"A PREČO BY AJ NIE?"

Ranné šichty sú pre mňa občas ako kameň na krku, keď plávam v príliš hlbokej vode. Že musím vstávať skoro, vlastne uprostred noci, to by som ešte ako tak prežila. Aj pocit, že už mám za sebou dva lety, no stále je ešte len deväť ráno, vie potešiť. Problém vidím skôr v tom, že moje reakcie sú pomalšie, organizmus sám bojuje s faktom, že namiesto spánku sa musí štverať do desiatich kilometrov nad morom. Viem, že redší vzduch únavu niekoľko razy znásobuje, ale po rannej šichte sa mi zdá slovo unáva občas slabé. Po návrate domov nie som schopná komunikovať, len tak si chodím, pomaly, trávim čas, až kým opäť nejdem do posele, aby som zase vstala uprostred noci, obliekla si uniformu, natrela make-up a vykročila do práce.

Studený trup lietadla, ktoré celú noc stálo na letisku, sa zaplnil pasažiermi. Rolovali sme pred odletom. Navliekala som na seba záchrannú vestu, ktorá mala demonštrovať, čo treba urobiť, keby náhodou (predsa len, leteli sme do Palerma), keď na mňa začal kývať postarší šedivý zavalitý muž. Cestoval s manželkou a dcérou, ktorej tvár bola sivá, cez úzke štrbiny som videla pohyb jej očí, pripomínala handrovú bábiku. Na silné potriasanie ramien nereagovala. Bola pri vedomí, zatiaľ. Kapitán zavolal sanitku a zaparkoval lietadlo pri termináli. Pasažieri pochopili, že sa niečo deje, keď sa kolega objavil s kyslíkovou fľašou. Cez otvorené dvere lietadla sa mi naskytla scéna ako z pravého talianskeho filmu. Sanitka zaparkovaná dvadsať mestrov od nás, dvaja muži v reflexných odevoch vybiehajú z budovy, jeden z nich otvára dvere auta, štartuje motor, vzápätí vystúpi a začne oškrabávať predné sklo, ktoré bolo pokryté tenkou vrstvou ľadu. Predsa len - bolo skoré ráno. Druhý stojí pri ňom a sleduje ho. Nazrela som do pilotnej kabíny, "Kapitán, to je tá sanitka pre nás?". Muži nasadli do auta, prešli pár metrov k lietadlu a vystúpili. Našťastie, kyslík držal pasažierku pri vedomí a tak sme mohli počkať na Talianov, ktorí si museli oškrabať predné sklo, aby mohli zakročiť. Troch Sicílčanov sme nechali na letisku a lietadlo sa konečne odlepilo od zeme s citeľným meškaním.

Palermo bolo na dohľad, usadili sme sa na svojich miestach, pripútali. Turbuencie boli silné, lietadlo zápasilo s vetrom ako malý vrabec, snažiaci sa doletieť do cieľa. Pár razy sme sa otočili okolo letiska, ale klesanie bolo príliš náročné. More bolo rozbúrené, vlny ako z amerického filmu. Čo vlny, celý deň bol ako jedna poriadna filmová scéna. Spomenula som si na záchrané vesty. V poslednej chvíli kapitán zodvihol lietadlo a prudko stúpal, pristátie v Palerme nemožné, odklon letu do Trapani. Niekoľko hodín sme presedeli na letisku.

Za oknami poskakujú slnečné lúče, je pravé jarné nedeľné predpoludnie. Včera som premýšľala o strachu a pochybnostiach. "Postav sa im tvárou v tvár, to je jediná cesta. Čo môžeš spraviť?," povedalo malé talianske klbko, ktoré so mnou brázdilo ulice podvečernej mestskej štvrte. Myslím, že mal pravdu. Celé hodiny trávim v oblakoch, stúpam a klesám, lietam ponad moria a hory, pristávam a opäť vzlietam, či prší, či padá sneh a nikdy nemám pochybnosti. Prečo by som sa mala niečoho v živote báť, ak sa nebojím lietať?

(obrázok z google.com)