S NOHAMI NA ZEMI

Zaradila som sa do skupiny ľudí, čo vedia oceniť trávenie voľného času v teple kuchyne, s knihou a kávou, bez cestovania a lietania.

S nohami na zemi, aspoň pár dní v týždni, sa cítim dobre a bezpečne. Lietadlá ma už nepriťahujú tak, ako pred pár rokmi. Piloti mi už nepripadajú nadpozemskí a vstávanie o pol štvrtej ráno sa stalo pre mňa tým, čím umývanie zubov po každom jedle - zvykom.

Občas musím čeliť nie veľmi príjemným momentom, keď usádzame pasažierov v prvej rade a v sedadlách pri únikových východoch nad krídlami. Teší ma, že rada čítam, aspoň poznám slová, ktoré môžem opatrne vybrať, aby som náhodou neurazila ľudí s barlami, že ich postihnutie z nich robí tých, čo si v lietadle nemôžu sadnúť kamkoľvek, ale len tam, kde by sme eventuálne, v prípade katastrofickej situácie, nepotrebovali ich pomoc.

Na lete z Palerma si ku krídlam sadol postarší manželský pár. Sklonila som sa k nim a vysvetlila, že vzhľadom na miesta, kde sedia, musím ich požiadať, aby nám v prípade pohotovosti pomohli. Po otázke, či sú ochotní výjsť nám v ústrety, staršia pani si len odkašľala, usmiala sa a pomedzi naružované pery pustila jediné slovo: "Nie." Premerala som si ju a zopakovala otázku. Pani opäť roztvorila nalíčené pery a povedala: "Prepáčte, ale v žiadnom prípade sa necítim, že by som vám mohla pomôcť." Prvý raz sa mi stalo, že niekto, kto si našiel miesto nad krídlom, kde je síce únikový východ, ale na druhej strane najviac priestoru na nohy, odmietol spoluprácu s posádkou. Stoosemdesiattri palermských pasažierov čakalo, kedy konečne zavrieme dvere a pohneme sa. Po tvrdom zápase s ich taškami, kuframi, zimnými vetrovkami (áno, Palermčania už teraz nosia zimné plášte ozdobené kožušinkou), s nepriazňou na ich tvárach, lebo som ich slušne komandovala inak, než taliansky, som musela pre tento starší manželský pár nájsť nové miesto a presadiť ich.

Na druhý deň som robila ten istý let. V Palerme nastúpil asi stotridsaťkilový pán, ktorému do dvoch metrov chýbalo málo, no do šesťdesiatky ešte menej. Jeho vek nebol prekážkou, skôr jeho brucho, ktoré bezpečnostný pás neobchádzal. Pán mal na tvári jeden z najväčších úsmevov, aké som videla. Nielen jeho telo sa mi zdalo priveľké, jeho pery príliš plné, tvár príliš veľká, dlane ako stany, ale aj jeho úsmev mal rozmer desiatich bežných úsmevov. Niečo bolo na tom človeku tak sympatické, až mi prišlo ľúto, keď som ho musela požiadať, aby si sadol inde, keďže v prvej rade ho pre rozmery jeho tela nechať nemôžem. Občas sa cítim nepríjmne, keď musím niekomu povedať, že je príliš objemný, starý, chorý, či jeho končatiny nie sú dostatočne zdravé na to, aby mohol sedieť na mieste, o ktoré bojoval od momentu, kedy prišiel na letisko. Veľký pán zo Sicílie sa s pochopením zarehotal a presadol si. Niečo je pravdy na tom, že ľudia s nadváhou majú v sebe viac pozitívnej energie, viac smiechu, radosti a najmä menej stresu.

Na Taliansko padla jeseň. V obchodoch sú pulty zaplnené gaštanmi a neskorým hroznom, ľudia nosia krásne šály obviazané okolo voňavej šije, chodníky už nie sú rozpálené horúcimi dňami, ale lístie stromov sa ešte stále trblieta v slnečných lúčoch, ktoré ma lákajú von, vdychovať atmosféru neskorých popoludní. Ako veľmi si vážim, keď môžem stáť nohami pevne na zemi.