POTÁPANIE

Za oknami oblaky biele ako mlieko, pomaly sme sa do nich ponorili. Biela pena ľahko oblizovala trup lietadla a ja som začala spoznávať zákutia nepoznaného sveta niekde medzi zemou a jasným nebom...

Chvíľu sa cítim, ako keby som písala začiatok ďalšej kapitoly v hrubej knihe. Aj keď to vyzerá dobrodružne, nenapísala by som ani napínavú detektívku, ani knihu o živote po živote. Možno tak skromný cestopis. Alebo denník o mojich vzletoch a pristátiach.

Lietadlá mi už od detstva pripadali atraktívne, ale skôr mi imponovala ich „ozrutnosť“, veľkosť, rýchlosť, oblaky za oknami, než lesk a sláva uniforiem letušiek. Ešte tak piloti, to bola iná káva. Brat tiež ako dieťa sníval o lietaní v oblakoch. No letuška na zozname mojich vysnívaných zamestnaní miesto nemala. Teraz strúham strašnú „frajerku“, tam, v oblakoch.

(zdroj: google.com)

Bol pekný slnečný deň, na malých jabloniach viseli jablká. Sedela som v detskej sedačke pripevnenej na bicykli, hlavu pchala medzi časti vysokého oplotenia neďalekého letiska. Všetky tie stíhačky a lietadlá, ktoré sa z času na čas preháňali nebom ponad náš dom, som vnímala ako bežnú vec. Starý otec chcel mať z brata vojaka, učil nás strieľať zo vzduchovky, chodili sme s vojakmi variť guláš, dokonca si spomínam na deň detí v kasárňach, kde nám premietali Vlka a zajaca. A tento môj starý otec tam so mnou stál, pozeral sa na pristávaciu dráhu, chvosty malých dopravných lietadiel, ktoré spájali Sliač s Prahou. Pamätám sa na tie chvosty a aj na tie malé jablká v korunách jabloní.

Za oknami oblaky biele ako mlieko, pomaly sme sa do nich ponorili. Biela pena ľahko oblizovala trup lietadla...

(zdroj: google.com)

Hustá hmla nás donútila odkloniť lietadlo a pristáť na najväčšom letisku vo Varšave. Čakali sme v dlhom zástupe lietadiel, kým vyložia našich pasažierov a poskytnú nám ďalšie pokyny. Po hodine nám dispečer podal nový letový plán. Budeme smerovať do pôvodnej destinácie, pokúsime sa pristáť a naložiť pasažierov a ak nie, vrátime sa „domov“. Všetkými preletela vlna sklamania, budeme meškať, pasažieri budú nervózni... Len čo kapitán povedal, kde pristaneme, rozletelo sa moje chvíľkové sklamanie na tisíc malých kúskov, ktoré pohltila nádej na zahliadnutie Dreamlinera. Na priblíženie – je to lietadlo, nový, veľký a komfortný Boeing. Poliaci ho kúpili ako prví v Európe.

„Tu niekde parkuje aj Dreamliner, nie?“ vrazila som do cockpitu, len čo sme vyložili pasažierov. Ukazovák pomocného pilota preletel popred môj nos a zapichol sa do neviditeľného bodu. Tam bol, majestátny, veľký. Najprv som zazrela len jeho chvost, presne ako vtedy na Sliači, keď sme s dedom obzerali stíhačky cez špáry vysokého oplotenia. Lietadlo vyzeralo ako z filmu, ako futuristický, či rozprávkový stroj, rýchlejší než lietajúci koberec. „Čo ste všetci takí nadšení z nejakého lietadla?,“ kolegyňa si usrkla z teplej kávy, únavou dotknutá tvár prejavovala neporozumenie a nezáujem. Len sme sa s kapitánom a druhým pilotom na seba pozreli a opäť venovali zamilované pohľady veľkej plechovej tube.

