MEINE LIEBE DOLOMITEN

V pondelok ráno sa talianske vlaky zapĺňajú mladými upravenými mužmi, dievčatami a študentmi, ktorí smerujú z malých dediniek za Veronou do Trenta na univerzitu a iné školy.

Vyrazili sme pred východom slnka. Hnala ma túžba uvidieť kopce, hory a ujsť z krajiny zmrzliny, cestovín a lámačov sŕdc. Keď sa vlak vymanil z náručia hlučných dorastencov, začal svoju dobrodružnú cestu do Bolzana. Pomedzi hory a kopce, pomedzi vinice, dravé rieky a prvé slnečné lúče, unášal ma rozprávkou a snami, ktoré som snívala s otvorenými očami. Zrazu nikto nehovoril taliansky a ak predsa aj, tak so silným nemeckým prízvukom, z jedálnych lístkov sa vytratili šaláty, nahradili ich teplé polievky, pečené klobásy a syrové knedle. Nepotrebovala som prekročiť štátnu hranicu, aby som sa ocitla v inom svete, plnom vysokých ľudí s jasnými vlasmi, rečou, ktorá bola zrazu viac zrozumiteľná, s jedlami, ktoré voňali Alpami.

Jesenná nádhera obaľovala kopce, lúky a údolia

Hlavy nám kropil jemný dážď. Túžila som sa schovať v snehu, naháňať prvé vločky. Tento rok je jeseň príliš teplá a zima na seba necháva čakať. Asi tisícpäťsto metrov nad hladinou mora, kde lesy hustli, obyvateľov ubúdalo a večerné svetlá Bolzana sa stratili za niekoľkými kopcami, natrafili sme na horské chodníky, turistické trasy, skaly a štíty. Dolomity sú na jeseň nádherné. Zaspávajú v červenkastom a žltom kabáte, opierajúc sa o hustú hmlu ako mäkký vankúš.

Ani nám nenapadlo, že za prvým kopcom sú už mestá plné ľudí a ich neľudskosti

Dobre padne na chvíľu odísť z miest, ktoré sú nám už akosi príliš známe, nemenia sa a sú preplnené ľuďmi, ktorí sa nám zdravia a prihovárajú len preto, že sa to má a nie preto, že naozaj chcú. Občas sa mi do práce nechce. Nestáva sa mi to často, ale niekedy to príde, najmä ak viem, že natrafím na palube na človeka, ktorého netúžim vidieť. Predstava, že s tým niekým mám byť zavretá minimálne deväť hodín v jednej plechovej tube, je zarážajúca. Ale taký je život. Keby bol ideálny, bolo by to podozrivé. Ibaže ja si nesmiem dovoliť prejaviť nevôľu. Odo mňa sa očakáva nekonečný úsmev, trpezlivosť a pohotovosť.

Koniec letnej a nástup zimnej sezóny v letectve funguje ako starnutie. Prvé dni si vždy vydýchnem, že náročné preplnené lety sú preč, ale asi po týždni vnútroštátnych zápasov s kuframi mrzutých južanov, mi začína byť smutno. Túžim po sparných dňoch, teplých nociach, slnečných lúčoch, ktoré mi rozpaľovali líca. Viem, že prídu prvé meškania, že zrazu sneh zakryje pristávacie dráhy, ktoré budeme musieť vymeniť za iné, vzdialenejšie, opustenejšie, že pasažieri budú bez nálady, nahnevaní na celý svet a najmä na nás, že dni budú príliš krátke a občas slnko vôbec neuvidím, iba ak sa pozriem z okna lietadla počas únavného letu.

Tohoročná jeseň mi zatiaľ priniesla dve nové skúsenosti, mŕtvu pasažierku v budove terminálu, keď práve mala nastúpiť na náš let a vtáka v motore počas pristátia. Ľudia umierajú, kedykoľvek, kdekoľvek a určite. Myslím, že pre ňu, pre jej rodinu, všetkých pasažierov a celú posádku to tam hore zariadili dobre, ak jej dali vydýchnuť v budove terminálu, kde je lekár a sanitka hneď za rohom. My v oblakoch by sme sa určite pokúsili, no zrejme veľmi nepomohli. Dali by sme nádej jej rodine, sebe, ale kým by kapitán odklonil lietadlo a pristál, zmáčali by sme sa už v smútku, keďže pani sa už nikdy neprebrala.

Keď sa leto vytratí z kalendára a šatníka, začne moja duša kričať na poplach a prosiť lesných škriatkov o pomoc – zatúžim po horách, snehom zahalených štítoch. Večer vleziem pod perinu s mapou a hľadám tie, ktoré by som si na moment mohla podmaniť v mojej skromnej neprofesionálnej horskej výbave – jeansových nohaviciach, zimnej vetrovke, čiapke, rukaviciach a topánkach s poriadnou podrážkou Vibram.

Ráno sme s Magdou hodili do batoha mandarinky, obložené žemle, fľašu vody. Na veľkú čokoládu sme zabudli. Vybrali sme sa do lesa, ešte kým boli kopce zahalené hmlou, nohy sa nám chvíľu zabárali do vlhkej trávy, ale keď sme sa asi po hodine dostali vyššie a prebrodili zmáčané polia, naskytol sa nám pohľad na Dolomity, farebné stromy, na ktorých sa stále držalo lístie. Zabudla som na ľudí, prácu, pasažierov, výplatu, život ako taký. A zrazu som vedela, že nič z toho, čo ma v ponurej izbe po večeroch trápilo skutočne nestojí za to.

Uprostred lesa, kde Magda hľadala medveďa

Magda je útla, krehká, občas vo svetle vyzerá ako porcelánová bábika. Dôkaz toho, ako zdanie klame. V jej tele sa skrýva sila dospelej ženy, rozum skúseného človeka, rozvaha prešpikovala jej dušu a aj napriek silným citom je obdarovaná takým racionálnym pohľadom na svet, že ma občas dostáva do kolien. Ak sa občas (často) zasnívam, odbočím z chodníčka, po ktorom kráčam k štítom mojich životných plánov, kopne ma to krehké žieňa do členka a ja sa najprv nahnevám, zagánim, pošlem ju do kelu, že to predsa bolí, ale za prvou zákrutou sa jej vďačne smejem do tváre. Ako sa tomu hovorí? Priatelia?

Jeseň je zvláštna, občas bolí. Je ponurá, sivá, ale je moja. Tá tohoročná mi uviazala na krk ďalší prežitý rok života. Chvíľu mi aj bolo smutno, že tak naozaj nie sú pri mne tí, ktorých som tu túžila mať, že mi záleží na ľuďoch, ktorí o tom nevedia, či nechcú vedieť. A potom to prišlo, len tak, uprostred noci – nezáleží na tých, ktorí na mňa prestali myslieť, ale na tých, ktorí sú tu stále a aj vtedy, keď ja sama občas na to zabudnem.