LIETADLO NIE JE AUTOBUS

Noci uprostred augusta sa nenesú v znamení hlbokých snov. Teplo a horúci nádych leta si zaslúžia viac, ako vyvaľovanie sa a chrápanie. Mesto je úplne prázdne. Už niekoľko týždňov som nebola v centre, nemám dôvod. Môj život je zaujímavý aj tu, v štvrti neďaleko letiska, kde ma už poznajú ľudia na ulici, v neďalekom sicílskom bare, kde mám svoje parkovacie miesto, poštovú schránku. Pomaly si budujem môj svet. Letá v letectve sú také. Kopec práce, veľa ľudí, dlhé dni, krátke noci. A v tom najlepšom zase príde jeseň a po odchode tých, čo požiadajú o zmenu letiska, alebo dajú výpoveď, padne na môj chrbát trpká melanchólia, že môžem opäť začať ešte raz.

Je zbytočné premýšľať nad tým, čo príde. Dnes som niekde čítala, že čím dlhšie čakám na budúcnosť, tým kratšia bude. Tak som prestala čakať, beriem život za pačesy a vrhám sa z útesu do rozbúrenej vody, túžim piť život veľkými dúškami.

(zdroj: google.com)

Zážitky, ktoré získavam na palube počas vnútroštátnych letov ma utvrdili v tom, že všetky talianske komédie sú len spomienky starých mám, prenesené na filové plátno. V tejto krajine sa nemusia rodiť spisovatelia a scenáristi s bujnou fantáziou. Stačí, že sú všímaví a majú zmysel pre opisovanie toho, čo talianske ulice prinášajú.

Na palubu nastúpil pán okolo päťdesiatky. Posadil sa k oknu, aby mal dobrý výhľad na krídlo. Zložil si sako a chvíľu váhavo pozeral na panelové obloženie interiéru lietadla, ktoré niekoľko razy ohmatal rukou. Potom na mňa kukol spýtavým pohľadom, naznačujúc, že on by si to sako predsa rád zavesil. Musela som sa pousmiať. Je mi jasné, že tento gentleman sedel v lietadle prvý raz v živote, na tom nie je nič zlé. Ibaže mýliť si autobus, vlak a niekoľkotonový lietajúci kolos? Akoby ľudia občas zabúdali,že tam hore sa proste len tak za jazdy vystúpť nedá. V ten deň som mala šťastie na neostrieľaných pasažierov. Cestou späť ma za rukáv potiahla pani, ktorá si nevedela rady s bezpečnostným pásom. To, že požiadala o pomoc je povzbudivé, ale keď som videla, ako si ťahá bezpečnostný pás k ramenám, ako keby sedela v aute, ma zarazilo. Ja sa nesmejem z neskúsených "novopasažierov", len ma zaráža, prečo ľudia občas zabúdajú premýšľať. Jednou z najbežnejších otázok po pristátí, len čo otvoríme dvere a pred nami sa rozvonia pobrežie Sicílie, je tá, či tie autobusy, ktoré stoja dole pri schodisku, idú na hlavnú stanicu. "Nie, nehnevajte sa, ale ešte musíte prejsť budovou terminálu a vyzdvihnúť si batožinu." To mi pripomenulo pasažiera, ktorý chcel vedieť, kde máme v lietadle uložené padáky. Padá...čo??? Bol pekný júlový sparný deň, vyvaľovala som sa na nafukovačke uprostred poloprázdneho bazéna a rozprávala sa s jedným z pilotov. Rada sa rozprávam s pilotmi, nielenže mi prezrádzajú malé neznáme o lietaní, ale tiež používajú tú svoju špecifickú slovnú zásobu. Otázka o padákoch pilota rozosmiala. Nuž, pri výskoku zadnými dverami sa v tom lepšom prípade ešte ako tak dá vyhnúť chvostu lietadla, ale pri tej rýchlosti, v tej nadmorskej výške, ťažko povedať. Pri výskoku prednými dverami sa letová dráha parašutistu jednoznačne končí v motore. Ešte stále máte pocit, že by dvesto pasažierov na palube potrebovalo padáky?

Južania sú zváštna odroda ľudí. No a Taliani z juhu ešte viac. O Sicílčanoch sa napísala nejedna kniha, natočil nejeden krvavý pomstichtivý film. Počas letov do Palerma nerada dráždim kobru bosou nohou, o mafiánoch sa už narozprávalo kadečo. Ani slovo mafia v Taliansku nevyslovujem nahlas. Ibaže nie je Sicílčan ako Sicílčan. Neďaleko letiska je bar, v ktorom sa občas rada zasatvím na pivo, silnú kávu, či opekané zemiaky. Majiteľ je nie príliš vysoký a nie veľmi južansky vyzerajúci Sicílčan, ktorý je majiteľom baru len v rámci svojho hobby. Keď se sa v piatok večer dotrepali celá posádka na večeru, potriasal nám rukami, vítal nás, hlasno zdravil. "S tebou som letel," prihovoril sa mi potarší zavalitý pán v okuliaroch. "Kam ste so mnou leteli?" padla zbytočná otázka. Chlap sa chrapľavo zarehotal cez dym cigarety: "Do Palerma." No, že ja som vôbec mohla pochybovať! V ten večer nám na niekoľko tácok nabalili všetko jedlo, ktoré im v kuchyni ostalo. Pri odchode sme každý po jednej museli siahnuť. Aj keď ja som ako vegetarián žiadny pôžitok z mäsitých sicílskych jedál nemala, zahrala som sa na druhý deň na matku Terezu a podelila jedlo medzi mojich priateľov. Ten malý zavalitý majiteľ baru si ma získal. Nebyť lakomý je viac, ako byť bohatý. Pri pohľade na bohatého Palermčana, čo rozdáva jedlo mi pripadá vrcholne nemafiánske. Tak aká pravda je ukrytá vo všetkých tých príbehoch zo Sicílie?

Taliani sú nepolepšiteľní...