Vybrala som sa do Parmy. Ako vegetarián som nehľadela na šunku vo výkladoch, nelákali ma žemle, z ktorých viseli kusy mäsa. Dýchala som teplý vzduch, ponárala sa do úzkych uličiek. Moje správanie nie je vôbec talianské, som si toho vedomá. Poburujem Talianov, keď si objednám v bare kapučíno o piatej popoludní. Ibaže ja nie som Talianka a ani sa nehrám, že by som ňou chcela byť. Malá talianska káva mi vie roztriasť ruky na pol dňa, kapučíno je pre mňa jediným vykúpením. A páni, musím povedať, že Taliani vedia, ako má káva chutiť.
Ľudia v Parme vyzerajú skoro tak, ako inde na svete. Majú dve nohy, dve ruky a pomaly kráčajú hore a dole, neponáhľajúc sa, tešiac sa zo slnka. V meste som videla policajta, mal so sebou dvoch vojakov a zastavoval mladých mužov, ktorí mohli mať tak osemnásť. Pýtali si ich doklady, vypisovali nejaké bločky, viedli dlhé vážne debaty. Tí chlapci vyzerali vyplašene, policajt dôležito a dvaja vojaci s ním strašne unudene. Keď som ich stretla štvrtý raz, radšej som zahla do prvého obchodu, aby si nemysleli, že im idem v pätách. A dobre som urobila, mali výpredaj a ja mám na jeseň nový sveter.
Rada sa sama prechádzam po cudzích miestach. Núti ma to premýšľať o ľuďoch okolo mňa, spomínam si na veci, ktoré by som už dávno zabudla, kebyže som v spoločosti hlučného davu. Parma bola balzamom. Tešila som sa z dažďových kvapiek, všímala si amerických turistov. Myslela na parmezán.
Všetko, čo sa deje, má svoju príčinu. Napadlo mi, že deň v Parme je k niečomu. Nevidieť miesta, ak sú na dosah, je horšie, než choroba. Pokiaľ človek neochutná, neuvidí, neprežije, nemôže porovnať, posúdiť a poučiť sa. Ja by som sa občas rada poučila vopred.
Nedávno som letela do Palerma. Bol to presne ten istý let, čo sa nám na palube objavil pán, ktorý mal ísť do Milána. Lietadlo už nejaký čas klesalo a letisko bolo na dohľad. Zabezpečili sme kabínu, sadla som si na svoje miesto a pripútala sa. Pasažieri boli netrpezliví. Taliani sú známi tým, že ak nefajčia, keď sa im zachce, ak sa neservíruje ich malá silná káva, nebudú sedieť na riti ani za Jóba. Zrazu sa postavil chlapík asi v desiatej rade, otvoril skrinku a začal sa hrabať vo veľlek cestovnej taške. Najprv som mu taktne ukázala, aby sa posadil. Kapitán už dávno dal pokyn k pristátiu, nikto v kabíne, ani posádka a vonkoncom už nie pasažier, nemal čo robiť na rovných nohách. Keď nereagoval, zrevala som, aby si sadol .. "Prosím." Dodala som. Chlapík zdvihol ruku a prstami urobil gesto, ako keby si niečo odfotil. Chápem. Chce fotoaparát a odfotiť letisko. "To nepôjde", pomyslel som si a záporne pokrútila hlavou. Chlap zvážnel, posadil sa. Pristáli sme. Lietadlo ešte rolovalo, keď ten istý chlapík ako prvý vyskočil zo sedadla a začal sa hrabať presne v tej istej taške. To už, budem úprimná, dráždil kobru bosou nohou. Zrevala som hlasnejšie, že aby si sadol. Signor sa ma ale snažil presvedčiť, že fotoaparát je dôležitejší, než jeho bezpečnosť, že mu až tak nezáleží na tom, že si vymláti zuby, ak kapitán pribrzdí. Kolega do mňa štuchol, "Ten si ťa chce odfotiť." Zasmiala som sa. Kolega má občas nemiestne žartíky. Chlapík sa posadil a snažil nadviazať očný kontakt, prosiac ma, či mu ten fotoaparát dovolím vybať, veď už len rolujeme. Konečne sme zastali. Dvere dokorán, schodisko na svopjom mieste, keď chlapík sa prebrodil cez dav, s fotoaprátom v ruke, že či sa môžeme odfotiť... CVAK...V dave sa ozvalo zašušťanie, obdivné zamrmlanie. Ak náhodou natrafíte na facebooku na Sicílčana, čo má medzi fotkami jednu s takou vysokou letuškou, aspoň viete, ako nevinne k tomu došlo.
Moja práca má nemálo benefitov. Už som o tom hovorila. Ďalším z nich je to, že ľudia na mňa pozerajú s akýmsi rešpektom (nie vždy, pochopiteľne). A ešte nikdy si ma žiadny chlap len take neodfotil kvôli tomu, čo robím.
Taký deň som mala v Parme, plný myšlienok.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára