BARCELÓNSKE NOČNÉ MORY

Autobus z Girony do Barcelóny bol úplne plný. Každé jedno miestečko bolo obsadené turistami z celého sveta, či domácimi, ktorí sa vracali do práce, z dovolenky, alebo cestovali z rôznych príčin, o ktorých ja nemám ani len malú predstavu. Klimatizácia nastavená na ten najchladnejší stupeň bola zrejme výsledkom snahy vodiča udržať nás v bdení, aby sme nepospali a sledovali krásu krajiny okolo nás. Neúspešne, takmer každá hlava sa v zákrutách kývala zo strany na stranu, odľahčená hlbokým spánkom. Predpokladala som, že po štyroch hodinách snívania počas prechádzajúcej noci a po týždni lietania po celej Európe, zaspím ako malé dieťa skôr, než sa autobus pohne z parkoviska pri letisku. Ale zrejme to bolo vzrušením z cesty do neznáma, že som ani jediné jedno oko nezažmúrila a hltala všetko, čo sa okolo mňa pohlo.

Knihu som nechala v kufri, ktorý cestoval v batožinovom priestore autobusu. Bola som zvedavá, čo Hemingway vymyslel pre svojich hrdinov, ktorí, mimochodom, v tej malej útlej knihe tiež boli na ceste do Španielska.

Autobusová stanica v Barcelóne je ukrytá v spleti veľkých preplnených ulíc. Nasmerovali sme si to priamo k Sagrade Famílii. S batožinou, unavení, nechcelo sa nám usmievať do objektívu fotoaparátu. Len sme sa zhodli na to, že na druhý deň sa musíme vrátiť a vychutnať si pohľad na stavbu z tieňa stromov neďalekého parku.

Enri, ktorého som spomínala niekoľko razy, je v porovnaní so mnou drobný Talian. Ibaže veľkosť ducha sa nikdy nemeria výškou a bohatstvo osobnosti, ktoré sa v nás môže skrývať, nepotrebuje veľkú fyzickú obálku. Priateľstvo môže stáť aj na pilieroch, ktoré nie sú rovnako vysoké.

Presne tento Enri si vytipoval na autobusovej zastávke tú najkrajšiu slečnu. V ten deň síce na tej zastávke nebolo veľmi z čoho vyberať, ale on si vždy vyberie to najlepšie, čo sa mu ponúka. Bola veľmi veľmi štíhla, takmer presvitala, keď sa jej slnko oprelo do chrbta, tmavá, dlhé vlasy a ja som zhodnotila, že musela mať problémy so štítnou žľazou, keď som si za slnečnými okuliarmi všimla jej oči. Ale Enri povedal, že vyzerala ako modelka. Na Francúzku, žijúcu v Katalánsku, hovorila skutočne dobrou angličtinou. Autobusom sme sa nechali uniesť až do prístavu, kde sme vykročili na Ramblu, jednu z najznámejších ulíc Barcelony. Zvodne flirtujúca Francúzka, ktorá akosi nemohla uveriť, že sme z Talianska (to jej povedal Enri) len zaštebotala, že má priateľa a stratila sa v dave. Hotel sme síce skúšali nájsť deň, dva pred cestou, ale na záver sme dorazli do Barcelóny len s peniazmi vo vrecku a predstavou, že potrebujeme čistú posteľ a kúpeľňu.

V zastrčenej uličke sme natrafili na hostelík. Premýšľala som nad tou Francúzkou, že na svoj vek, už žila takmer všade, že pôsobila odvážne a jej oblečenie zahaľovalo z jej mladého tela pomerne málo. Bolo horúco, ale nie až tak príliš. Potom to Enri vyslovil za mňa..."Kto vie, čo má za robotu..." Cesta do Barcelóny začala zaujímavo, ale to najlepšie na nás ešte len čakalo.

Izba, ktorú sme videli, nebola luxusná, ale posteľ čistá a lacná. Raňajky sme nepotrebovali, tešili sme sa, že sa ráno rozbehneme ešte so strapatými vlasmi do najbližšieho baru, kde sa zahryzneme do mäkkého pečiva a pery si zamažeme penou z kapučína.

Na recepcii som si všimla barle opreté o stenu. Recepčný sedel na nízkej stoličke, takže jeho hlava takmer ani nevykúkala spoza pultu, pri ktorom nás oblsuhoval. Až keď sa začal presúvať k neďalekému stolu, uvdeli sme jeho telo ukrátené o jednu nohu. To bol zatiaľ ten najneobyčajnejší hostel a recepčný, ktorých som sa svojich cestách kedy stretla. Enri prekvapene kukol na mňa a zašepkla..."Videla si tú nohu..." Nie, Enri, nevidela, lebo on žiadnu nohu predsa nemal.

Spánok v tej čistej posteli bol hlboký. Neviem prečo, ale od detstva mávam nočné mory. V tomto období často vidím v snoch padať lietadlá. Nesníva sa mi, že padá to, v ktorom som ja. Ale ja postávam na letisku a vidiím padať tie, ktoré by mali pristáť, alebo sa len tak zrazu objavia nad mojou hlavou a potom padnú. Neviem, kde sa tie sny berú, nikdy som sa nebála lietať a ani moja práca ma nedesí. Pochopiteľne, že cítim rešpekt, predsa len pracujem 10 km nad zemským povrchom, ale rešpekt a strach nemajú spolu tak veľa spoločné. Barcelónsky spánok bol zahalený nočnými morami o padajúcich lietadlách. Ráno som sa len zobudila s potešením, že som v Barcelóne, že to bol sen a moje vyplašené oči som vypleštila na polospiaceho Enriho.

To mi pripomenulo dnešný sen. Nejaký muž na letisku sa ma opýtal, či si môžeme sadnúť na kávu. Bol tam ešte niekto, ale netuším kto. Sedeli sme v presklenej peknej kaviarni, on chrbtom k otvorenej terase, rozprávali sme sa. Dával mi také bežné otázky, myslela som, že flirtuje. Tak som mu len povedala niečo o mojich plánoch na cestu. Robotu som až tak nespomínala. V tom sa nečakane postavil, vyskočil terasou k autu, nasadol do veľkého BMW X5 s talianskou ŠPZ a vypálil z parkovacieho miesta, akoby horel. Napadlo mi "Ďalší chlap, čo sa zbalil uprostred vety". V tom zacúval nasäť ku mne a podal mi ponad stôl hrubú obálku - vraj ďakujeme, práve sme vás vyhodili. Bol to firemný špión, ktorý sa preplietal pomedzi čerstvých zamestnancov a zisťoval, do akej miery vypúšťajú na verejnosť informácie. Zvláštne bolo, že sa rozhodli zbaviť sa ma, keďže ja som v tom rozhovore firmu nespomenula, o robote nehovorila. Ale v obálke bolo odstupné niečo cez 11 800 Euro. No nie aby ma tie peniaze potešili, ja som sa rozplakala, že chcem späť moju prácu. Znamená to snáď, že sa mi tá robota skutočne páči?

A s radosťou pokračujem v písaní blogov...