BEZ LIETADLA ANI NA KROK

Včera som prišla na letisko už pred piatou ráno. Keďže nesneží, nosím len lodičky. Zima sa mi pomaly zahrýzala do chodidiel, oblizla každý jeden prst a pomaly sa plazila po pokožke až pod sukňu. Tráviť deň v uniforme na letisku ma baví. Kolegovia sa radi sťažujú, že tratia veľa hodín za málo peňazí. Ale ľudia sa všeobecne veľmi radi sťažujú. Mňa letisko baví. Než by sa ráno objavil ktokoľvek z posádky, ktorá mala čoskoro odletieť, sledovala som malé tučné lietadlo s veľkými vrtuľami na každom krídle, ako do neho nastupuje elegantne oblečený kapitán v dlhom kabáte. O chvíľu sa lietadlo pohlo a po rozbehu stratilo v čiernej oblohe.

Naše posádky sa rozbehli do svojich lietadiel. Neodčkaví Taliani prešľapovali na miestach, vyčkávajúc, kedy im dovolíme nastúpiť. Postavila som sa k technikovi, vraj v noci spojazdňoval motor a je čas, aby ho kapitán prevetral skôr, než sa ktokoľvek z pasažierov prilepí zadkom na svoje miesto. Zadné schodisko museli odstaviť od lietadla, dispečer sa schoval v trupe s posádkou a nasadil si slúchadlá, inžinier s otvorenými ústami čakal, čo bude. Pomaly som urobila dva kroky vzad. Pripadala som si ako vo filme, keď sa má na scéne niečo stať a ja neviem, čo to vlastne bude. Motor zahučal, zvyšoval obrátky a ja som ustúpila o ďalšie dva kroky. Pasažieri sa čudovali, čo tak hučí, keď oni ešte nenastúpili a ja som premýšľala nad tým, že som si dobrovoľne vybrala prácu, pri ktorej pomaly, ale určite, prichádzam o sluch. Neustále stúpanie a klesanie, hluk motorov lietadla, v ktorom trávim dlhé hodiny a hluk na letisku zo mňa určite raz urobia invalida.

Všetky lietadlá sa odlepili od zeme. Kancelária bola prázdna, ostala som sama ako prst. Čas na raňajky. V budove terminálu ma už poznajú. Preplazila som sa bezpečnostnou kontrolou a zamierila k baru s výhľadom na pristávaciu dráhu. Káva omámila moje chuťové bunky, kým oči sa popásali na vychádzajúcom slnku. Letisko zaliali prvé lúče, obloha sa menila od čiernej na červenú, modrú a kadejakú. Napadlo mi, že to, čo robím, má svoje čaro.

Pred Vianocami bývajú lety pomerne plné. Študenti odlietajú za mamou, manželia od mileniek k manželkám, starí rodičia sa prvý raz v živote zveria do rúk letušiek, aby navštívila vnúča na opačnej strane pobrežia.

Vnútroštátne lety sú tie najnáročnejšie. Ak človek letí do Palerma a Lamézie piaty raz v tom istom týždni, má chuť sa obesiť. Sedela som na svojom mieste tesne pred pristátím, mala som za sebou ešte len druhý let a čakali ma ďalšie dva, keď som si uvedomila, že som fyzicky a psychicky unavená tak veľmi, že sa už nedokážem usmiať, že si nevšímam tváre pasažierov a moje pohyby sú automatické.

V takom momente sa ale vždy objaví niekto, kto mi pozdvihne náladu, prípadne nám urobí robotu navyše, aby sme sa náhodou počas letu nenudili.

Cestou do Palerma si do druhej rady sadla dvojica postarších pánov. Vrčali niečo o mojich blond vlasoch a výške, tak som len s úsmevom profesionálne pustila "Io non parlo italiano." Smiešne, veľmi smiešne. Keď už nie ja, tak nech sa aspoň pasažieri bavia, pomyslela som si. Vraj vysoká Nemka, čo sa nenaučila taliansky. "Ja nie som Nemka, páni." Vrátila som im späť po bezpečnostnej demonštrácii a upozornila ich, že záchranné vesty majú umiestnené pod sedadlom, na ktorom sedia. "Snáď ich nebudeme potrebovať," povedal ten starší, s neprofesionálne zafarbenými vlasmi a vytrhaným obočím. "Uvidíme," podotkla som s úsmevom. Priznávam, ani jeden z nich mi nebol sympatický. Nemám rada "zábavných" a vraj vtipných starých chlapov, čo si doma farbia šedivé vlasy čiernou farbou a myslia si, že letušky sú tu na to, aby im oni mohli zlomiť srdce.

V ten istý deň si v Brindisi nastúpilo basketbalové mužstvo. Prvý raz v živote som na palube v tom istom čase videla dvanásť Talianov vyšších než dva metre. Mali strašne veľké dlane, príliš dlhé chodidlá a museli sedieť pri uníkových východoch nad krídlami, lebo by sa nezmestili do lietadla. Už som videla Talianov v značkovom oblečení, pekne učesaných, voňavých, flirtujúcich, dokonca hovoriacich aj iným jazkom, než je ich rodný. Ale ešte nikdy som nevidela na jednom mieste viac ako dvoch Talianov vyšších odo mňa. Niekto z mojich kolegov podotkol, že je čas založiť si rodinu a na výber manžela mám práve najvhodnejšiu príležitosť. No dobre, som vyššia, než bežné Talianky. Som vyššia, než bežní Taliani. Kapitán povedal, že navyše nevyzerám ako Nemka. Prerušil ho útly starec, ktorému chýbalo niekoľko zubov. Pri dverách položil kufor, ktorý mal určite naložený domácimi koláčmi pre vnuka, založil si čiapku, usmial sa a pozdravil "Aufwiedersehen." Spolu s kapitánom sme padli smiechom. Nuž, toto sa mi na vnútroštátnych letoch stáva denne.

PRIATEĽA NEVYMYSLÍŠ

Občas niektoré veci vieme, ale ani nám nenapadne o nich premýšľať.

Pristáli sme po dlhom lete z Cypru. Cítila som únavu v chodidlách a túžbu po teplom jedle. Bola som na nohách od pol štvrtej rána a strávila v lietadle asi tak sedem hodín. Kapitán nás strašil, že počasie bude naozaj zlé počas celého letu, že nás čakajú turbulencie, kedy bude nevyhnutné posadiť sa kamkoľvek a pripútať. Vraj sa pokúsi zlej predpovedi počasia vyhnúť letom vo veľkej výške. Podarilo sa mu. Jemné zachvenie trupom lietadla sme cítili len počas prvého vzletu, potom už bolo všetko pohodlné a bezbpolestné.

