Bolo mi povedané, že v Taliansku sa po polnoci nesmie robiť hluk. Nuž, moji susedia na to nehľadia. Len čo opravili výklad baru pod mojimi oknami, ktorý pred mesiacom vykradla partia mladých zlodejíčkov s kuklami, život na našej ulici pod mostom opäť ožil. Brechajúci pes, hudba z rádií automobilov, ktoré určite neboli v servise niekoľko rokov, hlasná vrava, krik, hádky a hneď vzápätí smiech, mi nedajú spať. Neviem, v ktorom Taliansku sa nesmie robiť hluk po polnoci, ale určite to nie je v tom, kde žijem ja.
Takže ak by niekomu vadilo, že o pol druhej ráno sa mi bytom nesú tóny, pretože hudba je často mojim najlepším priateľom, budem sa tváriť, že nerozumiem. Hudba je úžasná. Môžem ju počúvať, hľadať v nej melódie, tóny, smútky, smiech, slová, lásku, osamelosť, všetko to, čo tvorí moju každodennosť.
Prácu letušky som začala robiť nedávno. Už som tak trochu zabudla na to, čo to obnášalo, kým som si natiahla uniformu. Zažila som v živote aj horšie veci, než ponocovanie nad knihou, nespavosť, únavu.
Moja uniforma pripomína overal z gumy, prisahám. V teplotách, ktoré toto leto presiahli 37 stupňov Celzia som prosila niekoho tam hore, aby zoslal dážď. Ibaže v Taliansku len tak ľahko nezaprší, aspoň nie na našej ulici, kde je ten bar, čo ho pred mesiacom vykradli. Našťastie, teraz sa pomaly začína jeseň, deti už chodia do školy, ulice sú plnšie, premávka je napakovaná trúbiacimi opálenými Talianmi, čo sa vrátili z dovolenky v Bari, Brindisi, či Janove. Obláčiky už budú oblizovať slnko častejšie, teploty klesnú.
Nová práca mi priniesla množstvo benefitov. Denne stretávam cca 450 až 650 ľudí, takže nemám čas fixovať ich tváre, premýšľať nad ich osudmi, trápiť sa, ako sa majú a že som sa im dávno neozvala. Žijeme s nimi a hneď aj bez nich. Nastúpia, zaspia, vystúpia a ja zabudnem.
Ľudia sú kadejakí. Minule si nastúpil pán, ktorý chcel ísť do Milána, aspoň jeho palubný lístok to tvrdil. Ale my sme leteli z Palerma do Bologne, takže Miláno ani náhodou. Ujovi sa nechcelo vystúpiť. Ani sa mu nečudujem, predstava toho, že jeho let je už dávno zabudnutý a niekde v oblakoch, to nepoteší. Celé lietadlo mu zatlieskalo, keď ho lenivý palermský dispečer posadil do služobného vozidla a odviezol preč. Síce nie do Milána, ale predsa niekam len.
Včera sa nám pokazilo lietadlo. Napadlo mi, že je dobre, že sa pokazilo, než sme vzlietli, keby sa pokazilo neskôr, nemuseli by sme teraz už o tom nič vedieť. A tak som vďaka chybe v motore videla, ako to vlastne - ten motor - vyzerá. Trubičky, hadičky, systém hore a dole, doľava doprava a ja sa čudujem, že to vôbec lieta. A tak museli zavolať inú posádku a iné lietadlo, aby prepravili našich nespokojných pasažierov, ktorí museli niekoľko hodín čakať na malom letisku.
Život v Taliansku nemôžem radiť medzi nudné.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára