AKO ZASTAVIŤ ČAS

Neviem si predstaviť, či by mohlo byť ešte aj teplejšie. V tmavohnedých pančuchových nohaviciach, v uniforme z príliš "nenaturálneo" materiálu a v čiernych lodičkách túžim, aby čo najskôr prišla jeseň. Leto je krásne. Ľudia sa usmievajú akosi viac, odhalujú opálené telá v šatočkách, bikinách a šortkách, akosi strácajú zábrany, nemajú už svoje povianočné komplexy a popíjajú v tieňoch studené pivo. Ale ak je na slnku viac ako štyridsať stupňov Celzia a kropaje potu veľké ako hrach zmývajú práve nanesenú vrstvu make-upu, ktorý je povinnou časťou denných úprav pred nástupnom do zamestnania, človeku pripadá leto skôr ako trest, než sladká odmena.

(zdroj: google.com)

Sťažovala som sa na ranné vstávanie? Zmenila som názor. Akosi mi prestalo prekážať prebúdzanie o pol štvrtej ráno, keď slnko ešte spí. Na noc už nezatváram okenice, spolieham sa na jemný vánok, ktorý by mohol rozohnať čierne nočné oblaky a priniesť mi do okien trochu svetla. Len tie spevavé okrídlené tvory by som občas rada zostrelila z konárov, najmä ak dostanú chuť na vytváranie romantickej atmosféry svojim štebotom skôr, než zazvoní budík.

Teplo dokáže kadečo. Napríklad zastaviť čas. Prese tak, ako dnes ráno. Začínala som nezvyčajne neskoro, len dva lety do Španielska. Tak som sa vybrala na letisko niečo skôr, aby sme si s Enrim sadli k rannej káve. Letisko bolo plné ľudí, rodiny sa chystali na dovolenky, deti jačali, mamy šediveli a otcovia si obzerali mamičky pri vedľajších stoloch. Jedna malá talianska káva a jedno kapučíno, mala som ešte dvadsať minút, aby som sa včas prihlásila do systému a pripravila na let. Mám len pár priateľov, s ktorými si mám stále čo povedať, len pár tých, ktorým poviem občas aj to, čo by som si chcela nechať len pre seba. Nepočítala by som dlho, keby som mala zrátať ľudí, ktorí majú na mňa dostatočne silné nervy, keď ma chytia moje nálady. Ale aké mám šťastie, že ich vôbec mám.

Oči mi padli na ciferník náramkových hodiniek na mužskom zápästí - deväť. Rýchla káva a pôjdeme, stihneme to tak akurát. Káva dopitá, kráčame popri zaparkovaných lietadlách na letisku, keď sa natiahnem za mladým zapästím ešte raz - stále deväť. "Počuj, koľko je hodín?" Enri vytiahne z vrecka telefón "Pozriem sa, lebo hodinky zastali." Priznám sa, dorazila som v poslednej minúte. A ešte raz sa priznám, že mi to vôbec neprekáža. Dvadsať minút pri káve mi osladilo celý deň.

Napadlo mi, prečo som hľadela na hodinky niekoho iného, keď som mala na ruke moje vlastné. Hodinky. Súčasť pracovného oblečenia. Občas sa vďaka hodinkám cítim ako superhrdinka. V ktoromkoľek americkom akčnom filme majú hlavní hrdinovia veľké hodinky. Tí, čo zachraňujú unesených, tí, čo vykrádajú banky dokonalým spôsobom, tí, ktorí vymýšľajú plán najnáročnejšej akcie, pri ktorej všetky autá a domy vybuchujú a horia, vagóny metra do seba narážajú a nespravodlivo väznení utekajú tajnými chodbami. Raz som pri sledovaní akčného film myslela na to, že všetci hrdinovia nosia hodinky len z jediného dôvodu - aby si nastavili spoločný čas s tými, ktorí im pri akcii pomáhajú. Posádka, vrátane pilotov, nosí povinne každý deň hodinky. To ak by sme sa raz náhodou museli zahrať na superhrdinov pri zachraňovaní lietadla.

(zdroj: bing.com)