Tohto kapitána mám akosi rada. Počas letu do Zaragozy začiatkom júna, ma nechal sedieť medzi ním a druhým pilotom. Sledovala som, ako zatláča pedále a pripravuje sa na rozbeh lietadla, pýtala som sa nespočetné množstvo otázok, sledovala radar, na ktorom sa krajiny striedali a hranice prestávali tak naozaj existovať. Pristátie nad tým kusom zeme nebolo tak napínavé, všetko bolo suché a vyprahnuté. Ale i tak som sa cítila ako súčasť počítačovej hry. Urastenému Srbovi, ktorému už vek vpísal do čela hlboké vrásky, sa včera rozviazal jazyk. Povedal múdru, jednoduchú vec: "...priatelia tiež dokážu zabúdať". Prišla som do mesta, kde som nepoznala nikoho. Čas, ktorý trávim v samote nad knihami, pri filmoch, premýšľaní a písaní, mi poskytuje nekonečno pristoru na snívanie a túžby. Predstavujem si svojich priateľov, ľudí, ktorí tvorili ešte nedávno moju každodennosť. Kapitán povedal: "Ešte rok, dva, maximálne tri a keď im zavoláš, nebudú vedieť, kto vlastne volá." Nechcem, aby mal pravdu, ale cítim v kostiach, že v istom slova zmysle bol len realistom. Sú ľudia, ktorých by som nikdy na svete nechcela opustiť, ale dnes je svet prirýchly a nemôžeme v ňom žiť len tak, potrebujeme tých, ktorým povieme o "boliestkach", tak ako sa musíme niekomu pochváliť, keď nám tvárou preletí úsmev. Napadlo mi, či sa moji priatelia na mňa tešia, či na mňa myslia vtedy, keď ja na nich. Viem, že nie som dokonalým príkladom prejavu priateľstva, mnohých ľudí akosi ľúbim, no často to nedokážem prejaviť. Len čo som vyšla z letiska, v telefóne sa objavil zameškaný hovor...trvalo mi asi hodinu, kým som prišla na to, od koho... Vtedy som pochopila, že ak ja zabúdam, nemôžem sa hnevať, že iní tiež zabúdajú...

Lietanie mi spôsobuje istý spôsob satisfakcie. Občas ma pasažieri nudia, často ma hnevajú, ale každý deň sa nájde aspoň jeden, ktorý poďakuje. V Brindisi pred pár dňami vystupovala skupinka nízkych uhladených Talianov: "Ulrike, si slnko nášho dňa." Keď mi asi štvrtý pasažier v ten istý deň povedal, že ma ľúbi (aj to sa im občas stáva, tým Talianom, že sa počas päťdesiatminútového letu dokážu strašne zaľúbiť), konštatovala som len, že mi nemôžu vravieť tak príjemné veci, lebo ak sa raz stane, že ma vek, znechutenie, alebo akási iná túžba prinútia opustiť pozíciu letušky (áno, to zrejme skutočne som), potom mi tie komplimenty a vyznania lásky budú chýbať. 

Batman a Robin, (obrázok z google.com)

Mimochodom, Ulrike v skutočnosti vôbec nie je moje meno. Ale Taliani žerú, ak mi kolegoviadávajú nemecké przývky. Často mi pri vystupovaní potriasajú rukou so slovami "Danke schon." Vraj som ako všetky nemecké ženské postavy z talianskych filmov - vysoká a blond, s ostrým prízvukom, výrazným "r". Viem si predstaviť, ako tí naši pasažieri sedia pri svojich večerných špagetách a len tak, medzi rečou a glgmi dobérho vína prehodia "Dnes som videl v lietadle vysokú Nemku, aspoň o dve hlavy bola vyššia... Ulrike, taká nosatá, s ostrým "r"... Tak som si kúpil stierací lós, lebo som si myslel, že mi prinesie šťastie..." 

Vymýšľať si mená na palube lietadla je občas zábavné. Nedávno sa moja posádka skladala z Robina, Batmana a ja mňa, Ulrike... Ja nepíšem filmové scenáre, ja ich momentálne žijem...  

PRÍBEH JEDNEJ REFLEXNEJ VESTY

Lietadlo kleslo k zemi, keď mesto už dávno spalo. Pasažieri rýchlo vystúpili, aby sa s kuframi dostali k poslednému autobusu do centra a k odparkovaným autám, ktoré sa strácali v hmle a chlade. Zrazu sa mi noci v Taliansku zdajú studené a tmavé.

Odišla som z letiska bez reflexnej vesty. S kapitánom som vypochodovala bez toho, aby ma upozornil, že mi niečo chýba. Poprosila som Enriho, aby skočil do lietadla a vypýtal od technika vestu, ktorú som tam zabudla. Neviem na koho a na čo som myslela, ale určite to bolo atraktívnejšie, než reflexná vesta. Spomínam si..., bol v tom dispečer, čo má najdlhšie riasy na území celého severného Talianska.

Mala som pocit, že stratené sa už nenájde. Lietadlo môže v noci odletieť na iné letisko, technici si môžu vestu nechať, alebo ju len tak hodia do koša. Napadlo mi, že je to len obyčajná krikľavá vec. V aute mám druhú, síce oranžovú, ale reflexnú... No aj tak. Moja bola tá prvá. Všetko prvé je iné. Pamätala si moje prvé nerozvážne kroky po Boingu, keď som prvý raz vo vysokých opäťkoch musela otvoriť únikový východ nad krídlami, pamätala si môj smiech počas návšetvy letiska v Londýne, pamätala si slzy pri lúčení v Bratislave a prvé váhavá vstúpenie na územie letiska, kde už niekoľko mesiacov lietam hore a dole a zase dole a hore. Prišlo mi ľúto, že som stratila ten kus žltej látky, na ktorej bolo napísané moje meno.

Enri je ten najväčší kúzelník spomedzi všetkých kúzelníkov. Na druhý deň reflexná vesta trčala z mojej poštovej schránky na letisku. Opäť som zacítila vôňu môjho parfému, keď som sa pyšne navliekala do môjho "hi-vizu", ktorý sa predral cez uniformu a zakliesnil v nitkách reflexnej vesty. Tešila ma taká obyčajná hlúposť, hmotná vec, ktorá sa dá zničiť, stratiť, rotrhať, spáliť, stratiť, ale na druhej strane aj milovať.

V ten deň sme leteli do Poľska. Dispečer na letisku len kúsok od centra mesta Wroclaw pochopil z môjho pohľadu, že ho vyzliekam z jeho jasnožltej reflexnej vesty s nápisom LOT WRO. Jeho vesta bola veľká, nová, čistá a hlavne poľská. Pri pohľadne na moju uslintanú tvár, túžbou rozšírené zreničky, vlasy vyšpanované do výšky od vzrušenia a červeň líc, ktoré horeli pri predstave poľskej reflexnej vesty, bez slova vyzliekol kus leteckého odevu a podal mi ho. Teda ju - moju novú reflexnú vestu. Keďže dispečeri musia mať reflexné vesty, lebo sa pohybujú okolo lietadiel, po rampe a popri termináloch, nemohla som ho nechať odísť len tak. Za darované sa treba slušne poďakovať a navyše bol ten mladý Poliak naozaj sympatický, nuž som mu zverila moju (trochu špinavú) "haj-vizku". Videla som už len, ako odpochodoval po schodoch, strácajúc sa v tme v mojej veste, objímajúc v rukách novú súčasť môjho odevu - LOT WRO.

Mám hlúpy zvyk, rada sa citovo viažem k hmotným predmetom, ktoré mi pripomínajú isté šťastné momenty. Moje denníky boli vždy plné starých vyblednutých lískov na autobus, vlak, či leteniek, obalov zo žuvačiek, cukríkov. V poľských knihách mám nalepený obal z "kisielu" (želatínovej sladkej hmoty), staré zodraté jeansy, ktoré prežili moje prvé koncerty sa krčia v kútoch skríň, tričko mojej prvej lásky mi slúži ako pyžamo. Nikdy nič nevyhodím. Len keď sa popálim, zlomím si srdce, sklamem sa, znenávidím a neviem odpustiť, vyhadzujem všetko rad radom. Keď city nemajú silu, teplo a moc, nič mi ich nedokáže pripomenúť.

