4215 m.n.m

V zime som oslovila kamaráta, či by mi poradil pri kúpe dobrých topánok na zimné výstupy. Chcela som vyliezť na Lomničák. "Začal by som Malou Fatrou, Veľkou Fatrou..." Rada nad zlato. Ja viem, že mal úplnú pravdu. Zľakla som sa, či som sny o prvom výstupe v Tatrách neprestrelila. A to som netušila, že Lomničák bude vlastne len brnkačka, pretože začiatkom leta tie isté topánky urobia stopy na jeden z vrcholov masívu Monte Rosa.

Moje aktivity v horách by sa donedávna mohli klasifikovať ako "prechádzky", "ľahká turistika", "kráčanie do kopca a z kopca s paličkami". Ibaže vo veľkých horách sa nemôžu snívať malé sny a keďže som sa spod Pustého hradu presunula medzi "špageťákov", musela som zobrať, čo prišlo - Alpy.

Hory mi dodávajú odvahu a vnútornú rovnováhu. Jediné, na čo sa v nich sústredím, som ja sama. A odmenou sú mi potom pohľady na zasnežené vrcholy, údolia, jazerá, trblietajúce sa rieky.

Človek môže ísť vždy do hôr sám, či už preto, že nemá potrebu spoločníka, alebo preto, že verím najviac alebo len sebe. V mojom prípade záleží, kam idem. Na ľahšie trasy mám odvahu, ale s pribúdajúcou nadmorskou výškou (ktorá je nie vždy znakom náročného terénu), sa nechávam istiť niekým, kto vie o horách podstatne viac ako ja. Prejsť sa po Vallé Blanche, či vyliezť na Lomničák v zimných podmienkach ešte neznamená, že je zo mňa horolezec.

Ľadovce a sneh ma fascinujú. Alpy sú najkrajšie, keď sú biele - a to ani lyžiar nie som. Myslím, že to má ľahké opodstatnenie, celý život trpím fóbiou z hadov. Tridsaťštyri rokov som sa im úspešne vyhýbala, až som prednedávnom natrafila na užovku v neďalekom parku v meste, ktoré má asi viac obyvateľov, než Bratislava. A tak stáť na ľadovci so stúpacími železami a lanami je pre mňa adrenalín, ktorý nesprevádza strach, že čo ak tam bude had...

Monte Rosa je horský masív na hraniciach Švajčiarska a Talianska. Myslela som si, že jeho názov je odvodený od talianskeho slova "rosa", čo znamená ružový. Ale nie je. Kolískou je slovo "rouese" (franko - provensálsky výraz), ktorý znamená ľadovec. A presne taký masív je, ľadový, biely a zamrznutý. Keď som naň pred rokom pozerala z iného ľadovca, ani len mi nenapadlo, že by som sa čo i len mohla pokúsiť. A hop, zrazu som tu.

V Aoste bolo horúco. Vraj až tridsaťštyri stupňov. Nohy sa mi potili v obrovských topánkach. Keďže som cestovala vlakom, jediný spôsob ako sa vyhnúť priveľkej batožine som videla v tom, aby som čo najviac potrebných kusov odevu mala na sebe. Chodidlá volali po vykúpení, mesto sa roztápalo, ľudia sa ukrývali v tieňoch. Angelo, horský vodca s anjelským menom, vyslovil mierne obavy nad poveternostnými podmienkami. Ešte nikdy sa mi nestalo, aby som sa bála toho, že bude v horách horúco.

Budík zazvonil okolo pol piatej. Drevená dlážka v starom alpskom dome zavŕzgala, keď som sa vkrádala do jedálne. Majiteľ domu sa strapatý vynoril z kuchyne "Dáš si kávu s mliekom?" Ešte sa mi nestalo, aby niekto vstal pred piatou, pustil klasickú hudbu a nakrájal čerstvý syr, len aby som na hory nešla s prázdnym žalúdkom. Cesty sa prázdne vlnili, keď sme sa hnali z Aosty, aby sme sa čo najskôr začali brodiť v snehu. Báli sme sa, že stúpajúca teplota znemožní náš plán, ktorý sme už i tak museli zmeniť. Angelo ma chcel otestovať na Breithorne, údajne najľahšej štvortisícovke, ktorú by on prirovnal k prechádzke po snehových poliach. Ale sezóna ešte nezačala, tak padla karta na iný z vrcholov masívu.