(zdroj: google.com)

V hustej hmle sme sa pokúsili pristáť len niekoľko minút letu za Varšavou, počasie nás ale odpichla od zeme. Technicky sa jedná o to, že ak nemôžeme z rôznych príčin pristáť, v poslednom momente sa zobák lietadla zodvihne, motory sa naplno rozbehnú. Pasažierov moment prekvapenia často vystraší, najmä ak nevedia, čo sa deje a prečo stúpame, keď by sme mali pristáť. No tento raz sme leteli prázdni a ja som si strmé stúpanie vychutnala.

„Klop, klop,“ otvorila som dvere cock-pitu a poprosila kapitána, či by som sa mohla zúčastniť pristátia. Podali mi sadu slúchadiel, pred ústa som si pritiahla malý mikrofón, aby som mohla komunikovať s pilotmi, ak by bolo treba. Sediac na špeciálne upravenom sedadle, pripútaná, počúvajúc cez slúchadlá komunikáciu kapitána a veže, spomenula som si na bratove sny z detstva. Ja už tie pristátia ani nepočítam, aj keď každé z nich je iné. A koľko ľudí by dalo čokoľvek za to, keby si mohli na chvíľu sadnúť medzi pilotov?!

Za oknami oblaky biele ako mlieko, pomaly sme sa do nich ponorili...

Chvíľu som sledovala oblohu a biely koberec pod nami, nemohla som sa dočkať momentu, keď lietadlo celou svojou váhou vhupne do oblakov. Myslela som, že nimi len preletíme, že sa nám otvorí krásny výhľad na mesto a na okolie. Ibaže počasie mi neprialo. V bielej hmle sme nevideli absolútne nič. Nastal moment, kedy som si uvedomila, že všetko je len na tých strojoch, mašinách, navigácii, veži a pilotoch. Ako keby ste mali zacúvať auto do garáže so zaviazanými očami, podľa pokynov nejakého mužíka z vysielačky.

„Vidíš pristávaciu dráhu?,“ opýtal sa kapitán. Chvíľu som nechcela priznať, že ja nič nevidím. Zaostrila som a v hustej hmle sa objavilo pár svetiel. „Vidím,“ prikývla som a v hlave sa rozhučala otázka: „Tam ideme pristáť?“

(zdroj: google.com)

Vrátili sme sa „domov“ prázdni. Teda ako kto. Ja som v ten deň videla Dreamliner a pristávala v cockpite takmer s nulovou viditeľnosťou. To zase strúham frajerku.

MEINE LIEBE DOLOMITEN

V pondelok ráno sa talianske vlaky zapĺňajú mladými upravenými mužmi, dievčatami a študentmi, ktorí smerujú z malých dediniek za Veronou do Trenta na univerzitu a iné školy.

Vyrazili sme pred východom slnka. Hnala ma túžba uvidieť kopce, hory a ujsť z krajiny zmrzliny, cestovín a lámačov sŕdc. Keď sa vlak vymanil z náručia hlučných dorastencov, začal svoju dobrodružnú cestu do Bolzana. Pomedzi hory a kopce, pomedzi vinice, dravé rieky a prvé slnečné lúče, unášal ma rozprávkou a snami, ktoré som snívala s otvorenými očami. Zrazu nikto nehovoril taliansky a ak predsa aj, tak so silným nemeckým prízvukom, z jedálnych lístkov sa vytratili šaláty, nahradili ich teplé polievky, pečené klobásy a syrové knedle. Nepotrebovala som prekročiť štátnu hranicu, aby som sa ocitla v inom svete, plnom vysokých ľudí s jasnými vlasmi, rečou, ktorá bola zrazu viac zrozumiteľná, s jedlami, ktoré voňali Alpami.

Jesenná nádhera obaľovala kopce, lúky a údolia

Hlavy nám kropil jemný dážď. Túžila som sa schovať v snehu, naháňať prvé vločky. Tento rok je jeseň príliš teplá a zima na seba necháva čakať. Asi tisícpäťsto metrov nad hladinou mora, kde lesy hustli, obyvateľov ubúdalo a večerné svetlá Bolzana sa stratili za niekoľkými kopcami, natrafili sme na horské chodníky, turistické trasy, skaly a štíty. Dolomity sú na jeseň nádherné. Zaspávajú v červenkastom a žltom kabáte, opierajúc sa o hustú hmlu ako mäkký vankúš.