Nechcem sa viazať. Veci sa dajú stratiť a zničiť. Len skutočné spomienky ostávajú. Pocity, ktoré prežijeme a milujeme, majú svoje miesto v nás. Príbeh s reflexnou vestou, ktorá sa teraz túla po Poľsku ma privideol k zisteniu, že opäť viem bez zaváhania spontánne priložiť ruku tam, kde sa dá. Že nemusím stále všetko plánovať a opäť viem robiť veci, lebo sa mi chce a nie preto, že sa to má. Zlomená duša sa zliepa dlho, ale zliepa. Ak viem len tak darovať reflexnú vestu, ktorej predstava straty ma ešte noc pred tým desila, znamená to, že si začínam skôr ceniť momenty, než predmety, ktoré mi tie chvíle môžu pripomínať.

Radšej si budem na cestu svietiť úsmevom, než reflexnou vestou...

PRVÝ ODKLON LIETADLA

Ľudia vymysleli lietajúce stroje. Vymysleli mašiny vážiace viac ako sedemdesiat ton, ktoré sa vo veľkej rýchlosti dokážu odlepiť od zeme a preletieť ponad nekonečné moria a kontinenty, až na koniec sveta, kde je už len ten veľký plot a za ním nič.

Ale nech sme akokoľvek vzdelaní, šikovní, rozumní, nadaní a bohatí, nech sa postavíme na hlavu a hovoríme všetkými jazykmi sveta, keď si počasie povie, že nepristaneme, tak nepristaneme.

Predvčerom bolo nad Talianskom studené, ale pomerne jasné ráno. Na letisko som prišla ešte zahalená tmou a bolo by romantické, keby mi na cestu svietil len mesiac. Ibaže na letisku je svetiel viac, než dosť. Kapitán nás nechcel strašiť, len povedal, že v Poľsku je veľká zima a pristátie na letisku v Krakove je podľa predbežnej predpovede počasia najbližšiu hodinu určite nemožné, potom pravdepodobne možné a po jedenástej možné určite. Ibaže o jedenástej by naša posádka už mala byť z Krakova dávno preč a nech ľudstvo dokáže urobiť akokoľvek presné predpovede počasia, nebu nikdy nerozkáže.

Bolo mierne podozrivé, že lietadlo neklesá, hoci sme mali dvadsať minút do pristátia. V tom zavolal kapitán, najbližšiu štvrťhodinku budeme krúžiť nad Krakovom a počkáme, či si to hmla a oblaky rozmyslia. Nerozmysleli. Po pätnástich minútach sme dostali povel nad odklon do Katowic. Napadlo mi, že našťastie len Katowiec a nie Wroclaw. Keby sme našich pasažirov vyložili na druhej strane Poľska, neviem, či by nás mali radi. A keby aj mali, asi nie tak, ako by sme chceli.

Nad Katowicami lietal prekný zástup lietadiel. Znie to hlúpo? Oblaky sú veľká diaľnica, plná križovatiek a kruhových objazdov. Niektoré lietadlá lietajú vyššie a niektoré nižšie. Keďže Krakov odklonil všetky lety, spolu s nami čakali v oblakoch pasažieri z rôznych kútov Európy, aby mohli pristáť. Kapitán pred odletom spomínal, že máme viac paliva, než potrebujeme, čo bolo v tomto prípade upokojujúcim faktom. (No dobre, trochu som prežívala svoj prvý odklon lietadla.)

Letisko v Katowiciach je malé. No a v ten deň bolo úplne plné. Po hodinovom čakaní na nový letový plán sme zavreli dvere a rozbehli sa po rolovacej dráhe. Ďalší benefit mojej práce - lietadlo bez pasažierov znamená sledovanie všetkých fáz letu cez okná pilotnej kabíny. Nasmerovali sme si to naspäť do Krakova. Ale niekto tam hore si to nerozmyslel a my sme to museli odkloniť naspäť do Talianska bez pasažierov. V Krakove bola vidieľnosť príliš nízka na to, aby mohol Boing bezpečne pristáť. 

Prvý raz som si mohla v uniforme sadnúť na miesta pasažierov počas letu. Prvý raz som s vyloženými nohami mala čas pozerať z okna a popíjať kávu, obdivujúc zem pod nami. Krakov je veľký a krásny. Videla som autá smerujúce do mesta a z mesta, hadiace sa cesty a hnedé polia. Zrazu som cítila vôňu ranného Krakova v nose, cítila chuť čerstvého pečiva, ktoré som kupovala na námestí Všetkých Svätých cestou na prednášky. Pod nami sa objavili kopce a ja som až teraz prvý raz v živote obsiahla Vysoké Tatry v ich plnej hrozivej kráse. Štíty trčali pomedzi husté biele oblaky, ktoré oblizovali všetko, čo sa im postavilo do cesty. Chcela som natiahnuť ruku a dotknúť sa periny, ktorú Perinbaba stihla za posledné dni naprášiť. Zrazu mi bolo príjemne a teplo. Túžila som zastaviť čas, bez pohnutia sa vznášať v oblakoch, vediac, že desať kilometrov podo mnou, tam niekde, pod tými oblakmi, je dom, kde pravdepodobne môj tato popíja rannú kávu a náš pes spí po dlhej prechádzke. Že tam niekde je moja mama, vôňa kuchyne, v ktorej niet ani stopy po mozzarelách, balzamikových octoch a boloňských špagetách. Len na moment som chcela byť zase doma.

Naše lietadlo mohli odkloniť kdekoľvek. Nad Sicíliou bývajú búrky, trepocú blesky a fúka vietor, že sa neraz nedá pristáť. Celý juh Talianska býve pekelne nedostupný a ponad Grécko sa často nedá ani len preletieť. Na Kose sme pristáli až na tertí pokus. Ale že môj prvý odklon bude opäť moje spomienky spájať s Poľskom, že prvý raz poletím v prázdnom lietadle ponad miesta, ktoré mi chýbajú najviac, to je podľa mňa malý zázrak, o ktorý sa postarali tie husté biele oblaky. 

Nezáleží mi na poredpovedi počasia. Ani mi nezáleží na dokonalosti ľudkého rozumu. Rešpektujem múdrosť. Ale každý deň vidím, že nech ľudia dokážu čokoľvek, stále sú slabí a malí v porovnaní so silou sveta, v ktorom žijeme.

Pol hodinu pred pristátím

Včera som bola na Ibize. Kapitán mi počas letu naspť do Talianska dovolil urobiť niekoľko záberov z pilotnej kabíny. Vravel, že počasie mi nepraje, lebo viditeľnosť nie je najlepšia, všade samé oblaky. "Ale mňa nezaujíma zem, ja chcem tie oblaky...", povedala som. Prilietali sme k talianskemu pobrežiu. Z výšky som videla prístav v Janove, pohoria tam niekde strašne ďaleko a pre tie krásne husté oblaky sme na vežu v Pise nedovideli. Ďalší benefit - zistila som, že piloti sú obyčajní ľudia. Majú dve ruky, dve nohy, radi sa smejú a občas sa v práci nudia. Keď som po desiatich minútach vyliezla z pilotnej kabíny, s úsmevom takým veľkým, že keby som nemala uši, smejem sa po obvode celej hlavy, uvidela som sto žiarlivých pohľadov. Cink...Vtedy mi napadlo - ďalší benefit: môžem sa dívať na svet z miesta, ktoré je mnohým ľuďom jednoducho nedostupné. Keby som bola chlapec, určite by som chcela byť pilotom. 