Výstup náročný nebol. Prešli sme snehové pole, ktoré končilo strmším stúpaním. Tam sme museli zložiť stúpacie železá a opatrne sa vydať po veľkých skalách, pomedzi ktoré viedol chodník. Bola to moja prvá skúsenosť s takým stúpaním. Vtedy mi napadlo, že som v puberte mala radšej chodiť do Tatier, ako na kupko, ale čas nevrátim. Ponad rameno som nazerala do priestoru za sebou, pridŕžajúc sa hrubého lana, obdivovala som krásne kopce. Viditeľnosť ako na objednávku, nemohli by sme ju zlatom celého sveta vyvážiť. Používajúc ruky, snažila som sa nerobiť zbytočne veľké kroky, ale aj keď sme už boli nad hranicou tritisíc metrov, stačila som s dychom aj energiou. Aj mi napadlo...ako len pôjdem dole...ale vtedy som si spomenula na múdru vetu horského vodcu Iva z Tatier "Teraz sa sústreď na to, čo robíš a potom uvidíme, čo bude, keď pôjdeš dole." Keď sme vyliezli na skalnaté pole nad nami, kde sa balvany menili na balvaniská, ktoré sa postupne utápali v ľade a snehu, cítila som sa ako riadna horalka. A pri tom frajeri z Tatier by to asi dali s prstom v nose.

Čím vyššie, tým viac sa do nás opieral chladný vietor. Obliekli sme sa a na nohy naložili opäť stúpacie železá. Naviazaní do nášho mini družstva, vykročili sme na ľadovec. Sneh zatiaľ držal, len miestami sme sa zabárali tak maximálne po kolená. Slniečko pražilo, vietor fúkal, ľadovec si pre nás pripravil krásne divadlo. Mont Blanc dozeral, či stíham, Madona z Gran Paradisa nad nami držala ochrannú ruku. "Aj tam pôjdeš..." ako keby mi vodca s anjelským menom čítal myšlienky. Potriasla som hlavou, nech všetky myšlienky odletia, aby som rátala len kroky. Pomáhala som si paličkami, keďže stúpanie do výšky štyritisíc metrov bolo strmé. A zrazu sa ľavá palička zaborila do prázdna. Obzrela som sa okolo seba a šikovne urobila krok. Podo mnou bola priepasť. Rýchlo sme prešli asi stometrový úsek. V bezpečí sme prvý raz siahli po teplom čaji s cukrom, na doplnenie energie, osvieženie pier, ktoré na slnku dostávali zabrať (faktor päťdesiat si môžem nechať na pláž).

Snažili sme sa nezastavovať. Sledovala som lano, aby bolo sále napnuté, pozerala som, kde dávam nohy. V posledných dvoch stovkách výškových metrov sa do nás riadne oprel vietor. Kroky boli kratšie a ťažšie. Kúsok od vrcholu sa môj vodca na mňa pozrel s vážnou tvárou "Vidím, že to nezvládneš, musíme sa vrátiť." Prebehlo mnou mierne sklamanie, kým som pochopila, že žartuje. O chvíľu som sa už cerila do objektívu. Emócie zatopili moje srdiečko a dušu, silno som objala Angela. Hodinky ukázali poludnie a my sme vedeli, že cesta dole bude náročná. Sneh sa topil. Množstvo ľudských nôh vyhĺbilo do snehu stopy, ktoré dovoľovali slnečným lúčom predierať sa pod povrch a komplikovať podmienky. Zvýšili sme tempo. Ale slnko išlo proti nám. Zabárali sme sa už vyše kolien a sneh bol zrazu sypký, ako piesok na detskom ihrisku. Bola som vďačná, že ideme dole a nerozumela som skupinkám, ktoré sme stretávali v protismere.