Ani nám nenapadlo, že za prvým kopcom sú už mestá plné ľudí a ich neľudskosti

Dobre padne na chvíľu odísť z miest, ktoré sú nám už akosi príliš známe, nemenia sa a sú preplnené ľuďmi, ktorí sa nám zdravia a prihovárajú len preto, že sa to má a nie preto, že naozaj chcú. Občas sa mi do práce nechce. Nestáva sa mi to často, ale niekedy to príde, najmä ak viem, že natrafím na palube na človeka, ktorého netúžim vidieť. Predstava, že s tým niekým mám byť zavretá minimálne deväť hodín v jednej plechovej tube, je zarážajúca. Ale taký je život. Keby bol ideálny, bolo by to podozrivé. Ibaže ja si nesmiem dovoliť prejaviť nevôľu. Odo mňa sa očakáva nekonečný úsmev, trpezlivosť a pohotovosť.

Koniec letnej a nástup zimnej sezóny v letectve funguje ako starnutie. Prvé dni si vždy vydýchnem, že náročné preplnené lety sú preč, ale asi po týždni vnútroštátnych zápasov s kuframi mrzutých južanov, mi začína byť smutno. Túžim po sparných dňoch, teplých nociach, slnečných lúčoch, ktoré mi rozpaľovali líca. Viem, že prídu prvé meškania, že zrazu sneh zakryje pristávacie dráhy, ktoré budeme musieť vymeniť za iné, vzdialenejšie, opustenejšie, že pasažieri budú bez nálady, nahnevaní na celý svet a najmä na nás, že dni budú príliš krátke a občas slnko vôbec neuvidím, iba ak sa pozriem z okna lietadla počas únavného letu.

Tohoročná jeseň mi zatiaľ priniesla dve nové skúsenosti, mŕtvu pasažierku v budove terminálu, keď práve mala nastúpiť na náš let a vtáka v motore počas pristátia. Ľudia umierajú, kedykoľvek, kdekoľvek a určite. Myslím, že pre ňu, pre jej rodinu, všetkých pasažierov a celú posádku to tam hore zariadili dobre, ak jej dali vydýchnuť v budove terminálu, kde je lekár a sanitka hneď za rohom. My v oblakoch by sme sa určite pokúsili, no zrejme veľmi nepomohli. Dali by sme nádej jej rodine, sebe, ale kým by kapitán odklonil lietadlo a pristál, zmáčali by sme sa už v smútku, keďže pani sa už nikdy neprebrala.

Keď sa leto vytratí z kalendára a šatníka, začne moja duša kričať na poplach a prosiť lesných škriatkov o pomoc – zatúžim po horách, snehom zahalených štítoch. Večer vleziem pod perinu s mapou a hľadám tie, ktoré by som si na moment mohla podmaniť v mojej skromnej neprofesionálnej horskej výbave – jeansových nohaviciach, zimnej vetrovke, čiapke, rukaviciach a topánkach s poriadnou podrážkou Vibram.

Ráno sme s Magdou hodili do batoha mandarinky, obložené žemle, fľašu vody. Na veľkú čokoládu sme zabudli. Vybrali sme sa do lesa, ešte kým boli kopce zahalené hmlou, nohy sa nám chvíľu zabárali do vlhkej trávy, ale keď sme sa asi po hodine dostali vyššie a prebrodili zmáčané polia, naskytol sa nám pohľad na Dolomity, farebné stromy, na ktorých sa stále držalo lístie. Zabudla som na ľudí, prácu, pasažierov, výplatu, život ako taký. A zrazu som vedela, že nič z toho, čo ma v ponurej izbe po večeroch trápilo skutočne nestojí za to.

