JUŽANSKÉ

Občas mám pocit, že kávu neroznášam v lietadle, ale vo vlaku. Pasažieri využívajú naše skoré ranné lety, aby stihli prísť na schôdzu a večer sa vracajú tým istým lietadlom, len s inou posádkou, naspäť k svojim manželkám. V pondelok ráno a v piatok pred obedom smerujeme do Palerma a na juh Talianska preplnení. Letieť do Bari či Brindisi ako letuška, to chce občas nervy z ocele. Ale letieť do Palerma, to chce odvahu. A ešte lepšie sú odlety z Palerma.

Sťažovať sa tiež nie je na mieste. Talianskí "biznismeni" sa vedia obliecť, poviem vám. Ich obleky majú šmrnc, voňajú krásne a pôsobia dôležito. Kto by sa na nich rád nepozrel, všakže. Dokonca, v tom lepšom prípade, tak každý desiaty hovorí aj anglicky. Potom ma práca určite baví.

Niektorých pasažierov si už pamätám. Hoci neviem ich mená, tváre sa mi zdajú viac než familiárne. Veď za posledného polroka som niektorých z nich videla častejšie, než vlastnú rodinu. Najmä do Palerma mám pravidelne na plaube vysokého tridsiatnika, ktorý sa už len pousmeje a kývne na pozdrav, keď nastúpi a nízkeho päťdesiatnika, ktorý vždy sedí v prvej alebo druhej rade, akoby mal na sedadle menovku či rezervačné číslo.

Každý kút Európy, kam lietam, je niečim špecifický. Teda najmä správaním sa pasažierov. Francúzi sú pokojní, ale neradi hovoria anglicky, Poliaci majú na tvárach pomerne často prekvapený výraz, občas si donesú vlastné pivo, Taliani sú strašne neposlušní a netrpezliví. Čím južnejšie, tým drsnejšie...dalo by sa povedať nielen o charaktere krajiny, ale aj správaní obyvateľov. Neviem, čím to je, ale posledné týždne sa z Palerma prevážajú len "pacienti". A to doslova. Včera pán, ktorý bol zrejme po čerstvej amputácii troch prstov ľavej ruky, dievča s jednou nohou, to sú takí, pri ktorých mi napadne, aké mám šťastie, že mám dve ruky, svoje zdravie a život, ktorý ja prispôsobujem tomu, čomu chcem a nie taký, ktorý by som musela prispôsobovať svojmu zdravotnému stavu, či fyzickým nedostatkom.

Ale skôr mi rozum zastáva pri polámaných rukách, veľkých modrinách, chrastách, odreninách, krvavých podliatinách a počas posledných týždňov sme mali na palube niekoľko mužov s polámanými nosmi. Jeden letel aj včera, dvaja asi pred mesiacom - sedeli len niekoľko sedadiel od seba, ale nastupovali a vystuipovali spolu. Buď malé nezhody doma a "bratia" si nakládli na nos, alebo boli členmi toho istého športového klubu. A možno ich len otec oprel o stenu, ak sa im nedarilo v rodinnom južanskom biznise.

Iný kraj, iný mrav. A pravdou je, že Taliansko je rôznorodé, čo mesto, čo kopec, čo región, ľudia majú iné črty, iný smiech.

Hurá, najbližšie ma čakajú lety do Palerma niekoľko dní nepretržite...