PRIATEĽA NEVYMYSLÍŠ

Občas niektoré veci vieme, ale ani nám nenapadne o nich premýšľať.

Pristáli sme po dlhom lete z Cypru. Cítila som únavu v chodidlách a túžbu po teplom jedle. Bola som na nohách od pol štvrtej rána a strávila v lietadle asi tak sedem hodín. Kapitán nás strašil, že počasie bude naozaj zlé počas celého letu, že nás čakajú turbulencie, kedy bude nevyhnutné posadiť sa kamkoľvek a pripútať. Vraj sa pokúsi zlej predpovedi počasia vyhnúť letom vo veľkej výške. Podarilo sa mu. Jemné zachvenie trupom lietadla sme cítili len počas prvého vzletu, potom už bolo všetko pohodlné a bezbpolestné.

Tohto kapitána mám akosi rada. Počas letu do Zaragozy začiatkom júna, ma nechal sedieť medzi ním a druhým pilotom. Sledovala som, ako zatláča pedále a pripravuje sa na rozbeh lietadla, pýtala som sa nespočetné množstvo otázok, sledovala radar, na ktorom sa krajiny striedali a hranice prestávali tak naozaj existovať. Pristátie nad tým kusom zeme nebolo tak napínavé, všetko bolo suché a vyprahnuté. Ale i tak som sa cítila ako súčasť počítačovej hry. Urastenému Srbovi, ktorému už vek vpísal do čela hlboké vrásky, sa včera rozviazal jazyk. Povedal múdru, jednoduchú vec: "...priatelia tiež dokážu zabúdať". Prišla som do mesta, kde som nepoznala nikoho. Čas, ktorý trávim v samote nad knihami, pri filmoch, premýšľaní a písaní, mi poskytuje nekonečno pristoru na snívanie a túžby. Predstavujem si svojich priateľov, ľudí, ktorí tvorili ešte nedávno moju každodennosť. Kapitán povedal: "Ešte rok, dva, maximálne tri a keď im zavoláš, nebudú vedieť, kto vlastne volá." Nechcem, aby mal pravdu, ale cítim v kostiach, že v istom slova zmysle bol len realistom. Sú ľudia, ktorých by som nikdy na svete nechcela opustiť, ale dnes je svet prirýchly a nemôžeme v ňom žiť len tak, potrebujeme tých, ktorým povieme o "boliestkach", tak ako sa musíme niekomu pochváliť, keď nám tvárou preletí úsmev. Napadlo mi, či sa moji priatelia na mňa tešia, či na mňa myslia vtedy, keď ja na nich. Viem, že nie som dokonalým príkladom prejavu priateľstva, mnohých ľudí akosi ľúbim, no často to nedokážem prejaviť. Len čo som vyšla z letiska, v telefóne sa objavil zameškaný hovor...trvalo mi asi hodinu, kým som prišla na to, od koho... Vtedy som pochopila, že ak ja zabúdam, nemôžem sa hnevať, že iní tiež zabúdajú...

Lietanie mi spôsobuje istý spôsob satisfakcie. Občas ma pasažieri nudia, často ma hnevajú, ale každý deň sa nájde aspoň jeden, ktorý poďakuje. V Brindisi pred pár dňami vystupovala skupinka nízkych uhladených Talianov: "Ulrike, si slnko nášho dňa." Keď mi asi štvrtý pasažier v ten istý deň povedal, že ma ľúbi (aj to sa im občas stáva, tým Talianom, že sa počas päťdesiatminútového letu dokážu strašne zaľúbiť), konštatovala som len, že mi nemôžu vravieť tak príjemné veci, lebo ak sa raz stane, že ma vek, znechutenie, alebo akási iná túžba prinútia opustiť pozíciu letušky (áno, to zrejme skutočne som), potom mi tie komplimenty a vyznania lásky budú chýbať. 

Batman a Robin, (obrázok z google.com)

Mimochodom, Ulrike v skutočnosti vôbec nie je moje meno. Ale Taliani žerú, ak mi kolegoviadávajú nemecké przývky. Často mi pri vystupovaní potriasajú rukou so slovami "Danke schon." Vraj som ako všetky nemecké ženské postavy z talianskych filmov - vysoká a blond, s ostrým prízvukom, výrazným "r". Viem si predstaviť, ako tí naši pasažieri sedia pri svojich večerných špagetách a len tak, medzi rečou a glgmi dobérho vína prehodia "Dnes som videl v lietadle vysokú Nemku, aspoň o dve hlavy bola vyššia... Ulrike, taká nosatá, s ostrým "r"... Tak som si kúpil stierací lós, lebo som si myslel, že mi prinesie šťastie..." 

Vymýšľať si mená na palube lietadla je občas zábavné. Nedávno sa moja posádka skladala z Robina, Batmana a ja mňa, Ulrike... Ja nepíšem filmové scenáre, ja ich momentálne žijem...