MORA ČIERNA AKO NOC

Nedávno som sa sťažovala na nedostatok snov, že v poslednej dobe snívam menej a takmer bezfarebne. Možno moje sny nadobudli iný charakter, iné tóny. Sú strašidelnejšie a v posledných dňoch sa ich počet výrazne znísobil.

Vidím padať lietadlá - v mojich snoch, pochopiteľne. Predvčerom padlo ďalšie. No tento raz bol môj sen akýsi iný..

...ležala som v posteli. Cítila som istý druh prekvapenia, že tá posteľ je v lietadle. Naše lietadlá nemajú postele a už vonkoncom by som nemohla spať v práci. Nevidela som okolo seba žiadnych pasažierov. Uvedomila som si, že som v kabíne s dvoma pilotmi, ktorých som dobre poznala, ibaže teraz sa už presne nepamätám, kto v skutočnosti pilotoval. Snažila som sa vytiahnuť päty spod periny, keď som ucítila, že pomerne strmo klesáme. Nakukla som pilotom ponad ramená a pod nami som videla neveľké mesto, ktoré som nepoznala. Nebolo to Bari, nebolo to Palermo, ani Bologna, Krakow, či Ibiza, alebo iný podobný ostrov. Mesto malo európsky charakter, nebolo veľké a viedla k nemu diaľnica postavená na kopci. Videla som autá, ako smerujú z jednej svetovej strany na druhú. Vedela som, že tak strmé klesanie predchádza pristátiu a taktiež som dobre vedela, že nemám čo stáť, ale byť pripútaná na svojom mieste, aby sa mi nič nestalo. Ako letuška by som mala ísť príkladom pasažierom, ktorých som v sne ale nikde nevidela. Ticho som sa šupla naspäť pod perinu. Postrehla som, že kapitán sa obzrel, chcel sa uistiť, že som pripútaná. Zdalo sa mi čudné, že počas pristátia ležím v posteli. V tom som ale rozoznala mesto, ponad ktoré sme leteli. Bolo to moje mesto, náš dom.

Spoznávala som zástavbu panelákov a videla som náš balkón. Vedela som, že neďaleko je letisko, vedela som, že pristátie je možné, ale aj tak sa mi zdalo, že letíme prinízko, aby sme tesne minuli strechu domu, kde som prežila celé detstvo. Kapitán to zdvihol v poslednom momente, ale i tak kúskom krídla a spodnou časťou chvosta zachytil takú tú malú búdku, pod ktorou sa na každom paneláku skrýva výťah. Zrazu som už nevnímala celý dej ako pasažier. Pozerala som sa na lietadlo s nadhľadom a uvidela som malä explóziu pri chvoste. Zadné dvere na ľavej strane boli otvorené a trup oblizovali plamene. Lietadlo padlo na zem, hneď pred vchod nášho domu. Nebolo veľmi zničené a ani oheň nebol veľký. Až teraz som videla, že sme neleteli veľkým Boingom, len niečím menší, pre pár ľudí. Niekto sa vyštveral z trupu lietadla. Poznala som toho človeka z práce, ale teraz si už nespomeniem, kto to bol. Vytiahol moje telo. A ja som len počula ručať môj vlastný hlas opitý panikou "Ja som mŕtva, som mŕtva." Moja tvár bola bledá, zašpinená popolom. Telo sa nehýbalo. Vyzerala som, že spím. Po nekonečných minútach strachu som sa zachvela, telom sa niesol hlboký kašeľ. Otvorila som oči...

Otvorila som oči a pozrela na strop tmavej izby. Uvedomila som si, že telo sa mi chveje a srdce chce vyskočiť z hrude. Prvý raz v živote som samú seba videla mŕtvu vo vlastnom sne. Teda, len som si myslela, že som mŕtva.

Nikdy som sa nebála lietať a ani teraz sa nebojím chodiť do práce. V ten deň som si vyžehlila uniformu a pred službou zašla na kávu k Antonelle. Lietame spolu. Temperamentnej Talianke som rozpovedala môj sen... "Šťastie...," povedala. Najprv som jej nerozumela. Urobila som svoje obľúbené nechápavé gesto. " V Taliansku veríme, že keď niekoho vidíš vo svojom sne mŕtveho, znamená pre neho ďalších päťdesiat rokov života." Spokojne som vydýchla. "Takže ak by mal byť môj dnešný deň posledný, môžem si byť teraz istá, že sa dožijem minimálne sedemdesiatosem rokov," konštatovala som. Potom mi ale ešte niečo napadlo: "Dúfam, že už sa mŕtva v sne vidieť nebudem, predstava, že by som sa mala dožiť viac ako stodvadsať rokov je dosť desivá." 

Moje sny bývajú desivé, hrúzostrašné a najmä dlhé. Mám ich desiatky každý týždeň. Občas mám chuť niektoré z nich požiťat tým, čo tvrdia, že sa im nikdy nesníva.

PS: Viem, že tento sen sa už objavil v mojom anglickom blogu, ale musela som pridať jeho slovenskú verziu.