Talianske pobrežie stratené v oblakoch

MORA ČIERNA AKO NOC

Nedávno som sa sťažovala na nedostatok snov, že v poslednej dobe snívam menej a takmer bezfarebne. Možno moje sny nadobudli iný charakter, iné tóny. Sú strašidelnejšie a v posledných dňoch sa ich počet výrazne znísobil.

Vidím padať lietadlá - v mojich snoch, pochopiteľne. Predvčerom padlo ďalšie. No tento raz bol môj sen akýsi iný..

...ležala som v posteli. Cítila som istý druh prekvapenia, že tá posteľ je v lietadle. Naše lietadlá nemajú postele a už vonkoncom by som nemohla spať v práci. Nevidela som okolo seba žiadnych pasažierov. Uvedomila som si, že som v kabíne s dvoma pilotmi, ktorých som dobre poznala, ibaže teraz sa už presne nepamätám, kto v skutočnosti pilotoval. Snažila som sa vytiahnuť päty spod periny, keď som ucítila, že pomerne strmo klesáme. Nakukla som pilotom ponad ramená a pod nami som videla neveľké mesto, ktoré som nepoznala. Nebolo to Bari, nebolo to Palermo, ani Bologna, Krakow, či Ibiza, alebo iný podobný ostrov. Mesto malo európsky charakter, nebolo veľké a viedla k nemu diaľnica postavená na kopci. Videla som autá, ako smerujú z jednej svetovej strany na druhú. Vedela som, že tak strmé klesanie predchádza pristátiu a taktiež som dobre vedela, že nemám čo stáť, ale byť pripútaná na svojom mieste, aby sa mi nič nestalo. Ako letuška by som mala ísť príkladom pasažierom, ktorých som v sne ale nikde nevidela. Ticho som sa šupla naspäť pod perinu. Postrehla som, že kapitán sa obzrel, chcel sa uistiť, že som pripútaná. Zdalo sa mi čudné, že počas pristátia ležím v posteli. V tom som ale rozoznala mesto, ponad ktoré sme leteli. Bolo to moje mesto, náš dom.

Spoznávala som zástavbu panelákov a videla som náš balkón. Vedela som, že neďaleko je letisko, vedela som, že pristátie je možné, ale aj tak sa mi zdalo, že letíme prinízko, aby sme tesne minuli strechu domu, kde som prežila celé detstvo. Kapitán to zdvihol v poslednom momente, ale i tak kúskom krídla a spodnou časťou chvosta zachytil takú tú malú búdku, pod ktorou sa na každom paneláku skrýva výťah. Zrazu som už nevnímala celý dej ako pasažier. Pozerala som sa na lietadlo s nadhľadom a uvidela som malä explóziu pri chvoste. Zadné dvere na ľavej strane boli otvorené a trup oblizovali plamene. Lietadlo padlo na zem, hneď pred vchod nášho domu. Nebolo veľmi zničené a ani oheň nebol veľký. Až teraz som videla, že sme neleteli veľkým Boingom, len niečím menší, pre pár ľudí. Niekto sa vyštveral z trupu lietadla. Poznala som toho človeka z práce, ale teraz si už nespomeniem, kto to bol. Vytiahol moje telo. A ja som len počula ručať môj vlastný hlas opitý panikou "Ja som mŕtva, som mŕtva." Moja tvár bola bledá, zašpinená popolom. Telo sa nehýbalo. Vyzerala som, že spím. Po nekonečných minútach strachu som sa zachvela, telom sa niesol hlboký kašeľ. Otvorila som oči...

Otvorila som oči a pozrela na strop tmavej izby. Uvedomila som si, že telo sa mi chveje a srdce chce vyskočiť z hrude. Prvý raz v živote som samú seba videla mŕtvu vo vlastnom sne. Teda, len som si myslela, že som mŕtva.

Nikdy som sa nebála lietať a ani teraz sa nebojím chodiť do práce. V ten deň som si vyžehlila uniformu a pred službou zašla na kávu k Antonelle. Lietame spolu. Temperamentnej Talianke som rozpovedala môj sen... "Šťastie...," povedala. Najprv som jej nerozumela. Urobila som svoje obľúbené nechápavé gesto. " V Taliansku veríme, že keď niekoho vidíš vo svojom sne mŕtveho, znamená pre neho ďalších päťdesiat rokov života." Spokojne som vydýchla. "Takže ak by mal byť môj dnešný deň posledný, môžem si byť teraz istá, že sa dožijem minimálne sedemdesiatosem rokov," konštatovala som. Potom mi ale ešte niečo napadlo: "Dúfam, že už sa mŕtva v sne vidieť nebudem, predstava, že by som sa mala dožiť viac ako stodvadsať rokov je dosť desivá." 

Moje sny bývajú desivé, hrúzostrašné a najmä dlhé. Mám ich desiatky každý týždeň. Občas mám chuť niektoré z nich požiťat tým, čo tvrdia, že sa im nikdy nesníva.

PS: Viem, že tento sen sa už objavil v mojom anglickom blogu, ale musela som pridať jeho slovenskú verziu. 

S NOHAMI NA ZEMI

Zaradila som sa do skupiny ľudí, čo vedia oceniť trávenie voľného času v teple kuchyne, s knihou a kávou, bez cestovania a lietania.

S nohami na zemi, aspoň pár dní v týždni, sa cítim dobre a bezpečne. Lietadlá ma už nepriťahujú tak, ako pred pár rokmi. Piloti mi už nepripadajú nadpozemskí a vstávanie o pol štvrtej ráno sa stalo pre mňa tým, čím umývanie zubov po každom jedle - zvykom.

Občas musím čeliť nie veľmi príjemným momentom, keď usádzame pasažierov v prvej rade a v sedadlách pri únikových východoch nad krídlami. Teší ma, že rada čítam, aspoň poznám slová, ktoré môžem opatrne vybrať, aby som náhodou neurazila ľudí s barlami, že ich postihnutie z nich robí tých, čo si v lietadle nemôžu sadnúť kamkoľvek, ale len tam, kde by sme eventuálne, v prípade katastrofickej situácie, nepotrebovali ich pomoc.

Na lete z Palerma si ku krídlam sadol postarší manželský pár. Sklonila som sa k nim a vysvetlila, že vzhľadom na miesta, kde sedia, musím ich požiadať, aby nám v prípade pohotovosti pomohli. Po otázke, či sú ochotní výjsť nám v ústrety, staršia pani si len odkašľala, usmiala sa a pomedzi naružované pery pustila jediné slovo: "Nie." Premerala som si ju a zopakovala otázku. Pani opäť roztvorila nalíčené pery a povedala: "Prepáčte, ale v žiadnom prípade sa necítim, že by som vám mohla pomôcť." Prvý raz sa mi stalo, že niekto, kto si našiel miesto nad krídlom, kde je síce únikový východ, ale na druhej strane najviac priestoru na nohy, odmietol spoluprácu s posádkou. Stoosemdesiattri palermských pasažierov čakalo, kedy konečne zavrieme dvere a pohneme sa. Po tvrdom zápase s ich taškami, kuframi, zimnými vetrovkami (áno, Palermčania už teraz nosia zimné plášte ozdobené kožušinkou), s nepriazňou na ich tvárach, lebo som ich slušne komandovala inak, než taliansky, som musela pre tento starší manželský pár nájsť nové miesto a presadiť ich.

