POTÁPANIE

Za oknami oblaky biele ako mlieko, pomaly sme sa do nich ponorili. Biela pena ľahko oblizovala trup lietadla a ja som začala spoznávať zákutia nepoznaného sveta niekde medzi zemou a jasným nebom...

Chvíľu sa cítim, ako keby som písala začiatok ďalšej kapitoly v hrubej knihe. Aj keď to vyzerá dobrodružne, nenapísala by som ani napínavú detektívku, ani knihu o živote po živote. Možno tak skromný cestopis. Alebo denník o mojich vzletoch a pristátiach.

Lietadlá mi už od detstva pripadali atraktívne, ale skôr mi imponovala ich „ozrutnosť“, veľkosť, rýchlosť, oblaky za oknami, než lesk a sláva uniforiem letušiek. Ešte tak piloti, to bola iná káva. Brat tiež ako dieťa sníval o lietaní v oblakoch. No letuška na zozname mojich vysnívaných zamestnaní miesto nemala. Teraz strúham strašnú „frajerku“, tam, v oblakoch.

(zdroj: google.com)

Bol pekný slnečný deň, na malých jabloniach viseli jablká. Sedela som v detskej sedačke pripevnenej na bicykli, hlavu pchala medzi časti vysokého oplotenia neďalekého letiska. Všetky tie stíhačky a lietadlá, ktoré sa z času na čas preháňali nebom ponad náš dom, som vnímala ako bežnú vec. Starý otec chcel mať z brata vojaka, učil nás strieľať zo vzduchovky, chodili sme s vojakmi variť guláš, dokonca si spomínam na deň detí v kasárňach, kde nám premietali Vlka a zajaca. A tento môj starý otec tam so mnou stál, pozeral sa na pristávaciu dráhu, chvosty malých dopravných lietadiel, ktoré spájali Sliač s Prahou. Pamätám sa na tie chvosty a aj na tie malé jablká v korunách jabloní.

Za oknami oblaky biele ako mlieko, pomaly sme sa do nich ponorili. Biela pena ľahko oblizovala trup lietadla...

(zdroj: google.com)

Hustá hmla nás donútila odkloniť lietadlo a pristáť na najväčšom letisku vo Varšave. Čakali sme v dlhom zástupe lietadiel, kým vyložia našich pasažierov a poskytnú nám ďalšie pokyny. Po hodine nám dispečer podal nový letový plán. Budeme smerovať do pôvodnej destinácie, pokúsime sa pristáť a naložiť pasažierov a ak nie, vrátime sa „domov“. Všetkými preletela vlna sklamania, budeme meškať, pasažieri budú nervózni... Len čo kapitán povedal, kde pristaneme, rozletelo sa moje chvíľkové sklamanie na tisíc malých kúskov, ktoré pohltila nádej na zahliadnutie Dreamlinera. Na priblíženie – je to lietadlo, nový, veľký a komfortný Boeing. Poliaci ho kúpili ako prví v Európe.

„Tu niekde parkuje aj Dreamliner, nie?“ vrazila som do cockpitu, len čo sme vyložili pasažierov. Ukazovák pomocného pilota preletel popred môj nos a zapichol sa do neviditeľného bodu. Tam bol, majestátny, veľký. Najprv som zazrela len jeho chvost, presne ako vtedy na Sliači, keď sme s dedom obzerali stíhačky cez špáry vysokého oplotenia. Lietadlo vyzeralo ako z filmu, ako futuristický, či rozprávkový stroj, rýchlejší než lietajúci koberec. „Čo ste všetci takí nadšení z nejakého lietadla?,“ kolegyňa si usrkla z teplej kávy, únavou dotknutá tvár prejavovala neporozumenie a nezáujem. Len sme sa s kapitánom a druhým pilotom na seba pozreli a opäť venovali zamilované pohľady veľkej plechovej tube.

(zdroj: google.com)

V hustej hmle sme sa pokúsili pristáť len niekoľko minút letu za Varšavou, počasie nás ale odpichla od zeme. Technicky sa jedná o to, že ak nemôžeme z rôznych príčin pristáť, v poslednom momente sa zobák lietadla zodvihne, motory sa naplno rozbehnú. Pasažierov moment prekvapenia často vystraší, najmä ak nevedia, čo sa deje a prečo stúpame, keď by sme mali pristáť. No tento raz sme leteli prázdni a ja som si strmé stúpanie vychutnala.

„Klop, klop,“ otvorila som dvere cock-pitu a poprosila kapitána, či by som sa mohla zúčastniť pristátia. Podali mi sadu slúchadiel, pred ústa som si pritiahla malý mikrofón, aby som mohla komunikovať s pilotmi, ak by bolo treba. Sediac na špeciálne upravenom sedadle, pripútaná, počúvajúc cez slúchadlá komunikáciu kapitána a veže, spomenula som si na bratove sny z detstva. Ja už tie pristátia ani nepočítam, aj keď každé z nich je iné. A koľko ľudí by dalo čokoľvek za to, keby si mohli na chvíľu sadnúť medzi pilotov?!

Za oknami oblaky biele ako mlieko, pomaly sme sa do nich ponorili...

Chvíľu som sledovala oblohu a biely koberec pod nami, nemohla som sa dočkať momentu, keď lietadlo celou svojou váhou vhupne do oblakov. Myslela som, že nimi len preletíme, že sa nám otvorí krásny výhľad na mesto a na okolie. Ibaže počasie mi neprialo. V bielej hmle sme nevideli absolútne nič. Nastal moment, kedy som si uvedomila, že všetko je len na tých strojoch, mašinách, navigácii, veži a pilotoch. Ako keby ste mali zacúvať auto do garáže so zaviazanými očami, podľa pokynov nejakého mužíka z vysielačky.

„Vidíš pristávaciu dráhu?,“ opýtal sa kapitán. Chvíľu som nechcela priznať, že ja nič nevidím. Zaostrila som a v hustej hmle sa objavilo pár svetiel. „Vidím,“ prikývla som a v hlave sa rozhučala otázka: „Tam ideme pristáť?“

(zdroj: google.com)

Vrátili sme sa „domov“ prázdni. Teda ako kto. Ja som v ten deň videla Dreamliner a pristávala v cockpite takmer s nulovou viditeľnosťou. To zase strúham frajerku.