ZEMETRASENIE

Môžeme si v živote naplánovať, čo len chceme, aj tak nikdy nevieme, čo nás naozaj čaká.

Pred týždňom som letela náročné plné lety. Ani pasažieri, ani posádka a ani moja nálda sa nedokázali vyštverať nad bod mrazu. Čakala som,kedy už konečne pristanem a po jedenástich hodinách služby sa zvalím do postele. Občas aj také dni musia byť. Snažím sa, ale nie vždy sa viem usmievať na každého, nie vždy dokážem všetko prelúskať s ľahkosťou ostrieľanej profesionálnej letušky, od ktorej som ešte na míle vzdialená.

Vyzula som nepohodlné topánky, vyzliekla uniformu a vliezla do sprchy. Bola sobota, susedia vysedávali opäť v bare pod mojimi oknami, ulicou sa preháňali autá s otvorenými oknami, z ktorých sa valila hlasná muzika. Pomaly som zaspávala. Mala by to byť taká bežná sobotňajšia noc po dlhej šichte...

Človek má určite vrodený nejaký ten šiesty zmysel. Možno preto, že sme tiež len akési zaodeté rozprávajúce zvieratá, možno preto, že máme v sebe akúsi vnútornú silu. V skutočnosti som sa nad tým príliš hlboko nezamýšľala. Prebudila som sa so zvláštnym pocitom, akoby sa niečo malo diať, akoby niečo viselo vo vzduchu. Pohľad mi padol na zastreté okno, cez odchýlené okenice sa do izby takmer vôbec nepredieralo svetlo z ulice. Hrobové ticho. Srdce mi malo vyskočiť z hrude, len som ešte stále nevedela prečo. Zrazu ten divný zvuk a hukot okolo, posteľ tancovala na dlážke izby, okenice sa pohybovali, skrine do seba narážali a v kuchyni hrkotali poháre na víno. Najprv mi napadlo, či zase niečo kopú plynári. Ibaže plynári kopú inak, navyše bolo skoré nedeľné ráno... Mala som ten pocit, že je skoré ráno, hoci som nevidela na ručičky budíka. A žiadny Talian by v nedeľu skoro ráno nič nekopal. Pohyby sa začali zintenzívňovať. Držala som sa rámu postele, v polosede som pozerala okolo. Nemohla som sa pohnúť, telo mi zachvátil jeden veľký kŕč a vtedy som pochopila...zemetrasenie.

Vždy som si myslela, že zem sa trasie len v Hollywoode pri natáčaní katastrofických filmov, v Japonsku a všade tam, kde ja určite nie som. Nikdy by mi nenapadlo, že sa raz náhoda postará o to, aby som sa zobudila do noci, ktorá navždy zmení môj pohľad na silu prírody.

Chvíľu som mala pocit, že sa tie otrasy nikdy neskončia, že desivý zvuk nezmĺkne. Bála som sa pohnúť, vytiahnuť nohu z postele a myslím, že na chvíľu som prestala od strachu aj premýšľať. Cítila som, ako sa chvejú múry domu, ako sa pohybuje celá stavba, ako tancuje posteľ, z ktorej bol môj pokojný spánok vyhnaný na dlhé obdobie.

A opäť to hrobové ticho. Dom zastal, okenice sa prestali hojdať, sklo a poháre na víno v kuchyni prestali nôtiť svoje ranné melódie. Bolo po všetkom. Na chvíľu.

Siahla som rukou po nočnej lampe, ručičky budíka ukazovali len pár minút po štvrtej. Vyskočila som na rovné nohy a rozbehla sa ku kuchynskému oknu, v presvedčení, že som si len niečo zle vysvetlila, alebo že pri pohľade z okna nájdem vysvetlenie na moje nevyslovené otázky. "Ragazzi..." začali vykrikovať susedia, čo ešte stále vysedávali pred už dávno zavretým barom. V oknách okolitých domov sa zapaľovali svetlá, ľudia sa hrnuli na ulicu v strachu. Nevedela som, čo robiť. "Do pekla, je možné, že som prežila zemetrasenie? Cítil si niečo?", vyťukala so znaky na telefóne a odoslala správu Enrimu. "Všetci sme hore, áno, zemetrasenie, len sa upokoj, všetko je ok, neboj sa." Odpoveď prišla skôr, než by moje otázky mohli zastihnúť adresáta. Bála som sa. Bála som sa zataiľ najviac v celom svojom živote.