Na druhý deň som robila ten istý let. V Palerme nastúpil asi stotridsaťkilový pán, ktorému do dvoch metrov chýbalo málo, no do šesťdesiatky ešte menej. Jeho vek nebol prekážkou, skôr jeho brucho, ktoré bezpečnostný pás neobchádzal. Pán mal na tvári jeden z najväčších úsmevov, aké som videla. Nielen jeho telo sa mi zdalo priveľké, jeho pery príliš plné, tvár príliš veľká, dlane ako stany, ale aj jeho úsmev mal rozmer desiatich bežných úsmevov. Niečo bolo na tom človeku tak sympatické, až mi prišlo ľúto, keď som ho musela požiadať, aby si sadol inde, keďže v prvej rade ho pre rozmery jeho tela nechať nemôžem. Občas sa cítim nepríjmne, keď musím niekomu povedať, že je príliš objemný, starý, chorý, či jeho končatiny nie sú dostatočne zdravé na to, aby mohol sedieť na mieste, o ktoré bojoval od momentu, kedy prišiel na letisko. Veľký pán zo Sicílie sa s pochopením zarehotal a presadol si. Niečo je pravdy na tom, že ľudia s nadváhou majú v sebe viac pozitívnej energie, viac smiechu, radosti a najmä menej stresu.

Na Taliansko padla jeseň. V obchodoch sú pulty zaplnené gaštanmi a neskorým hroznom, ľudia nosia krásne šály obviazané okolo voňavej šije, chodníky už nie sú rozpálené horúcimi dňami, ale lístie stromov sa ešte stále trblieta v slnečných lúčoch, ktoré ma lákajú von, vdychovať atmosféru neskorých popoludní. Ako veľmi si vážim, keď môžem stáť nohami pevne na zemi.

BARCELÓNSKE NOČNÉ MORY

Autobus z Girony do Barcelóny bol úplne plný. Každé jedno miestečko bolo obsadené turistami z celého sveta, či domácimi, ktorí sa vracali do práce, z dovolenky, alebo cestovali z rôznych príčin, o ktorých ja nemám ani len malú predstavu. Klimatizácia nastavená na ten najchladnejší stupeň bola zrejme výsledkom snahy vodiča udržať nás v bdení, aby sme nepospali a sledovali krásu krajiny okolo nás. Neúspešne, takmer každá hlava sa v zákrutách kývala zo strany na stranu, odľahčená hlbokým spánkom. Predpokladala som, že po štyroch hodinách snívania počas prechádzajúcej noci a po týždni lietania po celej Európe, zaspím ako malé dieťa skôr, než sa autobus pohne z parkoviska pri letisku. Ale zrejme to bolo vzrušením z cesty do neznáma, že som ani jediné jedno oko nezažmúrila a hltala všetko, čo sa okolo mňa pohlo.

Knihu som nechala v kufri, ktorý cestoval v batožinovom priestore autobusu. Bola som zvedavá, čo Hemingway vymyslel pre svojich hrdinov, ktorí, mimochodom, v tej malej útlej knihe tiež boli na ceste do Španielska.

Autobusová stanica v Barcelóne je ukrytá v spleti veľkých preplnených ulíc. Nasmerovali sme si to priamo k Sagrade Famílii. S batožinou, unavení, nechcelo sa nám usmievať do objektívu fotoaparátu. Len sme sa zhodli na to, že na druhý deň sa musíme vrátiť a vychutnať si pohľad na stavbu z tieňa stromov neďalekého parku.

Enri, ktorého som spomínala niekoľko razy, je v porovnaní so mnou drobný Talian. Ibaže veľkosť ducha sa nikdy nemeria výškou a bohatstvo osobnosti, ktoré sa v nás môže skrývať, nepotrebuje veľkú fyzickú obálku. Priateľstvo môže stáť aj na pilieroch, ktoré nie sú rovnako vysoké.

Presne tento Enri si vytipoval na autobusovej zastávke tú najkrajšiu slečnu. V ten deň síce na tej zastávke nebolo veľmi z čoho vyberať, ale on si vždy vyberie to najlepšie, čo sa mu ponúka. Bola veľmi veľmi štíhla, takmer presvitala, keď sa jej slnko oprelo do chrbta, tmavá, dlhé vlasy a ja som zhodnotila, že musela mať problémy so štítnou žľazou, keď som si za slnečnými okuliarmi všimla jej oči. Ale Enri povedal, že vyzerala ako modelka. Na Francúzku, žijúcu v Katalánsku, hovorila skutočne dobrou angličtinou. Autobusom sme sa nechali uniesť až do prístavu, kde sme vykročili na Ramblu, jednu z najznámejších ulíc Barcelony. Zvodne flirtujúca Francúzka, ktorá akosi nemohla uveriť, že sme z Talianska (to jej povedal Enri) len zaštebotala, že má priateľa a stratila sa v dave. Hotel sme síce skúšali nájsť deň, dva pred cestou, ale na záver sme dorazli do Barcelóny len s peniazmi vo vrecku a predstavou, že potrebujeme čistú posteľ a kúpeľňu.

V zastrčenej uličke sme natrafili na hostelík. Premýšľala som nad tou Francúzkou, že na svoj vek, už žila takmer všade, že pôsobila odvážne a jej oblečenie zahaľovalo z jej mladého tela pomerne málo. Bolo horúco, ale nie až tak príliš. Potom to Enri vyslovil za mňa..."Kto vie, čo má za robotu..." Cesta do Barcelóny začala zaujímavo, ale to najlepšie na nás ešte len čakalo.

Izba, ktorú sme videli, nebola luxusná, ale posteľ čistá a lacná. Raňajky sme nepotrebovali, tešili sme sa, že sa ráno rozbehneme ešte so strapatými vlasmi do najbližšieho baru, kde sa zahryzneme do mäkkého pečiva a pery si zamažeme penou z kapučína.

Na recepcii som si všimla barle opreté o stenu. Recepčný sedel na nízkej stoličke, takže jeho hlava takmer ani nevykúkala spoza pultu, pri ktorom nás oblsuhoval. Až keď sa začal presúvať k neďalekému stolu, uvdeli sme jeho telo ukrátené o jednu nohu. To bol zatiaľ ten najneobyčajnejší hostel a recepčný, ktorých som sa svojich cestách kedy stretla. Enri prekvapene kukol na mňa a zašepkla..."Videla si tú nohu..." Nie, Enri, nevidela, lebo on žiadnu nohu predsa nemal.

Spánok v tej čistej posteli bol hlboký. Neviem prečo, ale od detstva mávam nočné mory. V tomto období často vidím v snoch padať lietadlá. Nesníva sa mi, že padá to, v ktorom som ja. Ale ja postávam na letisku a vidiím padať tie, ktoré by mali pristáť, alebo sa len tak zrazu objavia nad mojou hlavou a potom padnú. Neviem, kde sa tie sny berú, nikdy som sa nebála lietať a ani moja práca ma nedesí. Pochopiteľne, že cítim rešpekt, predsa len pracujem 10 km nad zemským povrchom, ale rešpekt a strach nemajú spolu tak veľa spoločné. Barcelónsky spánok bol zahalený nočnými morami o padajúcich lietadlách. Ráno som sa len zobudila s potešením, že som v Barcelóne, že to bol sen a moje vyplašené oči som vypleštila na polospiaceho Enriho.

