Sanitka, ktorú práve prezrel pri bráne letiska strážnik, zamierila k melému lietadlu s dvoma vrtuľami na krídlach a chvostom pomaľovaným modrou farbou. Motory už boli vypnuté, na zadnej časti trupu vysunuté malé schodisko. Dnes som videla na letisku to najmenšie osobné lietadlo.
Zo sanitky vystúpili dvaja ošetrovatelia v oranžovom oblečení a vyložili nosidlá. Okolo lietadla sa motalo veľa personálu, dispečer a ešte nejakí páni v elegantnom oblečení a reflexných vestách. Neviem, koho bolo to lietadlo, ani kto v ňom sedel. Nevidela som žiadneho pilota, len muža pobehujúceho po schodoch dnu a von, akoby niekoho (niečo) hľadal. Elegantní páni si ma premerali, videli ako postávam neďaleko a zvedavo sledujem. Priznám sa, dnes nebol môj deň, necítila som sa vo svojej koži. Upriamila som zvedavosť na malé pekné lietadlo s modrým chvostom. Premýšľala som, aké to musí byť robiť letušku v súkromnom triskáčovi nejakého zbohatlíka. Na sanitku a ani na to, čo sa vlastne deje okolo nej, som nepomyslela. V tom z lietadla vyšiel muž, pomerne mladý, niesol nejakú krabicu, pripomínala prenosnú chladničku. Jeden z ošetrovateľov rozložil nosidlá, druhý vošiel do lietadla. Vtedy mi doplo.. Pravdepodobne doviezli súkromným lietadlom nejakého pacienta. Už som počula o tom, že tu v meste je niekoľko preslávených nemocníc, ktoré navštevujú ľudia z celého Talianska. To vlastne vysvetľuje, prečo mávame na palube často ľúdí pripútaných k invalidným vozíkom, s obviazanými končatinami, hlavami a "pofačovanými" nosmi. Najprv som si myslela, že si južania radi nakladú doma na ciferník, ale teraz sa im za tú povrchnú myšlienku musím ospravedlniť.
Viem, že som sa zdala ošetrovateľom a personálu okolo lietadla podozrivá. Stála som na mieste ako soľný stĺp a pozerala. Akosi sa mi nechcelo kráčať. Oblečená v civile, celá v čiernom, ladila som s ponurou náladou okolo lietadla. Až vtedy som si pri chvoste všimla registráciu - Nemecko. Platil by si Nemec súkromný let do talianskej nemocnice? Čo by to musela byť za choroba, aby sa nezveril do rúk vlastných lekárov? A možno z Nemecka priviezli orgány...preto tá malá krabica, pripomínajúca prenosnú chladničku. Tak som tam stála a myslela na to, že v tej sanitke je momentálne kus nejakého človeka, čo sa na mňa z neba díva, keď mu lietam popod nos. Možno srdce, možno oblička, akosi mi to prišlo ľúto. Ale ani to mi nehralo, predsa by odovzdali zásielku, podpísali papiere, sanitka by zavrela dvere a šlo by sa. Tak prečo tie nosidlá, prečo ten rozruch? Uvedomila som si, že premýšľam pridlho a nechcela som rušiť súkromie, na ktorom elegantným pánom očividne záležalo. Ešte raz som sa obzrela.. Možno mal pilot infarkt, možno omdlel, možno už ani nežije. To malé lietadlo s modrým chvostom dnes na letisku napísalo príliš veľa scenárov.
Myslím, že každý deň by sme mali stretnúť aspoň jedného človeka, ktorý nám svojimi slovami namaľuje úsmev. Auto mi dávalo najavo, že chce svoju dávku stravy, zamierila som teda na neďalekú benzínku, ešte stále premýšľajúc o pilotovi nemeckého lietadla. (Mimochodom, kým som opustila budovu terminálu, videla som to lietadlo odliepať sa od zeme.) Prešedivelý nízky muž v červenej šiltovke, zamestnanec pumpy, sa opýtal, či benzín a či diesel. "Benzín, veru benzín." (To mi pripomína slová kamaráta, ktorý nedávno povedal, že silnejšia, než taliansky benzín, je len moja hruškovica.) Pri platení si ma usmiaty pán premeral. "Videl som zahraničné auto, preto som chcel pomôcť. Zastalo také malé autičko a vystúpila taká veľká krásna žena." Musela som sa zasmiať. "Také mini autíčko, taká veľká krásavica." Ja viem, že v tejto krajine sú krásavice všetky, mne sa skôr páčil jeho údiv, že z mini auta vyskočila žena aspoň o hlavu vyššia než on. Akosi mi spravil náladu.
Niektoré dni sa mi zdajú prázdne, tak ako ten dnešný. Ale keď si spätne čítam pár riadkov, mám pocit, že až tak zle dnes nebolo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára