Aj keď som vedela, že Marek nie je pilotom veľkých Boeingov, nebála som sa. Vždy mi pripadal zodpovedný a dospelý. Napadlo mi, že by si nesadol na kapitánske miesto, keby chcel riskovať.
Nechli sme za sebou niektoré z letísk východného Rakúska.Svahy pod nami boli vyššie, menej trávnaté a najmä príliš blízko. "Musíš letieť ponad tento les. Vyhni sa tomu svahu...pred nami. Leť ponad tento les," ozvala sa z miesta pomocného pilota mladá žena. Blond vlasy jej siahali poniže ramien, do tváre som jej nevidela a nepoznala jej hlas. Natiahla ruku k Marekovi, aby mu pomohla odkloniť lietadlo. Pod nami boli kopce zasypané ihličnanmi, lesy hustli a z oblakov vyzerali krásne. Ibaže ja som vedela, že sme stále príliš nízko a niečo nie je v poriadku. Že v tej rýchloti sme nenabrali dostatočnú výšku.
Zrazu sa lietadlo otrelo o svah, trup pošteklili konáre stromov. Preleteli sme ponad hrebeň a na druhej strane sme sa kĺzavým pohybom zviezli po hustej tráve. Lietadlo zabrzdilo. Pokúsili sme sa ho ešte akosi rozhýbať, v nádeji, že sa skĺzne po svahu, naberie rýchlosť a my predsa len poletíme do Paríža. Lietadlo sa usadilo vo veľkej tráve. "Musíme dostať pasažierov von a lietadlo naspäť na letisko," povedal Marek. Pozrela som po plnej kabíne. Ľudia boli spokojní, niektorí sa usmievali. Predstavila som si, že budeme musieť evakuovať, vyhnať ľúdí východmi nad krídlami. Ibaže trup lietadla sa zdal byť nepoškodený, palivo neunikalo a úprimne, pristáli sme na tej lúke ako detská riť v plienke. Marek ma poslal otvoriť dvere, vraj už vysielačkou určil polohu a z letiska posielajú pomoc. Zrazu sa náš Boeing zmenil na akési nákladné lietadlo, pod chvostom som otvorila ťažké dvere a pasažieri po jednom prestupovali do autobusu, ktorý už stál na poľnej ceste. Premýšľala som, ako dostaneme lietadlo naspäť na letisko, ako ho dostaneme z trávnatého svahu...
Občas mám problémy so spánkom. Moja predstavivosť je bujará, moje sny sú farebné a živé. Nielen, že si pamätám tváre, miesta, ale tiež pocity, pachy a v tomto prípade aj dotyk trávy, keď sme sa trupom lietadla prvý raz dotkli svahu.
Možno ťažké sny a dlhé noci sú následkom zážitkov z letiska. Pred pár dňami horelo jedno (nie z našich) lietadiel. Následky mohli byť viac než fatálne a večné, našťastie, príbeh horiaceho lietadla skončil dobre a nikto to zbytočne nerozmazával. A možno sa mi do sna len vkradla útla dvadsaťročná Talianka, ktorá plakala pri lete z Paríža, keď sme sa nad Alpami otriasali v turbulenciách. Pomedzi slzy ma prosila, že ju mám držať za ruku a ostať s ňou, hoci ju celý čas objímal jej priateľ. "Mám strach," šepkala a slzami si umývala tvár. Kapitán nás poslal sadnúť si a pripútať sa, stáť uprostred kabíny v takejto turbulencii môže viesť k ľahkému zraneniu. "Držte ma za ruku, " prosila. Snažila som sa ju upokojiť, presvedčiť, že turbulencie sú bežnou súčasťou letu a nič nám nehrozí. "Ste si istá, že toto je normálne?," opýal sa štyridsiatnik sediaci vedľa mladej ženy. Celý čas bol zahĺbený vo svojich článkov o futbale a zrazu ho posmešne zaujala turbulencia. Ten mi teda nepomohol. "Viac, než normálne...bežné...pane." Dievča mi ďakovalo niekoľko razy, ešte i po pristátí prišla so sklopeným zrakom, ako keby strach bol prejavom slabosti. Pohladila som ju po ramene, bola útla, malá, krehká, ale najmä veľmi vďačná.
Večer som si zaliala bylinkový čaj na upokojenie a dobrý spánok. Nie som si istá, či skutočne funguje... A možno aj áno. Možno ma malo upokojiť to, že trupu lietadla a nám sa v mojom sne nič nestalo. O pár dní letím do Paríža, s Marekom, ... ktorý v skutočnosti vôbec nie je pilotom sedem-tri-sedmičiek.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára