejakú slávnu osobnosť," povedal Enri, keď videl, že letím na Ibizu. Tieto lety teda nemusím. Preplnené, ľudia sú väčšinou mladí, drzí, ufrflaní, pripití a myslím, že aj na drogách - alebo sa tak aspoň správajú. Tomba lieta na Ibizu pravidelne, možno má rád ten ostrov a možno život na ňom. Každopádne, už ho na dovolenku viezla snáď každá naša posádka. Skláňam sa pred jeho umením vládnuť svahom, ale to neznamená, že môže po lietadle chodiť ako pán. Nie je nič lepšie, ako keď sa ku dverám nahrnie dav pasažierov, všetci sa snažia čo najskôr dostať do lietadla, rýchlo si sadnúť a v protiprúde sa im vyberie pán Tomba, lebo on musí ešte pred odletom cikať. "Tu ho máš, nastúpi, sám si odomkne WC a definitívne sa bude musieť ísť vyčúrať," povedal Enri s vážnou tvárou. Ľudia by mal mať jeho zmysel pre humor, svet by bol o niečo farebnejší. Alberto si teda odomkol WC a ja som sa ho opýtala, že ako mu môžem pomôcť. Zabudol, že ja som letuška a on je pasažier. Síce majster sveta v slalome, ale stále len pasažier. Počas letu som pred posádkou nadhodila, že máme na plaube Tombu. Ročník 1985 a starší sa chytili slávneho mena. Od roku 1986 nastalo pri tomto mene len prázdne biele miesto, ktoré bolo treba vyplniť informáciami. Myslela som, že Tomba je niečo ako Ferrari, pre mňa teda určite. Robila som si robotu, tak ako každý iný deň. Asi pol hodinu pred pristátím som sa naklonila a šepla "A lyže máte kde?" Albertovu tvár zalial úsmev. Dobre ja viem, kto ty si! Na Ibize sa pristavil a potriasol mi rukou, že bude rád, ak bude so mnou ešte letieť. No kľudne, nech sa páči.

(Obálka knihy o Albertovi. Zdroj: Bing.it)

Na vnútroštátnych letoch mávame pravidelne rozhodcov národnej futbalovej ligy. Pred pár dňami som sa v kabíne konečne cítila maličká - basketbalisti sa vybrali do Bologne na zápas.

Nedávno som letela z Palerma, posledný let, neskorý večer. Pasažieri boli akýsi zvláštni, venovali mi divné vážne pohľady, s hnevom sa predierali cez kabínu. Vyberali telefóny a rádiá a tesne pred odletom som ich musela prosíkať, aby na to všetko na päť minút vypli, nech aspoň bezpečne vzlietneme. Pri ich pohľadoch som v kabíne utrúsila, "Páni, ale ja nie som Nemka." Viem, že za všetko môže moje výrazné "r." Sama sa smejem pri mojich pokusoch o prejav v taliančine,"Aqua natuRRRRale?" Po prvom talianskom góle sa z pilotnej kabíny ozval kapitán a v angličtine im oznámil, že vedú jedna - nula. Ticho, nikto nič. Švédsky kapitán má ale dar na jazyky a prepol do taliančiny. "Taliansko vedie nad Nemeckom." Celá kabína začala vrieskať, tlieskať, tešiť sa a myslím, že to bolo prvý raz, kedy si uvedomili, že lietadlo neletí samo a v pilotnej kabíne predsa len sedí živý človek.

(Srdce Bologne a oslavy po zápase. Fotografiu mi požičal kolega Marco.)

Život je taký, aký si ho urobíme. Netvrdím, že som najšťastnejším človekom na svete, nemálo by som chcea zmeniť, ale za nemálo by som mala byť aj neuveriteľne vďačná. Čert bez chronických klamárov, nepodarených otcov nenarodených detí, nočné mory, únavu a smútok. Som rada, že som.