So zapáleným svetlom v izbe, zašila som sa pod perinu, snažiac sa nájsť na internete čo najviac infomrmácií o tom, čo sa vlastne stalo, prečo a čo robiť ďalej. Prvý raz v živote som si želala, aby ma o štvrtej ráno zavolali zo služby stand-by lietať. Mala so pocit, že tam hore, desať kilometrov nad zemou, budem oveľa viac v bezpečí.

(zdroj: google.com)

Niekoľko minút po piatej som zvažovala odísť na letisko a byť medzi ľuďmi, keď nastala druhá silná vlna záchvevov. Izba bola zaliata svetlom nočnej lampy, tento raz som dôkladne videla pohybujúce sa okenice, dvere na skriniach, záves na okne a luster nad mojou hlavou sa hojdal zo strany na stranu. Pocit, že celý dom chodí zľava doprava a naopak, ma opäť pripútal ťažkými okovami o posteľ. Utekať, či čo?

Podľa odporúčaní na internete som skontrolovala, či náhodou neuniká plyn, ráno som prezrela steny izieb, či náhodou nie sú popukané múry. Myslím, že moja hlava sa nechcela poddať myšlienke o silnom zemetrasení, stále som si myslela, že nás len trošku pohojdalo.

V ten deň sa otrasy zopakovali niekoľko razy, nasťastie už boli slabšie a najmä som sa snažila byť čo najviac v spoločnosti ľudí. Myslela som si, že je po všetkom. Ale večer ma zaliala vlna strachu. Prvý raz, čo som sa nasťahovala do pekného talianskeho bytu, prišlo mi ľúto, že bývam sama. "Môže sa mi niečo stať?" Napísala som správu Enrimu, dúfajúc, že ma podporí, bude chlácholiť. Nechlácholil. "Môžeme umrieť. Ale to najhoršie je snáď za nami. Ak niečo, zober kľúče a rýchlo utekaj z domu." Vydesil ma, ale dobre spravil. Spala som oblečená, tenisky rozšnurované pri posteli, pas a doklady pri dverách. Bola som vďačná aj za tri hodiny spánku a možnosť pred piatou ráno vypadnúť do roboty a celý deň stráviť v lietadle nad európskym kontinentom.

Už je to týždeň, ale zem sa stále chveje. Včerajšie otrasy boli silnejšie, občas sú ešte citeľné. Okrem toho, že to človeka vydesí, zrejme momentálne nejde o život. Ale kto vie, kedy a ako sa to všetko môže vrátiť. Zemetrasenie si zobralo sedem ľudí, zničilo domy, autá, ulice, cesty, kostolné veže, historické pamiatky a nádej mnohých na pokojný spánok.

Človek môže byť génius, môže konštruovať lietajúce monštrá, vyrábať zbrane, vládnuť národom, ničiť slabších, ale nikdy nevyhrá nad silou prírody. A ak sa má niečo stať, môžem žiť aj na konci sveta, osudu neújdem.

Myslím, že prežiť zemetrasenie raz za život stačí. Občas mám ešte pocit, že sa mi chveje zem pod nohami. Možné to je, ale na druhej strane, snáď je to už len únava a nervy.

Verím, že máme šiesty zmysel, že sme ako zvieratá a dokážeme vytušiť, keď je niečo vo vzduchu. Pamätám si na hlasné vrešťanie mačky za oknom v noc zemestrasenia. Začínam veriť, že rozum môžem oklamať, ale city a pocity nie.

(zdroj: google.com)