Po niekoľkých desiatkach minút zostupu, keď sme zliezli z hrebeňa a stratili sa vetru, povedala si pravá topánka, že mi dá lekciu a rozhodla sa rozviazať a padať z členka. Topánky ako také majú svoju váhu, mačky a ťažký sneh im ešte pridali. Bez topánky to nejde. A tak som len ponad plece zakričala" Musím si zaviazať topánku..." Útla mužská postava, ktorá kráčala za mnou viac než desať metrov a spájalo nás len lano, ktoré vyzeralo ako pupočná šnúra, urobila gesto, že mám ísť ďalej. "Topánka..." Zakričala som opäť, takmer stopercentne istá, že ma nepočul. "Nezastavuj..." Zakričal. Ako nemám zataviť, keď strácam topánku? V protismere nám išlo lanové družstvo zložené z mladého horského vodcu a jeho troch klientov. Pomaly stúpali. "Mám rozviazanú topánku..." ešte som zakričala, než som sa preborila v snehu do polovice hrudníka. Rýchlo som pochopila. Vytiahla som sa silou vlastných rúk, šuchla po bruchu pár metrov, rýchlo vstala a kráčala dole svahom. Lanové družstvo na pár sekúnd zastalo. Klienti pozerali s ústami dokorán a ja som za sebou počula len známy hlas "Teraz už rozumieš, že nemáš zastavovať?" Po sto metroch mi trhnutie lana naznačilo, že môžem ubrať z tempa. Prišiel čas na prestávku. Angelova tvár mala jemný výraz. Vedel, že som pochopila, čo patrí k ľadovcom. A chvíľu som s tým v sebe bojovala. Zrazu mi spoza chrbta vybehla partia troch chlapcov, nemali viac ako dvadsať, veselo sa bez mačiek kĺzali dole svahom a zvalili sa na sneh. Len sme sa s vodcom, ktorý má anjelské meno, na seba ticho pozreli. Vedeli sme, že tí traja sopliaci majú veľké šťastie, tiež sme vedeli, že ho nemusia mať vždy.

Zvyšok klesania sa mi v hlave varili myšlienky. Uvedomila som si, že v horách nás nič nesmie odtrhnúť od našej koncentrácie. Že dôležitý a jediný istý je práve ten moment, ktorý žijeme. Minulosť sa nezmení a budúcnosť sú len slová, kým sa skutočne nestanú. Nič vážne sa nestalo, žiadne ohrozenie života. Ale pochopila som, že byť ľahkovážna v horách je egoizmus voči tým, ktorí pre mňa znamenajú celý svet. Pri posledných metroch na sypkom snehu som sa môjmu talianskemu anjelovi poďakovala, že ma ani na sekundu nespustil z očí. "To nie ja som tu ten, kto je dobrý. Ty musíš pochopiť, že to ty si dobrá, lebo si prišla až sem." Pyšná som, neukrývam. Ale z technického hľadiska to vlastne nebolo až tak náročné.

Pousmiala som sa nad tým, s akou ľahkosťou a nadhľadom Angelo zvládal situácie, kedy videl, že potrebujem nadobudnúť viac sebavedomia. Ako som samú seba nahlas navigovala, kde položiť nohu, ako sa chytiť lana, ako som sa chválila, keď som urobila správny krok. Keď sme sa pri ceste dole dostali k chodníku na skalách, pozrela som pod seba. Váhanie. (Zbytočné, keďže som to vyšla hore a po chodníku stúpali páni, ktorí by mi mohli byť otcom). "Čo, zavolám ti helikoptéru?" opýtal sa Angelo a naznačil, že mám ísť prvá. Dole som sa už len nahlas smiala šťastím. Človek by sa nemal ani preceňovať a ani podceňovať, ale aby to dokázal, musí sa naozaj dobre poznať a byť skromný.

Vraj teplota na vrchole mohla byť okolo mínus desať stupňov. Ešte v ten večer sa mi okolo nosa nad hornou perou urobil veľký pľuzgier, hojil sa niekoľko dní. Slnko a vietor zanechali svoj rukopis. Večer som šťastím nedokázala zaspať.

Ďakujem vám hory, že ste mi dovolili vystúpiť a vrátiť sa. Ukázali ste mi svoje bohatstvo, dopriali krásne počasie. Mám odvahu a aj šťastie, ale najmä mám život plný krásnych drobností, za ktoré som veľmi vďačná.