PORTSKÉ

Taliani sa na palube strašne radi hádajú. Majú pocit, že ak nastúpia s veľkým kufrom, mojou úlohou je usmievať sa, hladkať ich po líčkach zdutej tváre, hľadať miesto pre ich nadrozmerný kufor, ktorý sa nikde nezmestí, priniesť im vankúš a deku, ak im je zima a obslúžiť ich v ktorejkoľvek fáze letu. Ibaže tak to nefunguje. Ja nikoho batožinu nebudem dvíhať (s výnimkou starých dám a tehotných žien), vankúše a deky na palube nemáme a nemôžem za to, že ich letištný personál nechal stáť na slnku viac ako dvadsať minút, aby sa vôbec dostali do lietadla. Včera si nastúpila mladá slečna, Enri by povedal, že taký typ od Stredozemného mora. Mne bolo dosť jedno, čo je to za typ. V ruke držala taliansky občiansky a ťahala kufor, ktorý mala problém nadvihnúť, strkajúc mi ho do dlane. Pozriem na ňu a s úsmevom, ktorý som si nacvišila ako opica v cirkuse, pýtam sa, čo môžem pre ňu urobiť. Najviac ich poburuje, keď mi strkajú kufre do rúk a ja sa tvárim, že nerpozumiem reči ich tela Ja mám jeden chrbát a fakt, že mám meterosemdesiat neznamená, že som poslíček a dvíhač kufrov. Tak ma slečna taliansky upozornila na to, že jej mám vyložiť kufor. Žiadne také, ako prosím vás, mohli by ste, prepáčte, potrebujem pomôcť. "Ja ťa môžem, moja drahá..." preblesklo mi hlavou a povedala som jej, že nerozumiem taliansky. Ibaže čas sú peniaze, náplňou mojej práce je pasažierov čo najskôr usadiť, aby sme mohli zmiznúť z letiska tak rýchlo, že po nás ani smrad nezostane. No neodpustila som si konštatovanie.."Slečna, veď to je len príručná batožina s hmotnosťou maximálne desať kilogramov, všakže?" To vyvolalo úsmev na tvárach tých, čo rozumeli anglicky a sedeli v najbližších radách.

Včera sme sa trepali do Porta. Tam povieval vietor, pobrežie sa búrilo, veľké vlny oblizovali pláže, ktoré som videla z okna. Nemám veľmi čas na obzeranie toho, čo je za oknami, ale občas sa neubránim. Pri pohľade na to všetko som v nose zacítila šteklenie slanej vody a predstavila si pestrofarebné dáždniky, pod ktorými by som si vypila niečo studené a hriešne.

Pasažieri vystupovali z lietadle jeden za druhým, ako mravce z mraveniska. Išla som pred nimi, aby vedeli nájsť svoju cestu bludiskom. Manželský pár po štyridsiatke sa zastavil pár metrov odo mňa a vytiahol z tašky tie najdlhšie cigarety, aké som zatiaľ videla. Pani naklonila svoju delikátnu hlávku, aby jej vietor nerozcuchal vlásky, kým jej manžel pripálil. Zrevala som tak, že sa mi hlas vydral z tých najhlbších útrob tela - pasažier kráčajúci vedľa mňa sa ma zľakol. Ale dvojica roumných pasažierov sa len zasmiala a zakývala na mňa, ukazujúc také to gesto, akože "Cica, netráp sa, len si pofajčím." Začala som ich prenasledovať najdlhšími krokmi, aké mi moja sukňa dovolila, čo neboli žiadne míle a mala som ich problém dobehnúť. Cielene mi unikali, obzerajúc sa a rehotajúc sa. Akí idioti. Za chrbtom mali Boing asi so 170 pasažiermi a cisternu, ktorá sa svojim nosom napojila na nádrž, aby sme mohli dotankovať. Ohňostroj bol na ceste a im to bolo smiešne. Občas sa zľaknem. Moja práca by mi mala zvyšok adrenalín v oblakoch, keď lietame a nie na zemi, keď tankujeme. Keďže som vedela, že tých dvoch nedobehnem, poprosila som o pomoc dispečera. "Chcete ísť na dovolenku alebo do väzenia?"

Keď môžem, cestujem. Ale lietanie s inou posádkou, než tou, ktorej súčasťou som i ja sama, ma už teraz tak nebaví. Kedysi boli pre mňa vzrušujúce obrovské stroje, ktoré sa odliepali od zeme. Teraz ma bavia vlaky. Predvčerom som sa vlakom vlnila po pobreží, prechádzajúc cez všetky malé mestečká, ktorým more dodáva magický nádych. Taliani postavili koľajnice len kúsok od pláží, na ktorých v tomto čase sú už len extremne bieli českí turisti, prípadne pár domácich dôchodcov. Južnejšie je more skutočne modré a teplé, pláže sú úzke a plné piesku. Slnko oblizovalo múry domov, lode sa mi zdali obrovské a špinavé. Vlak bol plný, študenti so svojimi obrovskými kuframi, starci s paličkami, ženy s elegantne nalakovanými nechtami. Vo vlaku veľmi rada čítam. Predstavujem si, ako sa jednotlivé kapitoly striedajú za oknami. Cestovanie je pre mňa prostriedkom úniku z prázdneho bytu, kde sa ale po nejakom čase rada vraciam, aby som cítila vône vlastného postelného prádla.

Neviem, či je to únavou, či za to môže zmena prostredia, starosti, myšlienky a túžby, ale snívam podtstane menej, než pred šiestimi mesiacmi. Možno teraz už nevenujem toľko pozornosti predstavivosti,  preto sa mi sny rozutekajú ráno ako biele myši. A možno je to len fakt vyčerpaným organizmom, kedy si telo povie "A dosť" a hlava už nerobí žiadny nepotrebný zápis na hard disk. Úprimne, chýbajú mi moje pestrofarebné sny.