To mi pripomenulo dnešný sen. Nejaký muž na letisku sa ma opýtal, či si môžeme sadnúť na kávu. Bol tam ešte niekto, ale netuším kto. Sedeli sme v presklenej peknej kaviarni, on chrbtom k otvorenej terase, rozprávali sme sa. Dával mi také bežné otázky, myslela som, že flirtuje. Tak som mu len povedala niečo o mojich plánoch na cestu. Robotu som až tak nespomínala. V tom sa nečakane postavil, vyskočil terasou k autu, nasadol do veľkého BMW X5 s talianskou ŠPZ a vypálil z parkovacieho miesta, akoby horel. Napadlo mi "Ďalší chlap, čo sa zbalil uprostred vety". V tom zacúval nasäť ku mne a podal mi ponad stôl hrubú obálku - vraj ďakujeme, práve sme vás vyhodili. Bol to firemný špión, ktorý sa preplietal pomedzi čerstvých zamestnancov a zisťoval, do akej miery vypúšťajú na verejnosť informácie. Zvláštne bolo, že sa rozhodli zbaviť sa ma, keďže ja som v tom rozhovore firmu nespomenula, o robote nehovorila. Ale v obálke bolo odstupné niečo cez 11 800 Euro. No nie aby ma tie peniaze potešili, ja som sa rozplakala, že chcem späť moju prácu. Znamená to snáď, že sa mi tá robota skutočne páči?

A s radosťou pokračujem v písaní blogov...

JUŽANSKÉ

Občas mám pocit, že kávu neroznášam v lietadle, ale vo vlaku. Pasažieri využívajú naše skoré ranné lety, aby stihli prísť na schôdzu a večer sa vracajú tým istým lietadlom, len s inou posádkou, naspäť k svojim manželkám. V pondelok ráno a v piatok pred obedom smerujeme do Palerma a na juh Talianska preplnení. Letieť do Bari či Brindisi ako letuška, to chce občas nervy z ocele. Ale letieť do Palerma, to chce odvahu. A ešte lepšie sú odlety z Palerma.

Sťažovať sa tiež nie je na mieste. Talianskí "biznismeni" sa vedia obliecť, poviem vám. Ich obleky majú šmrnc, voňajú krásne a pôsobia dôležito. Kto by sa na nich rád nepozrel, všakže. Dokonca, v tom lepšom prípade, tak každý desiaty hovorí aj anglicky. Potom ma práca určite baví.

Niektorých pasažierov si už pamätám. Hoci neviem ich mená, tváre sa mi zdajú viac než familiárne. Veď za posledného polroka som niektorých z nich videla častejšie, než vlastnú rodinu. Najmä do Palerma mám pravidelne na plaube vysokého tridsiatnika, ktorý sa už len pousmeje a kývne na pozdrav, keď nastúpi a nízkeho päťdesiatnika, ktorý vždy sedí v prvej alebo druhej rade, akoby mal na sedadle menovku či rezervačné číslo.

Každý kút Európy, kam lietam, je niečim špecifický. Teda najmä správaním sa pasažierov. Francúzi sú pokojní, ale neradi hovoria anglicky, Poliaci majú na tvárach pomerne často prekvapený výraz, občas si donesú vlastné pivo, Taliani sú strašne neposlušní a netrpezliví. Čím južnejšie, tým drsnejšie...dalo by sa povedať nielen o charaktere krajiny, ale aj správaní obyvateľov. Neviem, čím to je, ale posledné týždne sa z Palerma prevážajú len "pacienti". A to doslova. Včera pán, ktorý bol zrejme po čerstvej amputácii troch prstov ľavej ruky, dievča s jednou nohou, to sú takí, pri ktorých mi napadne, aké mám šťastie, že mám dve ruky, svoje zdravie a život, ktorý ja prispôsobujem tomu, čomu chcem a nie taký, ktorý by som musela prispôsobovať svojmu zdravotnému stavu, či fyzickým nedostatkom.

Ale skôr mi rozum zastáva pri polámaných rukách, veľkých modrinách, chrastách, odreninách, krvavých podliatinách a počas posledných týždňov sme mali na palube niekoľko mužov s polámanými nosmi. Jeden letel aj včera, dvaja asi pred mesiacom - sedeli len niekoľko sedadiel od seba, ale nastupovali a vystuipovali spolu. Buď malé nezhody doma a "bratia" si nakládli na nos, alebo boli členmi toho istého športového klubu. A možno ich len otec oprel o stenu, ak sa im nedarilo v rodinnom južanskom biznise.

Iný kraj, iný mrav. A pravdou je, že Taliansko je rôznorodé, čo mesto, čo kopec, čo región, ľudia majú iné črty, iný smiech.

Hurá, najbližšie ma čakajú lety do Palerma niekoľko dní nepretržite...

NOČNÉ

Občas si z pasažierov robíme žarty. Nie preto, že by sme sa im mali chuť vysmievať, alebo že by sme ich nebrali až tak vážne. S úsmevom ide robota rýchlejšie a ľahšie, kto sa smeje, nemá vrásky okolo očí. A ak má, sú to veselé vrásky.

Občas si z pasažierov robíme žarty - možno trochu nemiestne. Ale aj to len preto, že máme chuť v konzerve, v ktorej pracujeme, vytvoriť atmosféru, ktorá by sa ľahučko vpíjala do kože. Nemieste sú len preto, že pasažieri občas nepochopia náš zámer.

Mám kogeov, ktorí sa vedia smiať úprimne, potom tých, čo sa smejú, ale nevedia prečo vlastne, no smejú sa, lebo sa to od nich očakáva a všetci okolo sa smejú tiež. No a potom mám tých kolegov, čo sa nesmejú vôbec. Nad tými sa nezamýšľam, nestrácam čas s niekým, kto celý deň nevidí jediný dôvod na spontánny smiech.

Dnes sa kolegovi podaril žart (len trochu nemiestny). Škoda, že to nebolo na mojom lete. Mladí stewardi radi skúšajú nervy pohľadných pasažierok. Jedna z nich sa šla dnes vycikať (tak, ako mnohé íné, možno len trošku menej lákavé). Kolega jej podal pohár, zrejme naznačujúc, že toaleta je mimo prevádzky. Myslím, že každý by pochopil, že to desať kilometrov nad zemou nemôže myslieť až tak vážne. Prípadne by som sa ho opýtala, o čo mu ide a po zamknutí dverí na toalete by som skúsila, či sa dá spláchnuť. No určite by som v malej toalete lietadla necikala do dvojdecového umelohmotného pohárika. Ale aj také sa nájdu... Škoda, že to nebolo na mojom lete, asi by som smiechom pustila aj ja a boli by sme na palube dve, čo máme problém z močom.

Bežne sa vraciam z práce skutočne neskoro. Nočné príbehy sú najkrajšie. Sú ako sny, ktoré mi teraz tak veľmi chýbajú. Medzi mojimi emailami sú aj tie, ktoré som označila ako zakázanú poštu, ktorú nikdy nechcem otvoriť. Sníval sa mi včera sen, že som ich predsa len čítala a presne slovo za slovom si pamätám ich text. Nuž, som si takmer istá, že viem, čo v tých neotvorených mailoch stojí. Nehovorím, že mám nadpozemskú silu, len, že príliš dobre poznám človeka, ktorý ich poslal. Práve preto ich nečítam. Na druhej strane, ten sen ma povzbudil. Vedomie, že som napísaným riadkom dokázala čeliť znamená, že konečne žijem dnes, momentom čo mám a nie tým, čo som kedysi chcela.

Nočné návraty do prázdneho bytu sú príjemné. Prinášajú vánok, úsmev a pocit, že ďalsí deň som lietala v oblakoch. Moja hlava je unášaná smiechom.

PORTSKÉ

Taliani sa na palube strašne radi hádajú. Majú pocit, že ak nastúpia s veľkým kufrom, mojou úlohou je usmievať sa, hladkať ich po líčkach zdutej tváre, hľadať miesto pre ich nadrozmerný kufor, ktorý sa nikde nezmestí, priniesť im vankúš a deku, ak im je zima a obslúžiť ich v ktorejkoľvek fáze letu. Ibaže tak to nefunguje. Ja nikoho batožinu nebudem dvíhať (s výnimkou starých dám a tehotných žien), vankúše a deky na palube nemáme a nemôžem za to, že ich letištný personál nechal stáť na slnku viac ako dvadsať minút, aby sa vôbec dostali do lietadla. Včera si nastúpila mladá slečna, Enri by povedal, že taký typ od Stredozemného mora. Mne bolo dosť jedno, čo je to za typ. V ruke držala taliansky občiansky a ťahala kufor, ktorý mala problém nadvihnúť, strkajúc mi ho do dlane. Pozriem na ňu a s úsmevom, ktorý som si nacvišila ako opica v cirkuse, pýtam sa, čo môžem pre ňu urobiť. Najviac ich poburuje, keď mi strkajú kufre do rúk a ja sa tvárim, že nerpozumiem reči ich tela Ja mám jeden chrbát a fakt, že mám meterosemdesiat neznamená, že som poslíček a dvíhač kufrov. Tak ma slečna taliansky upozornila na to, že jej mám vyložiť kufor. Žiadne také, ako prosím vás, mohli by ste, prepáčte, potrebujem pomôcť. "Ja ťa môžem, moja drahá..." preblesklo mi hlavou a povedala som jej, že nerozumiem taliansky. Ibaže čas sú peniaze, náplňou mojej práce je pasažierov čo najskôr usadiť, aby sme mohli zmiznúť z letiska tak rýchlo, že po nás ani smrad nezostane. No neodpustila som si konštatovanie.."Slečna, veď to je len príručná batožina s hmotnosťou maximálne desať kilogramov, všakže?" To vyvolalo úsmev na tvárach tých, čo rozumeli anglicky a sedeli v najbližších radách.

Včera sme sa trepali do Porta. Tam povieval vietor, pobrežie sa búrilo, veľké vlny oblizovali pláže, ktoré som videla z okna. Nemám veľmi čas na obzeranie toho, čo je za oknami, ale občas sa neubránim. Pri pohľade na to všetko som v nose zacítila šteklenie slanej vody a predstavila si pestrofarebné dáždniky, pod ktorými by som si vypila niečo studené a hriešne.

Pasažieri vystupovali z lietadle jeden za druhým, ako mravce z mraveniska. Išla som pred nimi, aby vedeli nájsť svoju cestu bludiskom. Manželský pár po štyridsiatke sa zastavil pár metrov odo mňa a vytiahol z tašky tie najdlhšie cigarety, aké som zatiaľ videla. Pani naklonila svoju delikátnu hlávku, aby jej vietor nerozcuchal vlásky, kým jej manžel pripálil. Zrevala som tak, že sa mi hlas vydral z tých najhlbších útrob tela - pasažier kráčajúci vedľa mňa sa ma zľakol. Ale dvojica roumných pasažierov sa len zasmiala a zakývala na mňa, ukazujúc také to gesto, akože "Cica, netráp sa, len si pofajčím." Začala som ich prenasledovať najdlhšími krokmi, aké mi moja sukňa dovolila, čo neboli žiadne míle a mala som ich problém dobehnúť. Cielene mi unikali, obzerajúc sa a rehotajúc sa. Akí idioti. Za chrbtom mali Boing asi so 170 pasažiermi a cisternu, ktorá sa svojim nosom napojila na nádrž, aby sme mohli dotankovať. Ohňostroj bol na ceste a im to bolo smiešne. Občas sa zľaknem. Moja práca by mi mala zvyšok adrenalín v oblakoch, keď lietame a nie na zemi, keď tankujeme. Keďže som vedela, že tých dvoch nedobehnem, poprosila som o pomoc dispečera. "Chcete ísť na dovolenku alebo do väzenia?"

Keď môžem, cestujem. Ale lietanie s inou posádkou, než tou, ktorej súčasťou som i ja sama, ma už teraz tak nebaví. Kedysi boli pre mňa vzrušujúce obrovské stroje, ktoré sa odliepali od zeme. Teraz ma bavia vlaky. Predvčerom som sa vlakom vlnila po pobreží, prechádzajúc cez všetky malé mestečká, ktorým more dodáva magický nádych. Taliani postavili koľajnice len kúsok od pláží, na ktorých v tomto čase sú už len extremne bieli českí turisti, prípadne pár domácich dôchodcov. Južnejšie je more skutočne modré a teplé, pláže sú úzke a plné piesku. Slnko oblizovalo múry domov, lode sa mi zdali obrovské a špinavé. Vlak bol plný, študenti so svojimi obrovskými kuframi, starci s paličkami, ženy s elegantne nalakovanými nechtami. Vo vlaku veľmi rada čítam. Predstavujem si, ako sa jednotlivé kapitoly striedajú za oknami. Cestovanie je pre mňa prostriedkom úniku z prázdneho bytu, kde sa ale po nejakom čase rada vraciam, aby som cítila vône vlastného postelného prádla.

Neviem, či je to únavou, či za to môže zmena prostredia, starosti, myšlienky a túžby, ale snívam podtstane menej, než pred šiestimi mesiacmi. Možno teraz už nevenujem toľko pozornosti predstavivosti,  preto sa mi sny rozutekajú ráno ako biele myši. A možno je to len fakt vyčerpaným organizmom, kedy si telo povie "A dosť" a hlava už nerobí žiadny nepotrebný zápis na hard disk. Úprimne, chýbajú mi moje pestrofarebné sny.

PARMSKÁ

Kráčala som po nástupišti, keď vagóny regionálneho vlaku zasmrdeli, pripomínajúc mi kurence, ktoré behali po záhrade môjho starého otca. Sparné letá tlačili k zemi výpary a smrad, ktorý pobehujúce kury nechávali všade, kde boli. Dnešný vlak mi pripomenul môjho deda. Všetko mi ho pripomína. Aj nástupište v Bologni, na ktorom on nikdy nebol.

Vybrala som sa do Parmy. Ako vegetarián som nehľadela na šunku vo výkladoch, nelákali ma žemle, z ktorých viseli kusy mäsa. Dýchala som teplý vzduch, ponárala sa do úzkych uličiek. Moje správanie nie je vôbec talianské, som si toho vedomá. Poburujem Talianov, keď si objednám v bare kapučíno o piatej popoludní. Ibaže ja nie som Talianka a ani sa nehrám, že by som ňou chcela byť. Malá talianska káva mi vie roztriasť ruky na pol dňa, kapučíno je pre mňa jediným vykúpením. A páni, musím povedať, že Taliani vedia, ako má káva chutiť.

Ľudia v Parme vyzerajú skoro tak, ako inde na svete. Majú dve nohy, dve ruky a pomaly kráčajú hore a dole, neponáhľajúc sa, tešiac sa zo slnka. V meste som videla policajta, mal so sebou dvoch vojakov a zastavoval mladých mužov, ktorí mohli mať tak osemnásť. Pýtali si ich doklady, vypisovali nejaké bločky, viedli dlhé vážne debaty. Tí chlapci vyzerali vyplašene, policajt dôležito a dvaja vojaci s ním strašne unudene. Keď som ich stretla štvrtý raz, radšej som zahla do prvého obchodu, aby si nemysleli, že im idem v pätách. A dobre som urobila, mali výpredaj a ja mám na jeseň nový sveter.

Rada sa sama prechádzam po cudzích miestach. Núti ma to premýšľať o ľuďoch okolo mňa, spomínam si na veci, ktoré by som už dávno zabudla, kebyže som v spoločosti hlučného davu. Parma bola balzamom. Tešila som sa z dažďových kvapiek, všímala si amerických turistov. Myslela na parmezán.

Všetko, čo sa deje, má svoju príčinu. Napadlo mi, že deň v Parme je k niečomu. Nevidieť miesta, ak sú na dosah, je horšie, než choroba. Pokiaľ človek neochutná, neuvidí, neprežije, nemôže porovnať, posúdiť a poučiť sa. Ja by som sa občas rada poučila vopred.


Nedávno som letela do Palerma. Bol to presne ten istý let, čo sa nám na palube objavil pán, ktorý mal ísť do Milána. Lietadlo už nejaký čas klesalo a letisko bolo na dohľad. Zabezpečili sme kabínu, sadla som si na svoje miesto a pripútala sa. Pasažieri boli netrpezliví. Taliani sú známi tým, že ak nefajčia, keď sa im zachce, ak sa neservíruje ich malá silná káva, nebudú sedieť na riti ani za Jóba. Zrazu sa postavil chlapík asi v desiatej rade, otvoril skrinku a začal sa hrabať vo veľlek cestovnej taške. Najprv som mu taktne ukázala, aby sa posadil. Kapitán už dávno dal pokyn k pristátiu, nikto v kabíne, ani posádka a vonkoncom už nie pasažier, nemal čo robiť na rovných nohách. Keď nereagoval, zrevala som, aby si sadol .. "Prosím." Dodala som. Chlapík zdvihol ruku a prstami urobil gesto, ako keby si niečo odfotil. Chápem. Chce fotoaparát a odfotiť letisko. "To nepôjde", pomyslel som si a záporne pokrútila hlavou. Chlap zvážnel, posadil sa. Pristáli sme. Lietadlo ešte rolovalo, keď ten istý chlapík ako prvý vyskočil zo sedadla a začal sa hrabať presne v tej istej taške. To už, budem úprimná, dráždil kobru bosou nohou. Zrevala som hlasnejšie, že aby si sadol. Signor sa ma ale snažil presvedčiť, že fotoaparát je dôležitejší, než jeho bezpečnosť, že mu až tak nezáleží na tom, že si vymláti zuby, ak kapitán pribrzdí. Kolega do mňa štuchol, "Ten si ťa chce odfotiť." Zasmiala som sa. Kolega má občas nemiestne žartíky. Chlapík sa posadil a snažil nadviazať očný kontakt, prosiac ma, či mu ten fotoaparát dovolím vybať, veď už len rolujeme. Konečne sme zastali. Dvere dokorán, schodisko na svopjom mieste, keď chlapík sa prebrodil cez dav, s fotoaprátom v ruke, že či sa môžeme odfotiť... CVAK...V dave sa ozvalo zašušťanie, obdivné zamrmlanie. Ak náhodou natrafíte na facebooku na Sicílčana, čo má medzi fotkami jednu s takou vysokou letuškou, aspoň viete, ako nevinne k tomu došlo.

Moja práca má nemálo benefitov. Už som o tom hovorila. Ďalším z nich je to, že ľudia na mňa pozerajú s akýmsi rešpektom (nie vždy, pochopiteľne). A ešte nikdy si ma žiadny chlap len take neodfotil kvôli tomu, čo robím.

Taký deň som mala v Parme, plný myšlienok.

NOČNÁ

Bolo mi povedané, že v Taliansku sa po polnoci nesmie robiť hluk. Nuž, moji susedia na to nehľadia. Len čo opravili výklad baru pod mojimi oknami, ktorý pred mesiacom vykradla partia mladých zlodejíčkov s kuklami, život na našej ulici pod mostom opäť ožil. Brechajúci pes, hudba z rádií automobilov, ktoré určite neboli v servise niekoľko rokov, hlasná vrava, krik, hádky a hneď vzápätí smiech, mi nedajú spať. Neviem, v ktorom Taliansku sa nesmie robiť hluk po polnoci, ale určite to nie je v tom, kde žijem ja.

Takže ak by niekomu vadilo, že o pol druhej ráno sa mi bytom nesú tóny, pretože hudba je často mojim najlepším priateľom, budem sa tváriť, že nerozumiem. Hudba je úžasná. Môžem ju počúvať, hľadať v nej melódie, tóny, smútky, smiech, slová, lásku, osamelosť, všetko to, čo tvorí moju každodennosť.

Prácu letušky som začala robiť nedávno. Už som tak trochu zabudla na to, čo to obnášalo, kým som si natiahla uniformu. Zažila som v živote aj horšie veci, než ponocovanie nad knihou, nespavosť, únavu.

Moja uniforma pripomína overal z gumy, prisahám. V teplotách, ktoré toto leto presiahli 37 stupňov Celzia som prosila niekoho tam hore, aby zoslal dážď. Ibaže v Taliansku len tak ľahko nezaprší, aspoň nie na našej ulici, kde je ten bar, čo ho pred mesiacom vykradli. Našťastie, teraz sa pomaly začína jeseň, deti už chodia do školy, ulice sú plnšie, premávka je napakovaná trúbiacimi opálenými Talianmi, čo sa vrátili z dovolenky v Bari, Brindisi, či Janove. Obláčiky už budú oblizovať slnko častejšie, teploty klesnú.

Nová práca mi priniesla množstvo benefitov. Denne stretávam cca 450 až 650 ľudí, takže nemám čas fixovať ich tváre, premýšľať nad ich osudmi, trápiť sa, ako sa majú a že som sa im dávno neozvala. Žijeme s nimi a hneď aj bez nich. Nastúpia, zaspia, vystúpia a ja zabudnem.

Ľudia sú kadejakí. Minule si nastúpil pán, ktorý chcel ísť do Milána, aspoň jeho palubný lístok to tvrdil. Ale my sme leteli z Palerma do Bologne, takže Miláno ani náhodou. Ujovi sa nechcelo vystúpiť. Ani sa mu nečudujem, predstava toho, že jeho let je už dávno zabudnutý a niekde v oblakoch, to nepoteší. Celé lietadlo mu zatlieskalo, keď ho lenivý palermský dispečer posadil do služobného vozidla a odviezol preč. Síce nie do Milána, ale predsa niekam len.

Včera sa nám pokazilo lietadlo. Napadlo mi, že je dobre, že sa pokazilo, než sme vzlietli, keby sa pokazilo neskôr, nemuseli by sme teraz už o tom nič vedieť. A tak som vďaka chybe v motore videla, ako to vlastne - ten motor - vyzerá. Trubičky, hadičky, systém hore a dole, doľava doprava a ja sa čudujem, že to vôbec lieta. A tak museli zavolať inú posádku a iné lietadlo, aby prepravili našich nespokojných pasažierov, ktorí museli niekoľko hodín čakať na malom letisku.

Život v Taliansku nemôžem radiť medzi nudné.