Bola nedeľa. Zavolali mi, že mám prísť na letisko, vraj budem letieť do Lamézie. Na otázku "O koľkej?", mi hlas v telefóne povedal "Okamžite". Zasmiala som sa "Opýtam sa inak, kedy je odlet?" "O 45 minút." Nebol to žart. Nedeľné Taliansko je ako krajina duchov, v prípade hustého sneženia, je to ešte horšie. Chvíľu som mala pocit, že som na planéte Malého princa a letisko sa nachádza v úplne inej slnečnej sústave. Autobusy sa brodili snehom len zriedkavo, smerom na letisko nešiel ani jeden. Moje auto spalo pod snehovou perinou, pretože lopaty tu majú len na obrázkoch a telefónny operátor taxislužby mi oznamoval, že mám ostať na linke. Čas mi utekal pomedzi prsty ako šialený. Vykročila som smerom k letisku dúfajúc, že niektorý z taxikárov zareguje na moje kývanie a prosebný výraz. Nepomohlo. Stopovanie sa mi zdalo nevhodné a tak trochu odvážne. Ibaže do odletu nebolo už ani dvadsať minút a operátor taxislužby tvrdil stále to isté. "Potrebujete ísť na letisko?", prihovorila sa mi mladá žena. Jej priteľ za volantom mi kývol na pozdrav. "Môžeme vás zaviesť." Stihla som odlet do Lamézie a presvedčila sa, že ľudia občas predsa len chodia s očami dokorán a nehľadia skúpo len na seba.
Pani Zima zasahla Taliansko presným a tvrdým kopancom pod pás. Paralizovaná doprava, zúfalé pohľady, zavreté školy. Nasnežilo aj v Bari, kde sme museli rozmrazovať lietadlo, pre husté sneženie nás odklonili a pristáli sme v Pise, lety boli nekonečné a únavné a bodkou za odpracovaným týždňom bol šedivý Sicílčan, ktorý si nastúpil nielen s rodinou, ale aj s problematickými pľúcami a vyzeralo to, že do Bologne sa možno ani nepredýcha. V tú noc som spala viac ako dvanásť hodín.
Našťastie slnko vytrčilo nos a pomaly roztápa haldy snehu, ulice sa zapĺňajú trúbiacimi autami. Na križovatke som si uvedomila, ako veľmi sa mi páčia autá, že sa za nimi občas obzriem radšej, než za pekným mužom. Neviem, či je to v autách, alebo v mužoch.
Dnes ma môj - akože - brat zobral na prechádzku mestom. Po veľkej porcii špagiet, polenty a rýb, brázdili sme slnkom zaliate uličky, plánovali, snívali a občas len tak mlčali, smejúc sa spokojnosťou. Otriasala mnou veselosť, nemohla som nájsť slová, ktoré by ju opísali, obrovská radosť, až som sa k tomu malému klbku musela pritúliť. Bez priateľov by bol život ako koláč bez cukru, ako deň bez noci a zem bez slnka. Snehová kráľovná nepochovala len talianske mestá, ale tak trochu aj mňa. Slnko dnes roztopilo smútky. Bodaj by každý deň tak jednoduchý a pekný, ako ten dnešný ...v náručí skutočných priateľov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára