Nedávno som letela zo Španielska. V lietadle máme 189 miest a my sme mali 190 pasažierov. Pre tých, čo by sa čudovali: na palube boli deti do dvoch rokov, preto tak vysoké číslo.
Let nebol výnimočný, všeobecne pomerne kľudný. Tak som sa na chvíľu utiahla k chvostu, kde máme takú svoju "kuchynku", zaliala som si zázvorový čaj a pomaly popíjala. Turbulencie neboli príliš silné, ľudia sa pohybovali v úzkej uličke a ja som mala čas ich sledovať. Na taký oddych pri 190 ľuďoch nebýva príležitosť.
Pohľad mi zastal na pani asi v tridsiatej rade, tridsiatnička v sivom svetri, polodlhé vlasy, národnosť talianska. Už skôr ma kolegovia upozornili, že má fóbiu z lietania a každú minútu sa musí uistiť, že všetko je fajn. Stačí gesto, zdvihnutý palec, úsmev, pohladenie po pleci. Najprv som sa pousmiala, ale keď som videla, že v priebehu piatich minút mi venovala asi desať spýtavých a vystrašených pohľadov, prišlo mi jej ľúto. Let netrval ani dve hodiny, ale viem si predstaviť, že jej sa tie dve hodiny museli zdať nekonečné. "Všetko je v poriadku?" "Áno, nebojte sa." "Je všetko, ako má byť?" "Áno." "Deje sa niečo zlé?" "Nie." "Čo sa deje?" "Nič, nebojte sa." "Určite pristaneme?" "Už o štyridsaťpäť minút." "Pristávame?" "Áno." "Prečo tá letuška niekam telefonuje?" "To hovorí s kapitánom." "Stalo sa mu niečo?????" "Vonkoncom nie." "Tak prečo mu volá???" Občas sa na jej otázky nedalo odpovedať. Nemohla som a zároveň som ani nemala čas vysvetľovať, že taká je procedúra a hovoríme s kapitánom pravidelne a často. Ja som na tom bola lepšie, robila som viac v prednej časti kabíny a navyše hovorím taliansky len veľmi málo, ale kolegovia, čo boli vzadu, museli s úsmevom na tvári robiť dojem, aby nám náhodou neomdlela, nezačala robiť krik, či vyvolávať paniku. Naozaj mi jej prišlo ľúto. Poznám pocit strachu, ktorého dôvod je ťažké odhaliť. Od detstva trpím ťažkou fóbiou, ktorá mi spôsobuje celý život neznesiteľné nočné mory. Tie sa v posledných dňoch vrátili. Nočná mora je skutočne vyčerpávajúca. Budiť sa ráno s pocitom, že som unavená, zobudiť sa o tretej a nie o pol štvrtej ráno, len preto, že mám ťažké sny a vypnúť budík skôr, než zazvoní, večer zaspávať so strachom, čo za noc ma to opäť čaká...to sú len tie najmenšie dôvody, prečo ma nočné mory ničia. A o fóbii a jej obmedzeniach v mojom živote už ani nehovorím. Koľko miest na svete určite nikdy dobrovoľne nebudem chcieť navštíviť len preto, že nejaká tá fóbia riadi už roky môj život? A nie je to na smiech. Ani táto pani zrejme nelieta každý víkend za priateľmi a v dnešnej dobe, držať sa pri zemi, keď za pár šupov môžem človek letieť kamkoľvek a kúpiť si pozemok na Mesiaci, je fakt trestom.
Ľudia na palube mávajú strach. Našťastie, ja nemám strach z ľudí v lietadle.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára