NEMUSÍM BYŤ BOHATÁ, STAČÍ TROCHU SLÁVNA

Človek by povedal, že slávni a bohatí majú vlastné lietadlá, dlhonohé letušky a pilotov, ktorí dostávajú za svoje nalietané hodiny "nemalú" mzdu. A ono to tak vlastne aj je. Poznám sa s pilotom, ktorý sa pokúšal dostať do služieb Georga Clooneyho, keďže on sa pohybuje medzi kontinentmi na vlastnom lietadle. Ale byť jedným z vyvolených sa zdá byť nemožné. Viem, že piloti sa trhajú o túto prácu, lebo hodinová mzda sa vyrovná takmer ich súčasnej týždennej. Ja by som do služieb najpríťažlivejšieho muža planéty šla len preto, že je to on. Možno by sme potom spolu napísali dobrý scenár a ja by som už lietala len ako pasažier na svojich cestách za filmovými festivalmi. Snívanie je úžasné.

(zdroj: google.com)

Občas tie lietadlá slávnych a bohatých pristávajú aj na letiskách, kde by to jeden nečakal. Pred pár týždňami sme s Enricom museli na letisku pozháňať velikánske kliešte. Od čias, kedy prišiel o celý zväzok kľúčkov, ostal jeho bicyke pripútaný hrubou reťazou k plotu letiska. Nastal čas pretrhnúť reťaze a vrátiť sa k mestskej cyklistike. Vyzerali sme trochu podozrivo, nemali sme dôkaz, že bicykel je Enricov, ale kto by tak okato kradol za bieleho dňa? Moje autíčko bolo obklopené veľkými čiernymi limuzínami, okolo postávali obrovskí muži v čiernych oblekoch, slnečných okuliaroch a s vysielačkami. Služobný vchod letiska bol pod drobnohľadom polície. "To bude veľké zviera," konštatujem pri pohľade na gorilu, ktorá si ma podišla premerať, keď sme s kliešťami ako svet prestrihovali reťaz, z ktorej by sa ani David Copperfield nevyvliekol. Je svet skutočne ružový, ak vás musí strážiť tlupa goríl? Dozvedela som sa, že tými vyvolenými v ten deň boli členovia skupiny Green Day. Ibaže mňa v ten deň o niečo viac zaujímala Enricova reťaz.

Ale občas sa aj tí slávni cítia byť len ľuďmi a stačí im obyčajné lietadlo, s obyčajným pilotom a úplne obyčajnými letuškami. Na palubu nastúpila nízka útla černoška. Strih vlasov, črty tváre, ktorej polovicu mala zahalenú štýlovými okuliarmi, som hneď pripisovala speváčke Skunk Anansie. Hlavou mi preletel obrázok strednej školy, hudobnej televíznej stanice a zimomraviek, ktoré vyrážali na mojej pokožke pri jej speve. Mňa ani tak neprekvapilo to, že by bola na palube, ako skôr to, že by som moha skutočne stretnúť ženu, ktorej hlas mi pripadá ako jeden z najúžasnejších na planéte Zem. Sledovala som ju počas celého letu. Nenápadne, ponúkla som jej časopis, usmiala som sa, keď som ju míňala s nápojmi. A potom zaspala. Prezrela som si strih vlasov, tvár, v poodchýlených ústach som si všimla krivé biele zúbky. V tom momente som vedela, že je to ona. Iné speváčky s jej príjmom by už dávno išli k zubárovi a uložili zuby do rovnorady, aby vyzerali ako bábiky. Jej zuby sú krásne, zdravé a krivé. Pri vystupovaní z lietadla mi to nedalo. "Prepáčte, ale často vám ľudia hovoria, že vyzeráte ako speváčka zo Skunk Anansie?" "Asi preto, že som to ja," keď sa jej špecifický hlas vydral z hrdla, podlomili sa mi kolená. Ľudí môžeme obdivovať za všeličo. Že pomáhajú iným, že dokážu pomôcť sebe a dosiahnuť v živote vysoké ciele, že vedia byť slušní, zábavní, nadaní. Ja som zrazu obdivovala tie náhody, ktoré mi život stavia do mojej každodenosti. Jedného dňa sa zbalím, odídem do Talianska a zrazu na palube stretnem Skin. Bez ovácií, potreby ukazovať sa, cestujúc v lietadle plnom iných bežných ľudí, ktorí možno nespievajú ako ona, ale určite majú talent na niečo úplne iné, neváha potriasť mi rukou a usmiať sa. Myslím, že tie malé veci robia z nás veľkých ľudí.

Asi pred týždňom mi dispečer povedal, že budem mať na lete dvoch invalidov. Často s nami cestujú ľudia pripútaní k invalidným vozíkom. Ich správanie napovedá, ako sa cítia, ich tváre sú popísanými stránkami v knihe, ktoré vyjadrujú ich pocity. Niektorí žartujú, smejú sa, iní sú vďační, skromní, no a potom sú tu aj tí, čo sú nezdvorilí, nepríjmení a zrejme nahnevaní na celý svet. A tak trochu im rozumiem. Život nám proste občas škrtá plány, ale kým žijeme, môžeme s ním stále vybabrať. Ja mám rada pasažierov, ktorí mi aj napriek svojmu handicapu dodávajú odvahu tešiť sa zo všetkého, čo mám. Naložili sme na palubu dvoch mladých ľudí. Dievča s krítkymi vlasmi, nemalo viac ako dvadsať rokov, ale už z jej pohybov bolo jasné, že jej telo je pružné, ohybné a vyšportované. Zrejme to znie nelogicky, ale ona si sadla na svoje určené miesto pružnejšie, než všetci ostatní pasažieri. Druhým invalidom bol muž v mojom veku. Nemohol vôbec pohybovať dolnými končatinami. Ale cez tričko sa mu črtali svalnaté ramená a na tvári mal velikánsky úsmev. Jeden z najkrajších Talianov, čo som tu za posledný rok stretla. Vtedy mi pohľad padol na ich oblečenie. Talianski paralympionici. "Akému športu sa venujete?," prihovorila som sa mužovi, kým som zápasila s jeho neveľkou batožinou. "Horolezectvu." Myslím, že išlo o šplhanie a štveranie sa po stenách a skalách. Už som rozumela, prečo má tak silné ramená. "Rada vás spoznávam," povedala som obidvom a cítila som sa poctená, že ich mám na palube. Boli sympatickí, usmiati a najmä veselí.

Nepotrebujem na palube členov skupiny Green Day, ani ich stretnúť na letisku, George Clooney by až tak nevadil. Ale mať na palube dvojicu paralympionikov je väčšia dávka optimizmu, než podávanie kávy slávnym a bohatým na palube ich súkromného lietadla.