Uprostred lesa, kde Magda hľadala medveďa

Magda je útla, krehká, občas vo svetle vyzerá ako porcelánová bábika. Dôkaz toho, ako zdanie klame. V jej tele sa skrýva sila dospelej ženy, rozum skúseného človeka, rozvaha prešpikovala jej dušu a aj napriek silným citom je obdarovaná takým racionálnym pohľadom na svet, že ma občas dostáva do kolien. Ak sa občas (často) zasnívam, odbočím z chodníčka, po ktorom kráčam k štítom mojich životných plánov, kopne ma to krehké žieňa do členka a ja sa najprv nahnevám, zagánim, pošlem ju do kelu, že to predsa bolí, ale za prvou zákrutou sa jej vďačne smejem do tváre. Ako sa tomu hovorí? Priatelia?

Jeseň je zvláštna, občas bolí. Je ponurá, sivá, ale je moja. Tá tohoročná mi uviazala na krk ďalší prežitý rok života. Chvíľu mi aj bolo smutno, že tak naozaj nie sú pri mne tí, ktorých som tu túžila mať, že mi záleží na ľuďoch, ktorí o tom nevedia, či nechcú vedieť. A potom to prišlo, len tak, uprostred noci – nezáleží na tých, ktorí na mňa prestali myslieť, ale na tých, ktorí sú tu stále a aj vtedy, keď ja sama občas na to zabudnem.

TAKMER AKO TUČNÁ GRÉCKA SVADBA

Vyšplhala som sa celé dve poschodia. Vkladajúc kľúč do kovového mechanizmu určeného na zamykanie, mala som pocit, že som vyliezla na Eifellovu vežu v Paríži. Ale nevyliezla, stála som pred dverami môjho prechodného bydliska a trávila tučnú grécku večeru.

Bola to moja tretia skúsenosť s gréckou kuchyňou, ak teda nerátam slávne caciky, ktoré sa dajú kúpiť v umelohmotných nádobkách aj v našich supermarketoch. Vlani sme nahliadli do gréckej reštaurácie, ktorá bola plná, nie veľmi hlučná, ale voňavá. V srdci talianskeho mesta žiadna pizza, pokrikovanie, či cestoviny na milión spôsobov. Rozvoniavalo mäso, ktoré nejem, cesnak a sladkosti. Placho som si objednala, zjedla a odišla. Človek potrebuje čas, aby sa zabýval, zoznámil s mestom, ľuďmi a tiež potrebuje čas, aby sa naučil vychutnávať jedlo.

V Grécku som bola veľa razy. Rhodos, Kréta, Solún, ale stále len na niekoľko minút. Nikdy som nemala čas preskúmať pláže, zákutia, mestá a jedlo. Až raz... Pristáli sme v Solúne, kde svietilo ešte stále jarné slnko, naznačujúce, že leto silno klope na dvere. Najbližšie dni som sa oddávala pôžitku z jedla. Objednali sme niekoľko chodov, postavili ich všetky uprostred stola a zahrabli vidličkou raz do jedného, potom do druhého. Caciky - pochopiteľne - nemohli chýbať. "Čo si dáte?", rázne vybafla nízka pekná štyridsiatnička. Bolo z nej cítiť autoritu, aj keď bola len o pár centimetrov odo mňa vyššia, hoci ja som sedela. More narážalo o mólo a na druhej strane zálivu sa zažali svetlá solúnskych ulíc. "Donesiete nám menu?," vyzerali sme ako turisti, boli sme turisti. "Menu nemáme." Prekvapene som pozrela na malú kôpku energie. "Toto je moja reštaurácia. Musíte mi dôverovať. Dôverujete mi?" Čo sme mali robiť? Buď máte "gule" a ako správny turista sa ničoho nebojíte, alebo sa zbaľte a choďte do veľkého hotelového koplexu s bazénom a európskym jedlom. "Ale pre mňa niečo bez mäsa," stihla som ešte zakričať. Potom sa to začalo. Na stole sa nakopili predjedlá zo syrov, olivové pasty, biely mäkký chlieb, pečivo, olivový olej, ktorý voňal, až sa okoloidúci za nami otáčali. Zavŕšil to tanier plný rýb. Nie tak úplne bez mäsa, ale ja som tiež vegetarián len na deväťdesiat percent, ryby mám rada - aj keď nie všetky. Vianočného kapra som jedla len raz v Poľsku a myslím, že tieto Vianoce sa bez neho zaobídem. Na tanieri ležali malé rybičky. Zvedavo som pozrela na svojho súputníka, ktorý už nalieval pivo do vychladených pohárov. "No, len ich musíš poriadne a dlho prežúvať. Takto...," povedal a hodil si rybičku do úst, na tanier položil len malý chvost. Dlho som váhala, najprv so z taniera vyjedla zeleninu, potom kúsky mäsa z ryby, ktorá už nemala ani chvost, ani hlavu a dokonca ani kosti. Až som už nemla na výber a do jednej malej rybky som zahryzla. Potom som ich zožrala skoro všetky. Doslova. Nedá sa hovoriť o jedení, boli tak dobré, že sa za nimi len zaprášilo. "Myslím, že sú to miestne ryby," súputník hodil rukou smerom k mólu, na ktorom stálo niekoľko rybárov. "A teraz zjedz toto," nečakajúc na moju odpoveď, strčil mi do úst kúsok hladkého, zvláštne farebného mäsa. Nechutilo mi. Možno je to tým, že mi naozaj nechutí mäso (nerátam tuniaka, lososa a teraz aj tie malé grécke rybky), alebo mi proste nechutí chobotnica. Vzhľadom na plátok mäsa, ktorý sa ocitol v mojich ústach, musela byť tá chobotnica pomerne veľká.

