PRÍBEH JEDNEJ REFLEXNEJ VESTY

Lietadlo kleslo k zemi, keď mesto už dávno spalo. Pasažieri rýchlo vystúpili, aby sa s kuframi dostali k poslednému autobusu do centra a k odparkovaným autám, ktoré sa strácali v hmle a chlade. Zrazu sa mi noci v Taliansku zdajú studené a tmavé.

Odišla som z letiska bez reflexnej vesty. S kapitánom som vypochodovala bez toho, aby ma upozornil, že mi niečo chýba. Poprosila som Enriho, aby skočil do lietadla a vypýtal od technika vestu, ktorú som tam zabudla. Neviem na koho a na čo som myslela, ale určite to bolo atraktívnejšie, než reflexná vesta. Spomínam si..., bol v tom dispečer, čo má najdlhšie riasy na území celého severného Talianska.

Mala som pocit, že stratené sa už nenájde. Lietadlo môže v noci odletieť na iné letisko, technici si môžu vestu nechať, alebo ju len tak hodia do koša. Napadlo mi, že je to len obyčajná krikľavá vec. V aute mám druhú, síce oranžovú, ale reflexnú... No aj tak. Moja bola tá prvá. Všetko prvé je iné. Pamätala si moje prvé nerozvážne kroky po Boingu, keď som prvý raz vo vysokých opäťkoch musela otvoriť únikový východ nad krídlami, pamätala si môj smiech počas návšetvy letiska v Londýne, pamätala si slzy pri lúčení v Bratislave a prvé váhavá vstúpenie na územie letiska, kde už niekoľko mesiacov lietam hore a dole a zase dole a hore. Prišlo mi ľúto, že som stratila ten kus žltej látky, na ktorej bolo napísané moje meno.

Enri je ten najväčší kúzelník spomedzi všetkých kúzelníkov. Na druhý deň reflexná vesta trčala z mojej poštovej schránky na letisku. Opäť som zacítila vôňu môjho parfému, keď som sa pyšne navliekala do môjho "hi-vizu", ktorý sa predral cez uniformu a zakliesnil v nitkách reflexnej vesty. Tešila ma taká obyčajná hlúposť, hmotná vec, ktorá sa dá zničiť, stratiť, rotrhať, spáliť, stratiť, ale na druhej strane aj milovať.

V ten deň sme leteli do Poľska. Dispečer na letisku len kúsok od centra mesta Wroclaw pochopil z môjho pohľadu, že ho vyzliekam z jeho jasnožltej reflexnej vesty s nápisom LOT WRO. Jeho vesta bola veľká, nová, čistá a hlavne poľská. Pri pohľadne na moju uslintanú tvár, túžbou rozšírené zreničky, vlasy vyšpanované do výšky od vzrušenia a červeň líc, ktoré horeli pri predstave poľskej reflexnej vesty, bez slova vyzliekol kus leteckého odevu a podal mi ho. Teda ju - moju novú reflexnú vestu. Keďže dispečeri musia mať reflexné vesty, lebo sa pohybujú okolo lietadiel, po rampe a popri termináloch, nemohla som ho nechať odísť len tak. Za darované sa treba slušne poďakovať a navyše bol ten mladý Poliak naozaj sympatický, nuž som mu zverila moju (trochu špinavú) "haj-vizku". Videla som už len, ako odpochodoval po schodoch, strácajúc sa v tme v mojej veste, objímajúc v rukách novú súčasť môjho odevu - LOT WRO.

Mám hlúpy zvyk, rada sa citovo viažem k hmotným predmetom, ktoré mi pripomínajú isté šťastné momenty. Moje denníky boli vždy plné starých vyblednutých lískov na autobus, vlak, či leteniek, obalov zo žuvačiek, cukríkov. V poľských knihách mám nalepený obal z "kisielu" (želatínovej sladkej hmoty), staré zodraté jeansy, ktoré prežili moje prvé koncerty sa krčia v kútoch skríň, tričko mojej prvej lásky mi slúži ako pyžamo. Nikdy nič nevyhodím. Len keď sa popálim, zlomím si srdce, sklamem sa, znenávidím a neviem odpustiť, vyhadzujem všetko rad radom. Keď city nemajú silu, teplo a moc, nič mi ich nedokáže pripomenúť.

Nechcem sa viazať. Veci sa dajú stratiť a zničiť. Len skutočné spomienky ostávajú. Pocity, ktoré prežijeme a milujeme, majú svoje miesto v nás. Príbeh s reflexnou vestou, ktorá sa teraz túla po Poľsku ma privideol k zisteniu, že opäť viem bez zaváhania spontánne priložiť ruku tam, kde sa dá. Že nemusím stále všetko plánovať a opäť viem robiť veci, lebo sa mi chce a nie preto, že sa to má. Zlomená duša sa zliepa dlho, ale zliepa. Ak viem len tak darovať reflexnú vestu, ktorej predstava straty ma ešte noc pred tým desila, znamená to, že si začínam skôr ceniť momenty, než predmety, ktoré mi tie chvíle môžu pripomínať.

Radšej si budem na cestu svietiť úsmevom, než reflexnou vestou...