TAKMER AKO TUČNÁ GRÉCKA SVADBA

Vyšplhala som sa celé dve poschodia. Vkladajúc kľúč do kovového mechanizmu určeného na zamykanie, mala som pocit, že som vyliezla na Eifellovu vežu v Paríži. Ale nevyliezla, stála som pred dverami môjho prechodného bydliska a trávila tučnú grécku večeru.

Bola to moja tretia skúsenosť s gréckou kuchyňou, ak teda nerátam slávne caciky, ktoré sa dajú kúpiť v umelohmotných nádobkách aj v našich supermarketoch. Vlani sme nahliadli do gréckej reštaurácie, ktorá bola plná, nie veľmi hlučná, ale voňavá. V srdci talianskeho mesta žiadna pizza, pokrikovanie, či cestoviny na milión spôsobov. Rozvoniavalo mäso, ktoré nejem, cesnak a sladkosti. Placho som si objednala, zjedla a odišla. Človek potrebuje čas, aby sa zabýval, zoznámil s mestom, ľuďmi a tiež potrebuje čas, aby sa naučil vychutnávať jedlo.

V Grécku som bola veľa razy. Rhodos, Kréta, Solún, ale stále len na niekoľko minút. Nikdy som nemala čas preskúmať pláže, zákutia, mestá a jedlo. Až raz... Pristáli sme v Solúne, kde svietilo ešte stále jarné slnko, naznačujúce, že leto silno klope na dvere. Najbližšie dni som sa oddávala pôžitku z jedla. Objednali sme niekoľko chodov, postavili ich všetky uprostred stola a zahrabli vidličkou raz do jedného, potom do druhého. Caciky - pochopiteľne - nemohli chýbať. "Čo si dáte?", rázne vybafla nízka pekná štyridsiatnička. Bolo z nej cítiť autoritu, aj keď bola len o pár centimetrov odo mňa vyššia, hoci ja som sedela. More narážalo o mólo a na druhej strane zálivu sa zažali svetlá solúnskych ulíc. "Donesiete nám menu?," vyzerali sme ako turisti, boli sme turisti. "Menu nemáme." Prekvapene som pozrela na malú kôpku energie. "Toto je moja reštaurácia. Musíte mi dôverovať. Dôverujete mi?" Čo sme mali robiť? Buď máte "gule" a ako správny turista sa ničoho nebojíte, alebo sa zbaľte a choďte do veľkého hotelového koplexu s bazénom a európskym jedlom. "Ale pre mňa niečo bez mäsa," stihla som ešte zakričať. Potom sa to začalo. Na stole sa nakopili predjedlá zo syrov, olivové pasty, biely mäkký chlieb, pečivo, olivový olej, ktorý voňal, až sa okoloidúci za nami otáčali. Zavŕšil to tanier plný rýb. Nie tak úplne bez mäsa, ale ja som tiež vegetarián len na deväťdesiat percent, ryby mám rada - aj keď nie všetky. Vianočného kapra som jedla len raz v Poľsku a myslím, že tieto Vianoce sa bez neho zaobídem. Na tanieri ležali malé rybičky. Zvedavo som pozrela na svojho súputníka, ktorý už nalieval pivo do vychladených pohárov. "No, len ich musíš poriadne a dlho prežúvať. Takto...," povedal a hodil si rybičku do úst, na tanier položil len malý chvost. Dlho som váhala, najprv so z taniera vyjedla zeleninu, potom kúsky mäsa z ryby, ktorá už nemala ani chvost, ani hlavu a dokonca ani kosti. Až som už nemla na výber a do jednej malej rybky som zahryzla. Potom som ich zožrala skoro všetky. Doslova. Nedá sa hovoriť o jedení, boli tak dobré, že sa za nimi len zaprášilo. "Myslím, že sú to miestne ryby," súputník hodil rukou smerom k mólu, na ktorom stálo niekoľko rybárov. "A teraz zjedz toto," nečakajúc na moju odpoveď, strčil mi do úst kúsok hladkého, zvláštne farebného mäsa. Nechutilo mi. Možno je to tým, že mi naozaj nechutí mäso (nerátam tuniaka, lososa a teraz aj tie malé grécke rybky), alebo mi proste nechutí chobotnica. Vzhľadom na plátok mäsa, ktorý sa ocitol v mojich ústach, musela byť tá chobotnica pomerne veľká.

(Na stole sa nakopili predjedlá zo syrov, olivové pasty, biely mäkký chlieb...)

Tretie stretnutie s gréckou kuchyňou som zažila opäť v Taliansku, ibaže tento raz nám sprievodcu s odorným výkladom urobil kapitán, ktorý pochádza z jedného z malých gréckych ostrovov. Tekvicové guličky, caciky, koláč zo zeleniny, syrový koláč, ryby, mäso, na stole sme mali jedlo pre celú armádu, prípadne pre taká jednu posádku veľkého Boeingu. Všetko sme zjedli, ešte aj olivy, ktorými bolo jedlo ozdobené. Zalievali sme to bielym vínom z nádoby, ktorá mi pripomenula smaltované krčahy na mlieko z detstva. Malé poháre sa rýchlo vyprázdňovali. Na záver sladkosti, ktoré boli plné cukru, medu a orechov. Kapitán povedal, že majú pôvod v Libanone. Podobné drobnosi som už ochutnala v Tunisku. Grécka kuchyňa je prešpikovaná vplyvmi arabskej a tureckej. Celý večer som si všímala, že istým spôsobom tá grécko - turecká kuchyňa vplýva aj na nás. Možno to boli práve bratia z mesta Solún, ktorí k nám doniesli tureckú kávu, ktorej Gréci holdujú dodnes.

Kapitán, to je vlastne taký šéf v oblakoch, zodpovedá za seba, za celú posádku, za všetkých pasažierov a za celé lietadlo. Mám rada ľudí, ktorí sú nielen pyšní na to, že sú dôležití a potrební, ale popri zodpovednosti majú zmysel pre humor a vážia si ľudí, s ktorými pracujú. Pristávali sme s gréckym kapitánom v Budapešti, keď sa z veže ozvalo:"Servus.." Pozdrav kapitánovi. Odkiaľ by mal Grék vedieť, čo znamená servus?! "Airbus? Nie, žiadny Airbus...toto je Boeing." S úsmevom nielen jedlo, ale aj život chutí akosi lepšie.

(Obrázok nakreslený 8-ročnou slečnou na jednom z letov spoločnosti Quantas: Milý kapitán, volám sa Nicola a mám osem rokov. Toto je môj prvý let, ale nebojím sa. Páči sa mi sledovať oblaky. Mama povedala, že posádka je milá. Myslím, že máš dobré lietadlo. Ďakujem za pekný let, nepo**b pristátie. S láskou Nicola)