(Na stole sa nakopili predjedlá zo syrov, olivové pasty, biely mäkký chlieb...)

Tretie stretnutie s gréckou kuchyňou som zažila opäť v Taliansku, ibaže tento raz nám sprievodcu s odorným výkladom urobil kapitán, ktorý pochádza z jedného z malých gréckych ostrovov. Tekvicové guličky, caciky, koláč zo zeleniny, syrový koláč, ryby, mäso, na stole sme mali jedlo pre celú armádu, prípadne pre taká jednu posádku veľkého Boeingu. Všetko sme zjedli, ešte aj olivy, ktorými bolo jedlo ozdobené. Zalievali sme to bielym vínom z nádoby, ktorá mi pripomenula smaltované krčahy na mlieko z detstva. Malé poháre sa rýchlo vyprázdňovali. Na záver sladkosti, ktoré boli plné cukru, medu a orechov. Kapitán povedal, že majú pôvod v Libanone. Podobné drobnosi som už ochutnala v Tunisku. Grécka kuchyňa je prešpikovaná vplyvmi arabskej a tureckej. Celý večer som si všímala, že istým spôsobom tá grécko - turecká kuchyňa vplýva aj na nás. Možno to boli práve bratia z mesta Solún, ktorí k nám doniesli tureckú kávu, ktorej Gréci holdujú dodnes.

Kapitán, to je vlastne taký šéf v oblakoch, zodpovedá za seba, za celú posádku, za všetkých pasažierov a za celé lietadlo. Mám rada ľudí, ktorí sú nielen pyšní na to, že sú dôležití a potrební, ale popri zodpovednosti majú zmysel pre humor a vážia si ľudí, s ktorými pracujú. Pristávali sme s gréckym kapitánom v Budapešti, keď sa z veže ozvalo:"Servus.." Pozdrav kapitánovi. Odkiaľ by mal Grék vedieť, čo znamená servus?! "Airbus? Nie, žiadny Airbus...toto je Boeing." S úsmevom nielen jedlo, ale aj život chutí akosi lepšie.

(Obrázok nakreslený 8-ročnou slečnou na jednom z letov spoločnosti Quantas: Milý kapitán, volám sa Nicola a mám osem rokov. Toto je môj prvý let, ale nebojím sa. Páči sa mi sledovať oblaky. Mama povedala, že posádka je milá. Myslím, že máš dobré lietadlo. Ďakujem za pekný let, nepo**b pristátie. S láskou Nicola)