Tak ako obyčajne, strávila som dnes približne deväť hodín v lietadle. V plnom lietadle. Palermo je úžasné mesto, jedlá sú voňavé, reštaurácie otvorené do neskorých nočných hodín, ulice hlučné a preplnené. Dnes sme s pomocným pilotom hľadali slovo, ktoré by mohlo vystihnúť charakter Sicílčanov - či už pasažierov, alebo aj zamestnancov letiska, dispečerov a šoférov vozidiel, ktoré vyzerajú ako výťah a slúžia k tomu, aby sme invalidov a ľudí neschopných chodiť, mohli naložiť na palubu. To slovo mi cvenglo popod nos v momente, keď som sa zadívala na vetrom ošľahaných unudených a nič nerobiacich zamestnancov letiska - sú proste špecifickí.
Včera sa s nami vyhralo počasie. Už pri prvom štarte a štveraní sa do neba nami triaslo tak silno, že niekoľko pasažierov neudržalo v sebe raňajky. Turbulencie neboli nejak výrazné, len časté a občas aj dlhé, tak si mladík v dvadsiatej rade povedal, že nám ukáže, čo v sebe skrýva. "To musel byť kebab," povedala jedna z nás po vzhliadnutí kôpky. Nechutné? Isteže. Ibaže taktiež súčasť mojej práce.
Taliansko teraz otriasa svojimi hlbokými koreňmi. Etna sa prebúdza zo spánku - aspoň sa piloti nenudia a fotia si vrcholec sopky medzi oblakmi, ako dmúcha do neba všetko, čo pod sebou ukrýva rozžeravenú lávu, vietor fúka ako šialený, oblaky sa nadúvajú a vypúšťajú pramene dažďových kvapiek. Včera nás hojdalo aj nad Brindisi, kapitán síce pristal v daždi bez jediného zaváhania, ale klesanie bolo náročné aj na niektorých členov posádky. Keď som sa popoludní vrátila z práce, známa mi vravela, že okolo Bari sa vraj tvoril lievik pripomínajúci tornádo a letisko popoludní zavreli. Brindisi a Bari, pozrite sa do mapy, nie sú od seba až tak ďaleko.
Dnes som zo 185 Palermčanov mala chuť dať výchovnú lekciu len jednému. Pánovi, čo by mi mohol byť otcom. Ešte lietadlo ani nezaparkovalo, stále sme rolovali po pristátí a on len tak rýchlo, akože nebadane, vybavil krátky hovor. Mala som chť ho uhryznúť. Pamätám si na éru, keď som lietala len občas - ako pasažier. Pre mňa boli letušky vždy Desatoro, ktoré vládlo kabíne a celému letu. Ak letuška povedala vypnúť telefón, tak som ho vypla, ak mi povedala, že sa mám pripútať, tak som sa pripútala. Ale to sa tu nenosí. Taliani svoje deti v plienkach radostne po pristátí dvíhajú nad hlavy a tešia sa, že sme na zemi. Ale raz kapitán môže lietadlo nečakane a prudko zabrzdiť...
Telefóny všeobecne vládnu svetom, všimla som si. Každý jeden pasažier sa odpúta skôr, než treba, len aby čo najrýchlejšie vybral z vrecka telefón. Skôr, než vystúpia, musia napísať správu, zavolať, skontrolovať zameškané hovory... Občas mám chuť sa ľudí pýtať, čo je tak strašne dôležité, že po lete, ktorý trval len hodinu, musia hneď volať. Čo je tak veľmi dôležité? Mňa práca naučila žiť bez telefónu, keď som na palube a priznávam, celkom si to viem vychutnať.
Ale som vykreslila Sicílčanov a talianskych pasažierov.. Klamala by som, keby som tvrdila, že v lietadle s nimi trpím. Naopak. Človek si vždy zapamätá len tých špecifických. A ešte nikdy som nemyslela na to, že aj oni by si mohli pamätať mňa. Sedela som v bare, bol neskorý večer uprostred týždňa, keď sa pristavili dve mladé Talianky. "Ty hovoríš anglicky...že? My si ťa pamätáme..." Potriasali mi obidve rukou. Boli snedé, pekné a veselé. "Ty si bola na našom lete... Ty si taká krásna... Ty si letuška." Usmievali sa a nechceli mi pustiť ruku, ktorú ešte stále, raz jedna a raz druhá, držali v pevnom zovretí. "A odkiaľ ste leteli?," pyšne som sa opýtala. "Z Palerma." Teraz som sa musela zasmiať ja. A to sa sťažujem na Palermčanov? "Videli sme ťa, niesla si také veľké kufre..." To bolo presné. Dievčatá mi ešte niekoľko razy kývli na pozdrav a ja som opäť pocítila istý pocit zadosťučinenia. Špecifickí Palermčania...pomaly ich začínam mať rada...
(PS: Ja dobre viem, že moja práca nie je o tom, kam letím, ale o ľudoch, ktorých stretávam a tiež i o tom, ako sa ja sama ku nim správam.)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára