PRVÝ ODKLON LIETADLA

Ľudia vymysleli lietajúce stroje. Vymysleli mašiny vážiace viac ako sedemdesiat ton, ktoré sa vo veľkej rýchlosti dokážu odlepiť od zeme a preletieť ponad nekonečné moria a kontinenty, až na koniec sveta, kde je už len ten veľký plot a za ním nič.

Ale nech sme akokoľvek vzdelaní, šikovní, rozumní, nadaní a bohatí, nech sa postavíme na hlavu a hovoríme všetkými jazykmi sveta, keď si počasie povie, že nepristaneme, tak nepristaneme.

Predvčerom bolo nad Talianskom studené, ale pomerne jasné ráno. Na letisko som prišla ešte zahalená tmou a bolo by romantické, keby mi na cestu svietil len mesiac. Ibaže na letisku je svetiel viac, než dosť. Kapitán nás nechcel strašiť, len povedal, že v Poľsku je veľká zima a pristátie na letisku v Krakove je podľa predbežnej predpovede počasia najbližšiu hodinu určite nemožné, potom pravdepodobne možné a po jedenástej možné určite. Ibaže o jedenástej by naša posádka už mala byť z Krakova dávno preč a nech ľudstvo dokáže urobiť akokoľvek presné predpovede počasia, nebu nikdy nerozkáže.

Bolo mierne podozrivé, že lietadlo neklesá, hoci sme mali dvadsať minút do pristátia. V tom zavolal kapitán, najbližšiu štvrťhodinku budeme krúžiť nad Krakovom a počkáme, či si to hmla a oblaky rozmyslia. Nerozmysleli. Po pätnástich minútach sme dostali povel nad odklon do Katowic. Napadlo mi, že našťastie len Katowiec a nie Wroclaw. Keby sme našich pasažirov vyložili na druhej strane Poľska, neviem, či by nás mali radi. A keby aj mali, asi nie tak, ako by sme chceli.

Nad Katowicami lietal prekný zástup lietadiel. Znie to hlúpo? Oblaky sú veľká diaľnica, plná križovatiek a kruhových objazdov. Niektoré lietadlá lietajú vyššie a niektoré nižšie. Keďže Krakov odklonil všetky lety, spolu s nami čakali v oblakoch pasažieri z rôznych kútov Európy, aby mohli pristáť. Kapitán pred odletom spomínal, že máme viac paliva, než potrebujeme, čo bolo v tomto prípade upokojujúcim faktom. (No dobre, trochu som prežívala svoj prvý odklon lietadla.)

Letisko v Katowiciach je malé. No a v ten deň bolo úplne plné. Po hodinovom čakaní na nový letový plán sme zavreli dvere a rozbehli sa po rolovacej dráhe. Ďalší benefit mojej práce - lietadlo bez pasažierov znamená sledovanie všetkých fáz letu cez okná pilotnej kabíny. Nasmerovali sme si to naspäť do Krakova. Ale niekto tam hore si to nerozmyslel a my sme to museli odkloniť naspäť do Talianska bez pasažierov. V Krakove bola vidieľnosť príliš nízka na to, aby mohol Boing bezpečne pristáť. 

Prvý raz som si mohla v uniforme sadnúť na miesta pasažierov počas letu. Prvý raz som s vyloženými nohami mala čas pozerať z okna a popíjať kávu, obdivujúc zem pod nami. Krakov je veľký a krásny. Videla som autá smerujúce do mesta a z mesta, hadiace sa cesty a hnedé polia. Zrazu som cítila vôňu ranného Krakova v nose, cítila chuť čerstvého pečiva, ktoré som kupovala na námestí Všetkých Svätých cestou na prednášky. Pod nami sa objavili kopce a ja som až teraz prvý raz v živote obsiahla Vysoké Tatry v ich plnej hrozivej kráse. Štíty trčali pomedzi husté biele oblaky, ktoré oblizovali všetko, čo sa im postavilo do cesty. Chcela som natiahnuť ruku a dotknúť sa periny, ktorú Perinbaba stihla za posledné dni naprášiť. Zrazu mi bolo príjemne a teplo. Túžila som zastaviť čas, bez pohnutia sa vznášať v oblakoch, vediac, že desať kilometrov podo mnou, tam niekde, pod tými oblakmi, je dom, kde pravdepodobne môj tato popíja rannú kávu a náš pes spí po dlhej prechádzke. Že tam niekde je moja mama, vôňa kuchyne, v ktorej niet ani stopy po mozzarelách, balzamikových octoch a boloňských špagetách. Len na moment som chcela byť zase doma.

Naše lietadlo mohli odkloniť kdekoľvek. Nad Sicíliou bývajú búrky, trepocú blesky a fúka vietor, že sa neraz nedá pristáť. Celý juh Talianska býve pekelne nedostupný a ponad Grécko sa často nedá ani len preletieť. Na Kose sme pristáli až na tertí pokus. Ale že môj prvý odklon bude opäť moje spomienky spájať s Poľskom, že prvý raz poletím v prázdnom lietadle ponad miesta, ktoré mi chýbajú najviac, to je podľa mňa malý zázrak, o ktorý sa postarali tie husté biele oblaky. 

Nezáleží mi na poredpovedi počasia. Ani mi nezáleží na dokonalosti ľudkého rozumu. Rešpektujem múdrosť. Ale každý deň vidím, že nech ľudia dokážu čokoľvek, stále sú slabí a malí v porovnaní so silou sveta, v ktorom žijeme.

Pol hodinu pred pristátím

Včera som bola na Ibize. Kapitán mi počas letu naspť do Talianska dovolil urobiť niekoľko záberov z pilotnej kabíny. Vravel, že počasie mi nepraje, lebo viditeľnosť nie je najlepšia, všade samé oblaky. "Ale mňa nezaujíma zem, ja chcem tie oblaky...", povedala som. Prilietali sme k talianskemu pobrežiu. Z výšky som videla prístav v Janove, pohoria tam niekde strašne ďaleko a pre tie krásne husté oblaky sme na vežu v Pise nedovideli. Ďalší benefit - zistila som, že piloti sú obyčajní ľudia. Majú dve ruky, dve nohy, radi sa smejú a občas sa v práci nudia. Keď som po desiatich minútach vyliezla z pilotnej kabíny, s úsmevom takým veľkým, že keby som nemala uši, smejem sa po obvode celej hlavy, uvidela som sto žiarlivých pohľadov. Cink...Vtedy mi napadlo - ďalší benefit: môžem sa dívať na svet z miesta, ktoré je mnohým ľuďom jednoducho nedostupné. Keby som bola chlapec, určite by som chcela byť pilotom. 

Talianske pobrežie stratené v oblakoch