AKO ZASTAVIŤ ČAS

Neviem si predstaviť, či by mohlo byť ešte aj teplejšie. V tmavohnedých pančuchových nohaviciach, v uniforme z príliš "nenaturálneo" materiálu a v čiernych lodičkách túžim, aby čo najskôr prišla jeseň. Leto je krásne. Ľudia sa usmievajú akosi viac, odhalujú opálené telá v šatočkách, bikinách a šortkách, akosi strácajú zábrany, nemajú už svoje povianočné komplexy a popíjajú v tieňoch studené pivo. Ale ak je na slnku viac ako štyridsať stupňov Celzia a kropaje potu veľké ako hrach zmývajú práve nanesenú vrstvu make-upu, ktorý je povinnou časťou denných úprav pred nástupnom do zamestnania, človeku pripadá leto skôr ako trest, než sladká odmena.

(zdroj: google.com)

Sťažovala som sa na ranné vstávanie? Zmenila som názor. Akosi mi prestalo prekážať prebúdzanie o pol štvrtej ráno, keď slnko ešte spí. Na noc už nezatváram okenice, spolieham sa na jemný vánok, ktorý by mohol rozohnať čierne nočné oblaky a priniesť mi do okien trochu svetla. Len tie spevavé okrídlené tvory by som občas rada zostrelila z konárov, najmä ak dostanú chuť na vytváranie romantickej atmosféry svojim štebotom skôr, než zazvoní budík.

Teplo dokáže kadečo. Napríklad zastaviť čas. Prese tak, ako dnes ráno. Začínala som nezvyčajne neskoro, len dva lety do Španielska. Tak som sa vybrala na letisko niečo skôr, aby sme si s Enrim sadli k rannej káve. Letisko bolo plné ľudí, rodiny sa chystali na dovolenky, deti jačali, mamy šediveli a otcovia si obzerali mamičky pri vedľajších stoloch. Jedna malá talianska káva a jedno kapučíno, mala som ešte dvadsať minút, aby som sa včas prihlásila do systému a pripravila na let. Mám len pár priateľov, s ktorými si mám stále čo povedať, len pár tých, ktorým poviem občas aj to, čo by som si chcela nechať len pre seba. Nepočítala by som dlho, keby som mala zrátať ľudí, ktorí majú na mňa dostatočne silné nervy, keď ma chytia moje nálady. Ale aké mám šťastie, že ich vôbec mám.

Oči mi padli na ciferník náramkových hodiniek na mužskom zápästí - deväť. Rýchla káva a pôjdeme, stihneme to tak akurát. Káva dopitá, kráčame popri zaparkovaných lietadlách na letisku, keď sa natiahnem za mladým zapästím ešte raz - stále deväť. "Počuj, koľko je hodín?" Enri vytiahne z vrecka telefón "Pozriem sa, lebo hodinky zastali." Priznám sa, dorazila som v poslednej minúte. A ešte raz sa priznám, že mi to vôbec neprekáža. Dvadsať minút pri káve mi osladilo celý deň.

Napadlo mi, prečo som hľadela na hodinky niekoho iného, keď som mala na ruke moje vlastné. Hodinky. Súčasť pracovného oblečenia. Občas sa vďaka hodinkám cítim ako superhrdinka. V ktoromkoľek americkom akčnom filme majú hlavní hrdinovia veľké hodinky. Tí, čo zachraňujú unesených, tí, čo vykrádajú banky dokonalým spôsobom, tí, ktorí vymýšľajú plán najnáročnejšej akcie, pri ktorej všetky autá a domy vybuchujú a horia, vagóny metra do seba narážajú a nespravodlivo väznení utekajú tajnými chodbami. Raz som pri sledovaní akčného film myslela na to, že všetci hrdinovia nosia hodinky len z jediného dôvodu - aby si nastavili spoločný čas s tými, ktorí im pri akcii pomáhajú. Posádka, vrátane pilotov, nosí povinne každý deň hodinky. To ak by sme sa raz náhodou museli zahrať na superhrdinov pri zachraňovaní lietadla.

(zdroj: bing.com)